Najvyššie Jutsu 3.- Tiene minulosti

NAJVYŠŠIE JUTSU

Časť štvrtá.
Ehem... Viem, vždy píšem totálne sprostosti (pozerá na isté frázy). Niekedy si myslím, že tie udalosti až príliš zobrazňujem xD Hech, to mi teda trvalo, kým som na to prišla , no neviem s tým prestať. Jedno príslovie na mňa práve teraz sadne.- ´Starého psa novým kúskom nenaučíš.´

S hlasným kvičaním dopadol na zem posledný z čaty netvorov noci- Ankoku.

Jiraiya sťažka vydýchaval ten náhly šok a strach zo smrti. Sori, nech už bol akokoľvek vyvedený z miery, nedal na sebe nič znať, akoby v jeho živote išlo o rutinnú záležitosť.
Ľahkým švihom, ktorý by normálneho človeka stál určite veľa námahy, vytiahol svoj smrtiaci nástroj z pevných pozostatkov obrieho pavúka. On ale nebol NORMÁLNY. Bol jeden z posledných, pravdaže ak nie posledný, kto ešte ako-tak dokázal ovládať svoje sily. A možno jediným, ktorý si to aj vedome uvedomoval.

Jeho postoj voči starcovi skrčenému pri jeho nohách sa očividne zmenil. Jeho priateľské vystupovanie bolo preč, nahradila to pomerne nepriestupná maska človeka, ktorý už nemá čo stratiť. S nevôľou odkopal pavúka na hromadu ostatných.
Vatra, ktorej plamene pri krátkom súboji šľahali do povetria, akoby chcela vzdať úctu víťazovi a zmiernila horúčavu svojej nekrytej pece. Pravdepodobne však aj ona podľahla najchladnejšej dennej hodine, hodine pred úsvitom.
„Jiraiya-san- ak vás tak samozrejme môžem oslovovať-, priložte na plamene, treba to spáliť.“ Rukou označil to, čo považoval za TO. Tým bola samozrejme kopa vedľa vatry. Jiraiya by to všetko bol rád spravil, no svaly mu zdreveneli náhlym poznaním. Otvoril ústa, akoby chcel namietať, no vyšlo mu z nich len jedno meno.

„Sabaku no Gaara“ zašepkal sotva počuteľne, no uši Soriho ten skoro nebadateľný zvuk aj napriek všetkému praskotu ohňa zachytili, a ani sekundu netrvalo, kým táto informácia prešla celým jeho telom ako nový a nečakaný príval energie. Prudko otočil hlavu za Jiraiyom a maska, ktorá ešte pred malou chvíľou panovala na jeho tvári bola preč. Namiesto toho ju vystriedali panika, údiv, strach, hrozba, hnev...... Nečakaný príval pocitov po vyslovení svojho mena ho znepokojil väčšmi ako meno samotné.
„Odkiaľ to viete, myslel som, že....“
„Myslel si si, že som až natoľko slabý, aby som podľahol moci rodu Uchiha? Alebo si si mysel, že mýty a dedinské povedačky nevzbudia záujem u takých, ako som ja? Alebo.... Alebo si myslel, že ma po tomto zážitku zabiješ, zajmeš, alebo niečo podobné... Je tak?“ vlna možností, aké Gaarovi (volajme ho napokon pravým menom) možno ani nezišli na um ho prinútila rozmýšľať a dôkladnejšie v sebe schovať svoje pobúrené pocity pred okolitým svetom.
„Nie, možno som myslel, že ak vás pustím preč, budete zo strachu, aby vás nepokladali za blázna držať toto tajomstvo na takej úrovni, na akej bolo doteraz.“ Začal pomaly, dôkladne zvažujúc každé jedno slovo, akoby v každom mal striehnuť iný význam, ktorý by si mohol Jiraiya preložiť po svojom, ako starec uzná za vhodné.
„Chlapče, až natoľko hlúpy nie som. A myslíš si, že teraz, keď som našiel významnú osobu minulosti, cúvnem pred dedinskými barbarmi, ktorý nerozpoznajú ilúziu od mágie?“ to už na seba hľadeli obaja vzpriamení, navzájom sa premeriavajúc okom kritika, ktorý hľadá na obraze niečo chybného. Tak isto to bolo s nimi. Obaja hľadali na svojich slovách aspoň kúsok klamstva, aby sa veci mohli urovnať na pravú mieru.
Gaara však napokon len pobavene potriasol hlavou.
„Áno, možno som bol taký naivný, majster Jiraiya. Možno som sa slepo domnieval, že všetko hodíte za hlavu, čo však podľa vášho postoja myslím, nemáte v pláne. Tak čo by ste rád?“ ležérne si založil ruky na prsiach, zatiaľ čo nohou o poznanie uvoľnenejšie kopal jedného Ankoku do tesnej blízkosti ohňa.
Jiraiya nerozhodne postával, v mysli správne formulujúc svoju požiadavku.
„Chcem zapísať tvoj príbeh, mladý Kazekage.“ Povedal pevným hlasom, ktorý nemal v úmysle prijať námietky. Gaara sa pri tom oslovení nechtiac pousmial. Spomínať s človekom, ktorý v ňom videl to, čím nebol, bolo nad očakávanie príjemné. Mohol sa tak vyventilovať, dostať zo seba všetok svoj hnev. No kým prepadol dôvernej komunikácii, zastavil sa. Nemohol veriť človeku, ktorého poznal sotva hodinu. Ľadovým pohľadom sa zabodol do Jiraiyu. V rýchlosti mu priložil prsty na spánky a potlačil. Tento chmat sa nevyhol účinku. Jiraiya padol na zem ako podťatý. Opäť bol odstrčený mimo hru. No tentoraz jediný hráč tejto hry nevedel, ako ju hrať.

S novým úsvitom vystupoval na osamotenú horu, na ktorej stála honosná krčma, pomerne mladý muž pod váhou staršieho, omráčeného spoločníka. Vlasy, rovnakej farby, ako slnko za ním, mu rozfukoval mierny vetrík.
Len čo vystúpil na vrchol, vybehol z domu blonďavý mladík, ktorý mal výraz hysterickej manželky. Pred tvárou mu mával akýmsi útržkom papiera. Vyzeralo to, akoby mal každú chvíľu vybuchnúť.
Gaara len obišiel okolo Deidaru, ktorého je nevšímavosť naštvala hádam najviac a spustil, akoby to mal už dopredu nacvičené.
„Ak čítaš tento list, možno už nie som nažive?!“ Ako si to predstavuješ, ty.. ty sebec! Ty jeden nehynúci egoista, podlý špinavec, ja som ti veril! A vieš ako som ti ceril. Veľmi som veril! No nemal som, lebo jediné, čoho sa mi dostalo, bola tvoja nedôvera a klamstvá, ktorými si ma kŕmil a.... Aka, počúvaš ma? Je ti niečo?“ tón jeho hlasu sa rapídnou rýchlosťou zmenil. Gaara padal pod ťarchou Jiraiyu, no Deidarovi sa nepodarilo zachytiť ho. Podrobne si ho prehliadol a našiel nevysvetliteľné zranenia, aké ešte nevidel.
„Ty.. ty si to snáď použil?“ Mrmlal si potichu neveriacky, keď ich oboch prepravoval do krčmy, kde nehrozilo množstvo zvedavých očí, keďže v deň Karnevalu ju pravidelne zatvárali.
Snáď sa ešte stihne prebudiť..... ustráchane pozeral na osobu, ktorá sa mu bezvládne natriasala na pravom ramene.

TO BE CONTINUED.......