Najvyššie Jutsu 2.- Smrteľné poznanie?

Nový diel ..... (som skorá) tak.. myslím, že žiadne zásadné fakty neobnáša ^^.. až na pár, no ja zo zásady nespoilerujem x) (aspoň teraz) Príjemné čítanie (dúfam)

Jiraiya sa ohromene prizeral nasledujúcemu spádu udalostí. Ešte stále zo seba striasal šok z toho, že bol odhalený úplne neznámym človekom, ktorý ho poznal sotva pár minút.
Pochabosť. Presne toto slovo mu napadlo v spojení s onou osobou. Uškrnul sa náhode, ktorá mu toto slovko podstrčila. Predsa len ho plne vystihovalo.

Ostružinový krík, ktorý vôbec nezmierňoval jeho bolesť z dopadu, mu nedovolil pohodlne sa usadiť. Nakoniec to bolo dobré. Jediná výhodná poloha bola v ľahu. Pokúšal sa mať toho neznámeho stále pred sebou, no mnohým veciam nemohol uveriť, ani keď ich videl na vlastné oči.

Šesť pavúkov, veľkých a čiernych ako dobre namazané koleso voza, pomaly vychádzalo ohňu naproti. Boli úplne omámení zlatisto červenou žiarou, a teplom, ktoré z neho vychádzali. Takmer natoľko, aby nemohli registrovať postavu stojacu vedľa neho. Keď sa však objavila v zornom poli skoro osemdesiatke žltých očí, oheň bol minulosťou.

Videli niečo iné.
Videli muža, no to nebolo všetko.
Videli v ňom korisť. Ako sa len prerátali.
Plášť, ktorý doteraz halil jeho hlavu a zvyšok tela, letel ohňu v ústrety. Vlasy, ktorými zavial prudký nápor vetra, odkryli tyrkysové oči. To, čo malo byť obyčajné sedliacke oblečenie, ktoré nosieval deň čo deň, bol znovu oprášený bojový komplet dediny ukrytej v Piesku. Cez pás visela čelenka.
Prázdna.
Žiaden znak, len čistý plátok neopracovaného kovu.
Neunikla zabudnutiu, smutne si povzdychol Jiraiya. Kým si uvedomil, kto pred ním práve stojí....zabudol. Zabudol tak, ako zabudli ostatní. Nie, zabudol inak. Zabudnúť sa dá len na veci, ktoré nechceme mať ďalej uchované v pamäti. On nechcel mať v pamäti tú porážku. Preto to všetko.

Veril všetkému, čo pred sebou videl, no to, čo sa dialo ďalej, by donedávna pripisoval len dávnej minulosti.....

Sorimu sa na tvári ukázali kvapky potu úsilia. Ruky, ktoré pred chvíľou voľne viseli pozdĺž jeho tela, s námahou zdvíhal na úroveň svojich ramien.

Otras.
Nie, to nie je možné! Jiraiya cítil, ako sa zem pod jeho telom chveje. Chvela sa už hodnú chvíľu, no kým premýšľal, nevšímal si čokoľvek iné. Až teraz. Pavúky vyčkávali, nikto z oboch shinobiov nevedel na čo. To vedeli len oni, a možno nie. Možno ostali rovnako zaskočené náhlou zmenou v teréne, ako Jiraiya.
Možno vedeli, pravda, ak to neboli len hlúpe tvory, ktoré ucítili pach skorej večere.

A vtedy to prišlo. Otrasy prestali, nič sa nedialo. Aspoň to tak vyzeralo. Kvapky potu mu stekali po krku až za golier, oči mal stále tuho zavreté, tvár skrivenú sústredením. Duté buchnutie.

"Čo to?!" Jiraiya, aj keď ležal na zemi, stratil stabilitu a spadol tvárou k zemi. Práve včas, aby videl, ako sa malé zrniečka piesku vynárajú spod zeme a križujú si to kríkmi smerom ku ich vyvolávačovi.

Sori vydýchol. Zrazu sa stalo niečo, čo Jiraiya nevidel možno dvadsať rokov. Obrovská vlna piesku, zložená z miliárd malých čiastočiek prašného piesku sa zdvihla oproti pavúkom, ktorí automaticky ucúvli o pár úskokov dozadu.
Sorimu sa náhle vyrovnala tvár, akoby práve prišiel na záhadu bytia. Uvoľnene švihol rukami a obkolesil netvorov. Vyzeralo to ako výstup kvalifikovaného iluzionistu, ba viac. Bol to boj hádam posledného zo svojej generácie.
Generácie ninjov všetkých skrytých dedín.

Praskot a kvílenie, ktoré sa niesli lesmi hádam až na druhý koniec sveta trhali uši ako zle nastavený čajník na rozpálenom šporáku.
Ako však začali, tak aj stíchli. Rýchlosťou akoby tam nikdy ani neboli.

Sori sa zosypal na brvno, ktoré ešte prežilo spaľujúcu horúčavu ohňa od vedľa.
Unavene sklopil zrak ku Jiraiyovi. Okamžite vytriezvel. Plynulým pohybom a s eleganciou dobre trénovanej mačky sa vydal jeho smerom. Vytasil katanu a v očiach mu vzplanul nový oheň.

Jiraiya sa takto ešte nebál, nikdy necítil až takýto strach, keď sa mu ona katana zabodla......
Kriste Pane, niesli sa mu mysľou slová, ktoré stihol vymyslieť pred oným švihom.