Křižovatka osudů - 8. kapitola - Hľadanie Itachiho

Keď si bola istá, že ich už nezbadajú, spustila ho a s Itachim si dala malú prestávku.
„Ako ti je?“ Ozvala sa opatrne. Bol veľmi bledý.
„Nič moc, ale vydržím to. Neboj sa.“ Usmial sa na ňu a snažil sa zakrývať tú veľkú bolesť, čo mu zožierala celé telo.
„V poriadku,“ kývla hlavou. Neboj sa, čoskoro tam budeme. Asi by bolo načase poslať Tsun správu.
Natiahla ruky k batohu a vytiahla malú, striebornú guľu. Niečo na nej stlačila a začala rozprávať: „Ahoj sesternička, asi si ma už dlho nevidela, že? Ozývam sa veľmi náhle, ale mám na teba jednu prosbu. Mám jedného raneného. A ty ho musíš zachrániť. Nemuselo by ťa veľmi ani zaujímať, kto je to, ale že si to ty... Je to Itachi Uchiha... Prestaň! Ja viem, na čo myslíš a ako nadávaš. Ale to mi je jedno. On je iný, ako si vy myslíte. A okrem toho, niečo u teba mám, že? Onedlho prídeme, tak sa na nás prichystaj. A bez ANBU a ostatných ninjov, jasné? Tak zatiaľ.“ Vypla prístroj, spravila pečate a guľa zmizla.
„Čo to bolo?“ Itachi to zvedavo pozoroval.
„Jedno moje komunikačné zariadenie. Vďaka môjmu teleportačnému jutsu som ho mohla poslať tam, kde som chcela. Musela som dať vedieť Tsun, že prídeme.“ Povzdychla si. Snáď ho ona vylieči.
„Hm. A nás prečo nie?“ Trochu to nechápal.
„No... Vieš... Na to nemám akosi dosť síl. Eh, teda... Ako som sa ťa snažila vyliečiť, asi som to trošku prehnala a teraz sa mi to len pomaly zase zbiera.“ Málinko sčervenala. Nechcela, aby si myslel, že je neschopná a presne tak to teraz vyzeralo.
„Prepáč. Mala si ma tam nechať. Aj tak stále nechápem, prečo si ma...“ Prerušila ho.
„Nevrav to. Nikdy by som ťa tam nenechala.“ Pozrela na nebo a po chvíľke pokračovala. „Pôjdeme?“
„Mhm...“ Postavil sa a obaja sa vydali znovu na cestu...
****

„Čo si to povedal?“ Zdvihol sa Vatari hrozivo zo stoličky.
Muž pred ním sa rozklepal od strachu. „Väzeň a Emi utiekli, cestou zničili kus domu, lebo ich napadli vaši muži, ale ona ich zabila.“
Tresol nahnevane päsťou do stola. Emi! Toto mi zaplatíš. Chcel som ti dať ešte pár chvíľ života, ale už nie. Zabijem ťa vlastnými rukami. Pozrel na ne a uškrnul sa. Potrebujem sa upokojiť. Pozrel na muža kľačiaceho pred ním. „Vstaň.“
Sluha sa postavil, celý nervózny z toho, čo sa teraz stane.
Vatari mierne vyceril zuby, čo mal byť akože úsmev. Čo takto ruka? Luskol prstami a mužova ruka vybuchla.
Ani nepípol. Vedel, že keby sa ozval, bolo by to ešte horšie.
„S tebou nie je zábava.“ Posmutnel doktor a mávol rukou. „Choď a priprav vojakov. O hodinu vyrážame za nimi. Ostane tu len pár mužov, ktorý budú strážiť sídlo.“
Ranený prikývol a vydal sa splniť rozkaz...
****

„Toto je to miesto, kde vás napadli?“ Otočil sa Vodca na Kisameho.
„Hai,“ prikývol ten. „Ale stále si neviem spomenúť, kam sa potom vydali.“ Namáhal svoju hlavu, ale nič sa mu nevybavovalo.
„Stále nechápem, prečo sme teda so sebou nevzali tú ženu, keďže ona to vedela.“ Rypol Deidara.
Hidan k nemu hrozivo podišiel s napriahnutou kosou a šepol: „Tú mrchu mi ani nespomínaj, jasné?!“
Ten len preglgol, odstúpil od neho a venoval sa radšej hľadaniu stôp nepriateľa.

Všetci členovia Akatsuki boli takí zaujatí prehľadávaním okolia, že si ani nevšimli osoby, ktorá ich sledovala z korún stromov. Dobre sa na nich zabávala.
„Ako dlho tu ešte mienite zabíjať čas?“ Ozval sa zhora posmešný hlas.
„To snáď nie.“ Zamrmlal Hidan a pozrel sa tam. Je to ona!!
„Čo tu chceš?“ Zjavil sa za ňou Vodca. Ale so Sami to ani nemyklo.
„Ako som už povedala. Chcem sa pridať k vám a za to vám ukážem, kam ho odvliekli.“ Povedala pokojne, ako keby za ňou ani nestál niekto nebezpečný, ktorý mávnutím ruky mohol ukončiť jej život.
„Prosím, tak nám to ukáž.“ Ozval sa znenazdajky Kisame. Nikdy nikoho o nič neprosil, ale začal sa o Itachiho báť a bolo mu už jedno, čo si kto myslí.
Vodca preletel pohľadom z neho na Sami, potom na ostatných a prikývol. „Doveď nás tam a uvidím, ako to bude s tvojou žiadosťou.“
Sami sa šťastne usmiala, zoskočila dole a povedala: „Poďte, je to asi deň cesty odtiaľto, musíme ísť teda rýchlo.“ A nečakajúc na nikoho sa rozbehla.
Kisame pozrel na ostatných, pokrčil plecami a vydal sa za ňou. Rovnako ako všetci členovia Akatsuki.

„Toto je ONO?“ Opýtal sa Deidara, keď konečne bez nejakých problémov dorazili k miestu, kde väznili Itachiho.
Prikývla. „Je to ale akési zničené, odkedy som to videla naposledy. Niečo sa tu asi stalo.“
Všetci sa rozbehli ku vchodu. Vtom niekto skočil pred nich.
„Čo tu chcete?“ Ozval sa jeden z nich.
„Prišli sme si sem po niekoho, tak mi zmizni z cesty, ak nechceš, aby som ťa zabil.“ Kisame si zložil Samehadu a pozrel na muža. Ten sa uškrnul.
„Vyzvať protivníka bez toho, aby si vedel, akú má silu... To je bláznovstvo.“ Zasmial sa.
„Zabijeme ťa tak či tak,“ prevravel potichu Vodca. „Kisame, nechceš to prenechať radšej Hidanovi a Kakuzu? My ostatní pôjdeme ďalej.“
„Ale ja tu nie som sám.“ Spoza muža vyskočilo asi desať ďalších.
„Ja to viem. Preto tu budú oni dvaja. To stačí.“ Hlava Akatsuki si ich už nevšímala a zmizla v hlbinách domu. Ostatní ho nasledovali až na tých dvoch.
„Prečo zase my? Vždy prídeme o všetku zábavu... Ale aspoň dnes dám môjmu pánovi trochu krvi.“ Zarehotal sa Hidan a pustil sa do nich aj so svojím spoločníkom...

„Nikto tu nie je. Necítim ani len jeho chakru. Snáď ho...“ Nedokončil vetu Kisame, lebo z tej predstavy mu bolo zle.
„Nemyslím.“ Prevravela Sami a všetci sa otočili k nej so spýtavými pohľadmi. „Videli ste ten zničený vchod a to, že tu okrem tých mužov nik nie je. Myslím, že Itachi utiekol a oni šli za ním.“
Vodca prikývol. „Len tí, čo tu ostali, vedia, kam išli. Dostaneme to z nich. Len dúfam, že ešte nejakí žijú.“ Povzdychol si a vybral sa späť.

„Hidan, zadrž!“ Zakričal niekto a volaný sa otočil. Bol to Kisame. „Musíme ho vypočuť. Len on vie, kam išiel Itachi.“
„Išiel? Ako to myslíš?“ Spustil kosu a pozrel na neho.
„On ušiel a vydali sa za ním, chytiť ho.“ Deidara sa poobzeral okolo seba. Už len tento jeden bol nažive. Ostatných zabili.
Sami pristúpil k mužovi a položila mu ruku na hlavu. Zavrela oči a sústredila sa. Mužova hlava začala červenieť. Z nosa, očí a uší mu stekali pramienky krvi.
„Čo to robí?“ Nechápavo sa opýtal Hidan.
Konan pokrčila plecami a ďalej bez slova pozerala, čo sa to deje.
Vtedy muž začal pomaly dvíhať ruky k tej, čo mal na hlave, aby ju dal dole. Ale v polovici cesty prestal, ruky mu padli a bezvládne sa hompáľali pozdĺž tela.
„Hotovo.“ Spustila ruku a muž padol mŕtvy na zem. „Viem, kadiaľ išli. Smerom ku Konohe. A nebol sám. Pomohla mu nejaká žena.“
„Žena. Žeby sa niekto zamiloval do nášho namosúreného Itachiho? Neverím.“ Začal sa smiať Deidara, ale ako videl pohľady ostatných, stíchol a predstieral, že ho zaujali nechty na jeho ruke.
„Takže vieme, kam idú. A že ich prenasledujú.“ Vodca sa uškrnul. Už dávno si dobre nezabojoval a teraz cítil, že majú pred sebou silného nepriateľa. „Ihneď odchádzame!“
Po týchto slovách každý prikývol a bez mrknutia oka jeden za druhým mizli v nadchádzajúcej tme...