Keď sa city prebudia- kapitola I.- Záchrana

„Počúvajte, nevideli ste niekde Tobiho?“ vošiel Deidara do miestnosti s krbom- provizórna obývačka.
„Nie...“ zamrmlal Hidan a ďalej si brúsil kosu, zízajúc do ohňa.
„Hm... videl som ho utekať von s akýmsi balíčkom. Čo zase vyviedol?“ spýtal sa Kakuzu čítajúc si akúsi knihu.
„Nič, práveže,“ zamračil sa blonďák. „Nepodobá sa to naňho. Bojím sa, aby nechystal niečo veľké.“
„To máš pravdu. Choď ho pohľadať von, často teraz chodí preč.“ prehodil Hidan, vstal, oprel kosu o stenu a hodil sa do kresla.
Deidara prešiel k dverám, otvoril ich a vyšiel von. O pár minút sa vrátil. Bol zmoknutý, strapatý, vyzeral, akoby práve vyliezol zo skartovačky a vo vlasoch mal pozapichovaných zopár konárikov a listov.
„Nie... myslím, že vonku nebude...“ zamrmlal, prešiel miestnosť a šiel sa osušiť.

Postava v tmavom plášti prešla cez malý potôčik a rozbehla sa po ceste. Meškal kvôli nej... znova. Už to bolo pár týždňov...

Vošiel do miestnosti slabo osvetlenej svetlom z krbu. Sadol si k pultu a objednal si pitie. Rozmýšľal. Už to bolo pár dní, čo poriadne nespal, kvôli jednomu problému- Pein ho prestával rešpektovať. Nepočúval, čo mu hovoril. Chcel démonov len pre seba a vôbec nedbal na rozkazy nadriadených. Na posledný rozkaz ani neodpovedal. Netušil, čo má s nepravým vodcom Akatsuki urobiť.
Po dvoch hodinách vyšiel von. Bola pokojná, teplá letná noc. Zhlboka sa nadýchol a vykročil po ulici. Prešiel asi päťdesiat metrov, keď pred sebou uvidel niekoho ležať na zemi. Bola to žena... Mala krátke čierne strapaté vlasy s dlhou ofinou. Mala so sebou kunaie, shurikeny a nejaké ďalšie veci, ale nemala pásku dediny. Kľakol si k nej a pretočil ju na chrbát. Bola zranená a v bezvedomí.
Chvíľu ju tam chcel nechať a ísť si svojou cestou, no potom sa zarazil. Pocítil akýsi zvláštny pocit. Potlačil ho. Mám ešte trochu času. Napadlo mu. Zdvihol ju a odniesol do miestnej nemocnice.
Dnu vkĺzol cez okno, aby ostal nepozorovaný. Miestnosť bola prázdna. Položil ju na voľné lôžko a vyskočil na okno prichystaný odísť, keď otvorila oči a otočila hlavu k nemu.
Dopekla! Nemala ma vidieť! prebleslo mu mysľou a vyskočil oknom.

O pár dní ju stretol znova. Opustil sídlo a prechádzal sa lesom, aby si dal pauzu od toho večného šaškovania, keď do niekoho vrazil.
„Ty?“ dostal zo seba, keď sa obaja pozbierali zo zeme.
„Teba som videla! Bol si vtedy v nemocnici!“ vydýchlo dievča prekvapene. „Kto si? Prečo si mi pomohol?“
„Ako sa voláš?“ spýtal sa s pokojom.
„Som Sora. A ty?“ bola zvedavá.
„Tsukamaru.“ dal jej falošné meno a zmizol.

Odvtedy ju stretával skoro každý deň. Pripadalo mu to, akoby ho sledovala.
Časom sa s ňou začal častejšie rozprávať, hoci si nechával šialenosť mužíčka s oranžovou maskou, samotnú masku nechával skrytú pod plášťom. Stali sa z nich dobrí priatelia a dokázali si povedať skoro všetko.
Podarilo sa mu zistiť niečo viac o jej minulosti- nepovedala mu z ktorej dediny pochádza, no povedala mu, že jej rodičia i ostatní príbuzní zomreli už veľmi dávno a nemá domov. Ale bola silná, to vedel... Iba čakal, kedy sa jej schopnosti prejavia.

„Tobi, kde si bol?“ spýtal sa Hidan, keď vošiel do sídla. „Deidara ťa zháňal.“
„TOBI! JA ŤA ASI ODSTRELÍM!!!!“zahučal Deidara odkiaľsi z chodby, keď počul Tobiho meno. „KDE SI DOPEKLA BOL????!!!“
„Tobi sa bol len prejsť...“ pípol ospravedlňujúcim tónom, "nenápadne" prešiel okolo Deidaru a zmizol vo svojej izbe.
„Počuj, ak na nás niečo chystáš, tak si to odskáčeš aj s tou tvojou maskou!“ ozvalo sa klopanie na dvere. „Počuješ?“
„Tobi počuje! Tobi nič nechystá!“ odvetil veselým hláskom a ľahol si na posteľ. Keď počul vzďaľujúce sa kroky, konečne sa trochu uvoľnil. Konečne bol vo svojej koži- nemusel sa pretvarovať pred ostatnými. Vonku neustále hrozilo, že by ho niekto spoznal, v sídle ešte viac.
Izba bola jediné bezpečné miesto. Zamkol dvere a zložil si masku. Znova to bol on... znova to bol Uchiha Madara...