Najvyššie Jutsu- 1.Lov sa začal

Druhá kapitola, teda, teoreticky prvá, lebo prológ nerátam. Ak nemá nikto námietky, tak v deji P.R. príbehu pokračovať budem ešte chvíľočku, lebo inak by mi to do seba nezapadalo. Kniha je u kamarátky, takže som poctivá a neodpisujem xD Niektoré udalosti však musia ostať tak ako sú
Pekné čítanie (dúfam) upravené od gramatických chýb kushi, s dejom sa už nič nedá spraviť *nevinný pohľad*

Sori sa akurát chcel bližšie venovať tomu netvorovi, keď ho prerušili kroky na schodoch. Zaznel tlmený výkrik jeho žiaka. Znudene sa ku nemu otočil. Mladý, blonďavý mladík, ukazoval na mŕtveho netvora.

,,To je on?" spýtal sa potichu. Sori len prikývol a obrátil sa na onoho "Démona".

,,Prečo si im povedal, že je to démon? Veď to je Ankoku!! Teda, nie som si istý, ale pripadá mi ako jeden z ich druhu...." podišiel k tomu bližšie, už s väčším rešpektom a menším strachom, hoci ho na ňom bolo vidieť. Sori si udrel do čela.
To som mohol vedieť, hovoril si v duchu, no zároveň v ňom rástli pochybnosti. Ak je tu jeden, bude tu celá kolónia, pomyslel si. Zhlboka sa nadýchol a ujal sa vysvetľovať svojmu študentovi prečo urobil to, čo urobil.

,,Pre nich je to démon, lebo takémuto záveru rozumejú a budú o tom rozprávať, takže dedina s obráni. Pre iných, Deidara" ukázal na svojho učňa," to môže byť proste len pavúk, pretože vďaka tomu sa dnes v noci vyspia a pre mňa to bude určitú dobu scrael, kým ich opäť nevyženiem za západné hory. Chápeš?" Deidara neurčito mykol plecami. Snažil sa tomu pochopiť, no on chápal vždy komplikovanejším spôsobom. Napokon pomaly a s najvyšším porozumením prikývol. Potom, akoby ešte nad niečím uvažoval, mávol rukou v odmietavom geste po netvorovi.

,,Spáliť, zakopať a nenechávať si suveníry" prehlásil napokon a otočila sa naspäť ku schodom, po ktorých pred malou chvíľou prišiel. Na prvom schode otočil hlavu cez rameno a pozrel Sorimu hlboko do očí, akoby v ňom chcel čítať ako v zaujímavej a predsa komplikovanej knihe. Ten sa naňho len usmieval a očami ho poháňal hore, do izby.

,,Mysli na moju dôveru, Aka." prehodil len tak, akoby medzi rečou, akoby táto veta bola na jeho dennom poriadku.
Koľko tých mien vlastne mám? pomyslel si Sori, no prišlo mu to ľahostajné.

Deidara potom už len unavene vyšiel hore schodmi, mrmlúc si niečo o tom, že ON, Deidara má s nimi, s tými poverčivými babami trénovať, a niečo o tom, že aj preňho to bude radšej len pavúk.

Sori tam nepohnute stál, až kým nepočul dobre známe vrznutie jednej z dosák a buchot dverí. Obrátil sa ku netvorovi, poklopal mu po jednej nohe a odlomil ju. Ulomený kúsok si schoval do vrecka nohavíc.
,,Nuž čo, priateľu, ide sa na lov" priateľsky ho pobúchal po pancierovanom chrbte a opäť zabalil do deravého plášťa.

Starší sivovlasý pán sa zakrádal nočným lesom. Nebolo mu z toho príjemne, cítil sa prenasledovaný. Pevnejšie si k sebe pritisol kapsu z čiernej kože.
Na staré kolená začínam byť paranoidný, zasmial sa sám sebe a hneď mu bolo lepšie. V prípade nebezpečenstva sa ešte vedel ubrániť, no bol to len matný odraz mocného shinobiho. Sám vedel, že keby vtedy dostatočne ochraňoval Tsunade, keby bol v boji, Konoha by nemusela upadnúť, a keď áno, rád by upadol do zabudnutia spolu s ňou.

Teraz však bolo neskoro ľutovať to, čo bolo, to čo sa stalo dosť dávno, skoro pred dvoma desaťročiami. Teraz tu bol ten všadeprítomný dotieravý pocit, pocit, že ho niekto neustále sleduje.

Keď uvidel svetlo ohňa, skoro vykríkol od radosti. Namiesto toho však pevnejšie zovrel svoj ostatný majetok a rázne pridal do kroku. Oheň bol však ďalej ako očakával. Nebol to ten malý táboráčik, na ktorom si deti zvyknú opekať mäso, bola to vatra rozmerov slušného vidieckeho domčeka. Oproti nemu, na druhej strane onoho ohňa sa krčila postava v plášti, cez ktorý nebolo vidno nič, len neposlušný pramienok ohnivočervených vlasov, ktorý mierny vánok sem-tam vytiahol spod kapucne. Zdalo sa, že si novo prišelca nevšimol. Starec si kultivovane odkašľal.

Pri pohľade na osobu, ktorá v sekunde vyskočila na nohy a tasila zbraň sa mu slová zasekli v beztak suchom hrdle. Keď zmätene zaspätkoval, človek za ohňom sa rozosmial a podišiel k nemu bližšie.

,,Človeče, chcete ma zabiť pred vlastnou tridsiatkou?" so smiechom v slovách podával starcovi voľnú ruku. Ten však len omámene hľadel na kráľovský nástroj v jeho ruke. V očiach mal priam posvätnú bázeň, nevnímal, až keď mu onen dotyčný nezamával rukou pred očami.

,,Je.. je pravá? Teda, jasné, že áno, ale..." zajakával sa po každom slove, nevediac, čo povedať. Muž ho zdvihol na nohy a oprášil z neho špinu, vyhýbajúc sa odpovedi.

Nakoniec len krátko kývol hlavou.

Má aj meno? Teda, u nás to bolo zvykom, kým...- starec bol natoľko zvedavý, že si nevšimol očí, v ktorých sa zrazu mihlo niečo ako smútok nad tým, čo sa stalo. Muž mu ukázal plochú čepeľ katany. Bolo na nej vyryté jediné slovko, s ktorým sa niekto dosť dlho a precízne babral nejednu hodinu- Pochabosť.

,,Čudné meno pre takýto nástroj" poznamenal kriticky starček a ešte raz si premeral muža, stojaceho pred sebou. Ten len pokrčil plecami.

,,Vystihuje ma to." mierne urazene pohodil hlavou onen shinobi.
,,A vy ste....?" naklonil zvedavo hlavu, akoby sa snažil zachytiť veľmi jemný zvuk vydávaný na míle od miesta, kde sa nachádzali. Nepočkal si na odpoveď, schytil prekvapeného muža a sotil ho do ostružín. Nebolo to práve najpríjemnejšie pristátie, no to, čo nasledovalo, oveľa príjemnejšie nebolo.

,,Majster Jiraiya, prosím, ostaňte tam.." Postavil sa do útočnej pozície, s katanou narábajúc, ako so svojou najlepšou priateľkou. Tak jemne a prirodzene ju držal, až sa zdalo, akoby bola od narodenia jednoduchým predĺžením jeho ruky. Takýto postoj dnes udržiavalo len niekoľko úctyhodných pamätníkov, no tí mali čo to po dosiahnutí svojho posledného jubilea.

,,Ticho, začínajú sa schádzať na Lov!" zarazil ho po jednom slove plynulým pohybom ruky.

Lov? Aký Lov? Ako mohol zistiť moje meno? Mám tu ostať? Čo robiť?!, preháňalo sa Jiraiyovi v otrasenej mysli. Zvedavosť však zvíťazila. Už len ostal stáť a obarene pozeral na následky jeho počínania.