Neumieraj mi! (SasuSaku)

Neumieraj mi! (SasuSaku)

Lesom sa ozývali tieché ženské krôčky a bezcielne blúdili po okolí. Jagavé kvapky sĺz padali do trávy a miešali sa s rannou rosou. Osoba vzhliadla k oblohe. Hľadela na mesiac, ktorého krása sa strácala v lúčoch vychádzajúceho slnka. Prižmúrené zelené oči plné smútku a bolesti sa plnili slzami. Drobné kvapôčky zvlhčovali zamatovú pokožku tváre a vlasy farby čerešňových kvetov. Cítila ukrutnú bolesť v hrudi.
Konečne ho našla a znovu stratila.
Spomianky ju ubíjali. Jeho slová ju ako ihlice bodali priamo do srdca.
Klesla na kolená a uplakanú tvár vložila do dlaní. Naokolo sa ozývalo tiché vzlykanie. Stále jej zneli v hlave jeho slová.
„Nikdy sa nevrátim. Ani kvôli tebe, ani kvôli nikomu inému. Ani ty ani Naruto mi nechýbate. Nepotrebujem vás!“
Spomínala na všetko, čo sa stalo, keď sa s ním pred chvíľkou po dlhých rokoch znovu stretla.
„Choď preč, Sakura! Nechaj ma na pokoji!“
„Nie, Sasuke. Teraz keď som ťa našla...“
„Si otravná ako vždy. Zmizni! Už ma nikdy nehľadaj! Zabudni na mňa! Ja už som dávno na teba zabudol! Nič pre mňa neznamenáš a ani si nikdy neznamenala. Pochop to konečne! Neznášam ťa!“
Nemala na výber. Musela odísť. Milovala ho. Stále ho miluje. Ale pre neho neznamená nič. V hlave má len Itachiho. Celý svoj život sa sústredil len na pomstu. Keď sa za ním naposledy ohliadla, videla Sasukeho ako drží katanu namierenú proti svojmu bratovi. Hneď sa tam chcela rozbehnúť. Ale shuriken, ktorý hodil Sasuke jej smerom a zabodol sa do stromu, pri ktorom stála ju presvedčil, že tam len prekáža.
Náhle sa jej zmocnila akási úzkosť. Ani nevedela prečo, ale vstala a rozbehla sa naspäť. Bežala ako len vládala. Nepamätala si, ako dlho kráčala, od kiaľ presne. Len ten zvláštny pocit ju naviedol správnym smerom.
Pred ňou sa objavovali zrúcané stromy, plamene, shurikeny a kunaie zapichnuté do stromov a do zeme. A v strede toho všetkého dve postavy. Už nebojovali. Bolo po všetkom. Sakura zastala tesne pri nich. Srdce jej zovrelo, podlomili sa jej kolená a spadla k zemi. Sasuke ležal nehybne na zemi s čepeľou katany zabodnutou v hrudi. A jej rukoväť zvierali ruky Itachiho. Itachi sa pustil katany a nechal ju zabodnutú v tele svojho mladšieho brata. Vytrhol si kunai z ramena a ďalší z boku a pokojne odišiel.
Sakura už ani nevládala plakať. Pohladila Sasukeho po tvári, potom sa k nemu sklonila a položila hlavu na jeho zakrvavenú hruď. Plameň v jeho očiach pomaly vyhasínal. Z posledných síl zodvihol ruku a pohladil Sakuru po vlasoch.
„Odpusť.“
Zatvoril viečka a jeho ruka skĺzla zo Sakury na zem. Sakura si ani neuvedomila jeho slová. Oboma rukami stískala Sasukeho košeľu a plakala do nej. Srdce, ktoré ešte predchvíľkou počula tíško biť, teraz úplne stíchlo. To ju rozrušilo ešte viac. Tak veľmi ho milovala. Bola ochotná od neho odísť, keď si to želal. Teraz ale on znovu od nej odišiel, ale tentoraz navždy.
„Nie! Ty nesmieš umrieť! Prosím.. Otvor oči... Odsoť ma od seba....Nadávaj mi, urážaj ma... Znesiem hocičo, len mi neumieraj!“
Ďalej sa ozývali tlmené výkriky. Nechcela si pripustiť, že je mŕtvy. Náhle stíchla a zodvihla sa. Vytiahla kunai.
„Nenechám ťa znovu odísť. Tentokrát pôjdem s tebou.“
Po týchto slovách sa prebodla kunaiom, sklonila sa k Sasukemu a dala mu nežný bozk na jeho chladné pery. Nechala svoje telo spadnúť vedľa Sasukeho. V posledných sekundách ho držala pevne za ruku a dívala sa na neho. Krásna tvár, vždy vysmiata, bola teraz bledá a bez života. Jasne zelené očká, vždy plné šťastia a radosti, z ktorých vyprchalo všetko šľastie a všetka žiara sa zmenila na šero. Pery pripomínajúce lupienky ruží teraz farebne splývali s bledou pokožkou tváre. Spomenie si niekto na to milé dievča, vždy usmiate a veselé, priateľské, láskavé divča. Spomenie si niekto na malú ružovlásku?