Keď minulosť nedá pokoja...012 END

Tak! A rozhodla som sa to ukončiť!! Žiadne dva dieliky.. len tento posledný. Dovolila som si byť melancholická.. sama som nečakala takýto záver. Prišlo to samo, pri písaní, rozhovory nehľadajte. (výnimky sú isté ) Uff.. a mám to za sebou. Pekné čítanie

Sakura sa potichu prehrabávala v Itachiho batohu. Občas nervózne pokukla na Shikamarua, ktorý sa stále trápil s obväzmi. Vedela, že by to nemala robiť, no zvedavosť ju hnala vpred, až kým nenašla niečo, čo vo vaku s výzbrojou nečakala. Malá šperkovnica, rozmery ako hárok papiera A4, ťažká. Vlastne to bola malá, olovená pevnosť. Nebol na nej zámok, a sama sa jej núkala k otvoreniu. Sakura sa rozhodla utíšiť svoj smäd po informáciach a rázne ju otvorila.

To, čo videla, uňho rozhodne nečakala. Malé strieborné šperky, ktoré pozostávali z prstienka s malým azúrovým dráčikom namiesto diamantu, podivného prívesku v tvare strieborného otvárajúceho slnka, a náramok. Očividne to opatroval už dlhú dobu, bolo na nich vidieť známky leštenia, dotykov.... Staral sa o ne ako ten najvzornejší klenotník. No bol tu čudný pocit, ktorý ju donútil obzrieť sa za chrbát. ńo, už dlhšiu dobu ju pozorovala, vyjavene pozerajúc na prívesok v dlani. Dostala sa z toho, no Shikamaru bol zaujatý niečím iným.

-Nanami!- vrhla sa jej okolo krku, čím ju znova položila na karimatku (toť niečo ako podložka ku jóge) V okamihu zabudla na škatuľku, na prívesok vo svojej dlani, na to, čo robila bez výčitiek svedomia, no netušila a hlavne nevidela to, čo videla Nanami, len aby sa mohla opäť pozrieť na tváre týchto osôb.

Nemý pohľad a výraz jej nezdravo popolavej tváre však hovoril za všetko, nebolo to dvakrát príjemné, čo bola pravda, a ani nevedeli aká. Stále tomu nechcela uveriť, odmietala svojho „otca“, odmietala to, čím bola predtým, čo spravila len kvôli tomu, lebo.... lebo jej zabili otca. Neverila tomu, až kým nevidela to, čo nikdy vidieť nechcela. V tej chvíli nebolo vôbec podstatné, že Sakura sa tajme prehrabávala v Itachiho vaku, nebolo podstatné to, že ju svojím pevným objatím skoro zadusila, pddstatné bolo len jedno; tá malá lesklá vec v jej dlani. Tá malá vec, ktorú jej odovzdal niekto, koho si nechcela pripustiť ako svoju známosť, nieto ešte svojho vlastného rodiča. Pomaly ako v tranze, šoku, alebo pri halucináciách a vidinách na púšti, natiahla trasúcu sa ruku ku ruke Sakurinej. Tá ten pohyb sotva registrovala, nerobila si s ním starosti, len jej ďalej so šťastnými vlykmi hladila jej vlasy, ktoré po dlhodobom väznení, ležaní, alebo úteku nevyzerali dvakrát čisto.

Ich pôvodná plavá farba bola ta-tam, rovnako ako nepreniknuteľná maska ich majiteľky. V tvári sa jej zrazu zračilo toľko citov, že bolo ťažké pozrieť jej do očí bez toho, aby ste neprepadli plaču, alebo nervom. Miesilo sa v nej toľko pocitov, ktoré dohromady vytvárali jeden veľký, nepomenovateľný pocit, na ktorý by nikto nedokázal nájsť vhodné meno v jedinom jazyku sveta. Musel by sa vytvoriť nový jazyk, len pre toto jedno slovko, a jeho význam spáliť na nespočetno krát.

„Nanami? Nani, je... je ti niečo?“ pýtala sa zmätená Sakura, len čo si všimla jej nezdravého výrazu. Nanami sa chrabro usmiala, rozhodnutá aspoň na chvíľu premôcť tú bolesť, ktorá jej postupne otupovala zmysly. Potiahnuc tenkou retiazkou a prosebným pohľadom prinútila Sakuru otvoriť dľaň.

Ruky sa jej triasli, drobný prívesok však v jej dlani nevydal jediný neželaný pohyb. Akoby vopred cítil, kto je jeho pravý majiteľ, sám sa s tichým cvaknutím otvoril a odhalil tak fotku mladej rodinky, pózujúcej pred objektívom určite skúseného fotografa.

Mladá žena s vlasmy farby pohasínajúceho slnka držala v náručí sotva ročné dievčatko s plavými vlasmi a očami farby jantáru, ktoré sa tak podobali očiam muža, ktorý ich objímal, akoby mal strach, že mu obe utečú.

Stalo sa.....

Nanami skoro nebadane preglgla. Zrazu jej toho prišlo ľúto. Tú ženu poznala. Poznala ju až priveľmi dobre, až kým sa jedného dňa nevytratila z jej života. Jej matka... jej matka o nej vedela celý čas a nikdy o ňu pohľadom nezavadila. Mala vlastnú rodinu, vlastného muža, vlastné modrooké blonďavé chlapča, ktoré na tom bolo oveľa horšie ako Nanami, keď opustila aj jeho.

Kushina.

Nevšímala okolie, nevšímala si slzy rinúce sa jej tvárou, nevšímala si pobúrené pohľady jej kamarátky. Všímala si len jednu fotografiu prilepenú účinným lepidlom na dno prívesku, oproti ktorej bolo vyryté- Spomienky v nás zväčša zanechávajú neliečiteľné rany. Slová jej otca. Otca, ktorému na nej rozhodne záležalo viac ako na čokoľvek inom na svete a ktorému tak neoprávnene krivdila. Krivdila mu za všetko, čo prežila, no jediná veta to dokázala napraviť. Veta zapečatená v prívesku. V prívesku, ktorý tak dlho ukrývala osoba ležiaca vedľa nej.

Itachi.

Rázne zatvorila prívesok, ktorý uchovával prakticky celú jej minulosť.

Nie... minulosť bola, teraz je prítomnosť, a bude budúcnosť, a tú mi už nikto nevezme. Pomyslela si rozhodne, a tým všetko hodila za hlavu.
Ešte toho dňa sa vrátili do Konohy. Ešte toho dňa si prisahala, že neprehovorí, kým ju nenájde. Ešte toho dňa urobila toľko závažných rozhodnutí, koľko neurobila za celý svoj život. Ešte toho dňabolo toho toľko prvýkrát.

Prvý krát si priznala, že dokáže milovať.....
Prvý krát urobila niečo spontánne a mimo pravidiel.....
Prvý krát niekoho vážne pobozkala.......
Prvý a posledný krát odpovedala na prosbu meniacu jej život jednoduché „Áno“

Kushinu nikdy nenašla. O pár rokov sa našli len poznámky istého Kurosuia Uchihu:

Volám sa Kurosui. Neviem, skadiaľ pochádzam, rodičia mi to starostlivo tajili. V posledných dňoch sa vo mne niečo zmenilo. Istá organizácia mi ponúkla seriózne členstvo. Neviem, či som urobil dobre, no prijal som to. Mami, otec, nehnevajte sa na mňa. Mal som vás rád. Teraz bude mojou rodinou Akatsuki.........