...potom, čo si odišiel... XIV

Prešli presne tri mesiace čo odišiel z Konohy a spojil sa so Sakurou. Spoločne potom pokračovali v ceste. V ceste nájsť svojho priateľa. Ten jeden pohľad, ktorý mal Naruto stále pred očami ho poháňal neustále dopredu. I keď už prestal veriť, vždy sa mu vybavil ten pohľad, chladné slová ktoré neboli v súlade s tým pohľadom, ktorý hovoril prepáč...
Na krajinu padala tma. Stromy sa ukrývali v nočnej oblohe a ich šum bolo to jediné čo bolo počuť. Žiadne zvuky nočných tvorov, dokonca ani cvrček sa neozval.
„Naruto, si si istý...“
Zastavil reč Sakury rukou. Sám sa pobral zamyslene do hustého porastu v lese. Nevnímal nič, žiadny šuchot lístia ani svoje kroky len sa prehrabal cez krovie a konáre hlbšie do lesa a Sakura ho nasledovala.
Ani nevedia ako a behom pár minút sú uprostred lesa. Ani jeden z nich netuší odkiaľ sa berie ten zvláštny pocit. Niekde uprostred všetkého toho čo sa tam nachádza je presne to čo hľadajú. Lenže to ani nevedia popísať, ťahá ich tam silný pocit, niečo čo nevedia identifikovať. Kráčajú ako zhypnotizovaný za svojim cieľom. Po chvíli sa zrazu Sakura zastaví. Zmätene sa ohliadne. Tmavé miesto a nevidí poriadne ani pred nos.
„Naruto!“
Zvolá na neho skôr, než sa jej stratí z dohľadu v tom tmavom lese.
Blonďák sa na ňu otočí so zvláštnym výrazom tváre.
„Ty to necítiš?“
Opýta sa jej. Len pokrúti v tichosti hlavou a podíde k Narutovi.
Predierajú sa čoraz hustejším porastom, až dôjdu na čistinku, ktorá je zaliata mesačným svetlom. V diaľke je počuť zurčať potok a pri kmeňoch stromov a v kríkoch krúžia svetlušky.
„...Naruto, mne sa to tu nepáči...“
„Sakura! Vybrali sme sa na vlastnú päsť nájsť Sasukeho. Nevzdám to teraz len preto, že sa ti niečo nepáči!“
Zvrtne sa a kráča pozdĺž čistinky preč od Sakury, ktorá len pokrúti hlavou. Ostražito sleduje okolie.

„Nechápem, ako si sa dostal tak ďaleko aonisai.“
„Zapamätaj si! Sasuke! Ja ťa raz prekonám! Bude zo mňa Hokage!“
„Lacné sny... baka...“

Asi máš pravdu... pokiaľ ťa nenájdem, nemôžem sa stať Hokagem. Pokiaľ sa mi nesplní tento najhlavnejší sen, priviesť späť svojho najlepšieho priateľa, svojho brata... bez teba nebudem nikdy plnohodnotný Hokage. Hokage nezanecháva svojich priateľov na pospas... nikdy!

Vyskočí na blízky strom. Vyšplhá sa do jeho koruny a rozhliadne sa do diaľky. Tak ďaleko ako mu to nočná obloha dovoľuje.
„Odkiaľ to ide...“
Stále to cíti. To zvláštne napätie. Pamätá si, že keď bol uväznený v Orochimarovom sídle, bolo to v podzemí. Ale taktiež po toľkých rokoch, sa už dávno mohli presunúť, trebárs i na koniec sveta.
Zoskočí dole k Sakure. Ktorá ho zastaví rukou akonáhle jej chce povedať, že nič nezistil.
„Niekto tu je...“

„...kedy dospeješ? Neustále ma presviedčaš o tom, aké si decko! Malé s nedostatočne vyvinutým potenciálom! Zabudni, že budeš niekedy lepší než ja!“

Narutova tvár sa stiahne. Na čele mu nabehnú vrásky. Oči sa stiahnú a pozorujú trpezlivo okolie. Opatrne a hlavne nenápadne povytiahne kunai. Zovrie pevne jeho rukoväť a svojim celým telom sa snaží vnímať akýkoľvek cudzí podnet. Začuje v diaľke zašušťať lístie. Pár lístkov opadne zo stromu dole a on odbije kunai, ktorý na neho letel.
„Výstraha!“
Stiahne sa späť Sakura.
„Zrejme tu nie sme vítaný.“
Zovrie ruky v päste pripravená k boju i obrane.
„To znamená len jedno, že sme blízko...“
Nestihne ho zastaviť. Naruto sa rozbehne smerom odkiaľ letel kunai.
„Naruto!“
Rozbehne sa za ním.
Baka jeden! Vrhá sa na to po hlave!
Chvíľu jej trvá, kým ho dobehne, predsa len Narutovemu tempu sa nedokáže vyrovnať.
„Naruto! Čo to vyvá...“
Jej kroky spomalia, slová sa vytratia a zaniknú na jazyku. Dokráča tých pár krokov k Narutovi ktorý hľadí pred seba. Teraz obaja hľadia pred seba.
Toľko dní, týždňov, mesiacov, rokov... toľko času ktorý venovali na jeho nájdenie. Všetko to zrazu bolo späť. Boli úplne na začiatku, a predsa v cieli. Cieľ stál pred nimi, lenže cieľom ich misie bolo hlavne doviesť ho späť...
„Zablúdili ste?“
„Sas...“
„Vypadnite! Nemáte tu čo robiť!“
„Sasuke!“
Výstražne skríkne po ňom Naruto.
„Stále taký hlučný, čo? Zdá sa, že idiot ostane idiotom. A teraz zmiznite, skôr než sa naštvem...“
„...prečo?“
Ozve sa Sakurin hlas do tmy. Znie tak absurdne, akoby tam ani nepatrila. Akoby to bola odjakživa súčasť boja Naruta a Sasukeho. Akoby si ešte stále potrebovali dokazovať kto je silnejší a chytrejší. Nikdy k ním nepatrila. Vždy bola ako piate koleso na voze. Nikdy k ním nezapadla. Ona sa nemusela s nikým pomeriavať. Bolo jasné, že je v tých časoch bola nadmieru úbohá, oproti obom...
Tak prečo sa teraz pýta? Keď ho predtým nedokázala zastaviť? Prečo sa pýta za na niečo, za čo si sama dáva vinu?
A predsa, taká ľahkovážna a absurdná otázka Sasukeho zastavila. Na odchode otočil k nej hlavu. Takto mu prvý krát videla zreteľne do tváre, ktorá sa vynímala v mesačnom svetle.
Po otázke, ktorá padla, nastalo ticho. Vecná ale dôležitá otázka pre nich oboch.
„...prečo?“
Zopakuje Sakurinu otázku ako oneskorená ozvena.
„...čo prečo?“
Opýta sa na jej otázku otázkou.
„...p...prečo, odchádzaš? Znova? Len tak?“
V tmavých očiach sa zaleskne. Sasuke zdvihne hlavu k hviezdnemu nebu s povzdychom.
„Ty sama, vieš najlepšie, aké je to cítiť bezmocnosť... predstav si, ako sa cítim ja...“
Stočí k nej hlavu s pohľadom zvrchu.
„...dajte si už pokoj... toto vaše naháňanie sa za mnou je zbytočné. Vy nechcete ublížiť mne, ja nechcem ublížiť vám. Tak kým máte čas odíďte...“
Znova sa pustí do chôdze. Varovanie ich nezastavilo, a on nemá celú noc na to aby sa nimi zapodieval. Pravda je i taká, že keby ich nevaroval, nemuseli by ho tak ľahko nájsť. Lenže to by už zrejme boli mŕtvy. Predsa nekráča týmto temným lesom sám.
Čas sa krátil, a stále sa kráti. Neprežil ani jednu minútu od odchodu nejakým mrhaním časom. Práve to, čo teraz robí je mrhanie časom. Mohol ich nechať umrieť, alebo spomaliť. Mohli byť v tento okamih už ťažko zranený... niekde na pol ceste za pomocou, mohli umrieť.
„Prosím!“
Zakričí za ním s poslednou nádejou Sakura. Ak má byť to posledné to, že bude musieť s ním bojovať, tak to urobí. Ale čo bude potom?
„...hm, tak ty si medic ninja...“
V Narutovej tvári sa značí hnev. Ak sa ešte Sasuke čo len pohne tak sa za ním rozbehne. Neposlúchne, tak ako toľko krát. Neposlúchne presne ako vtedy. A presne ako vtedy stratí znova všetko čo práve našiel.
„...tak to sa nestratíte...“
Otočí sa znova na svoju cestu.
„Sasuke!“
Vybehne za ním Naruto. No jediné na čo narazí je kmeň stromu.
„Ako obvykle...“
Ozve sa nad ním z koruny stromu.
„...neuvážený útok... idiot sa nezmení...“
Behom pár sekúnd je Naruto na strome, lenže to tam už nie je Sasuke. Dokonalá naháňačka a schovávačka v jednom. Jeden má z toho pobavenie a plytvanie časom, a druhému sa ide z toho rozskočiť srdce.
„Ja odídem! Naruto! Či sa ti to páči alebo nie! Nie som tvoj majetok!“
Ozve sa blonďákovi za chrbtom. Prudko sa otočí a pohliadne do páru tmavých očí, ktoré neunikli. Stoja proti nemu ako tá najväčšia výzva.
„...a i keby sa ti podarilo ma odviezť späť do Konohy, čo potom?“
Sakurina obava sa vyplnila. Tá jediná otázka v takmer dokonalom pláne... vlastne bol to úbohý plán, žiadny takmer nemali... len ho nájsť a priviesť. Ale akými prostriedkami? Pokúsiť sa zmeniť Sasukeho myšlienky? Jeho postoj? To bolo nemožné, ona to vedela, a Naruto to mal vedieť ešte lepšie.
„Zviazal by si ma a hodil do tmavého kúta? Tlačil mi do hlavy tú TVOJU pravdu? Aký by to malo zmysel? Naruto? Aký? Ja sa nezmením! Nechcem sa meniť... a nezmením sa pre tvoje modré oči a len preto, čo si myslíš ty! Pretože pre mňa, bolo vždy podstatnejšie čo si myslím ja! Je to môj život, a môžem si s ním robiť čo chcem! Nestojím o tvoju prítomnosť, o tvoje priateľstvo... nestojím o nič! Nič od teba nechcem...“
Taká krutá a presná pravda. Čo by bolo potom? Tak čo? Čo by urobil keby Sasukeho priviedol na silu do Konohy? I keby ako mŕtveho... nechce, ani jednu z tých vecí. Chce aby sa s ním vrátil ako priateľ. Chce aby bolo všetko ako predtým, než sa objavil ten slizký...
„...to je koniec, čo?“
Opýta sa bez citu, bez čohokoľvek... len slová vyslovené do tmy.
„Už dávno to skončilo, len ty si zaspal dobu... ako vždy... nerozmýšľaš... nepočúvaš... nezáleží ti na tom, čo si myslím... tak ako mne nezáleží na tom, čo si myslíš ty...“
Naruto skloní hlavu. Cíti v sebe niečo, čo ho poháňalo ďalej a ďalej na ceste... to niečo, čo uniká preč. Akoby to už nepotreboval tak to uniká. Je preč. Zavrie pevne oči z ktorých si nájdu cestičku von slzy. Stečú mu po tvári. Sakura pribehne k Narutovi.
„Prečo Sasuke?! Nemôžeš ostať s nami? Prečo ti nemôžeme pomôcť?! Prečo sa nevrátiš? Môžeme to vyriešiť doma...“
Na Uchihovej tvári sa objaví úškrn.
„Doma? Môj domov už neexistuje...“
Otočí sa im chrbtom. Cíti nespokojnosť jeho spoločníkov. Nervózne na neho vyčkávajú. Nervozita sa mení na hnev, a jeden z nich sa prestáva kontrolovať. Práve preto sa musí pohnúť.
„Vráťte sa... tu už na vás nič nečaká... dúfam, že sme si to dostatočne vyjasnili...“
Spraví pár krokov, po ktorých sa znova zastaví.
„...pochopte, že som proste odišiel...“
Posledné slová...
„To nie...“
nemôže to takto skončiť!
V Narutovej hlave kričala ozvena jeho vyslovených slov. nevzdá sa po tom všetkom čo obetoval. Proste to nejde, takto si odísť! Povedať pár slova a...
„Sasuke!“
Vybehne za ním, až na to, že do niekoho vrazí. A Sasuke to nie je...
„Už dlho otravujete...“
Pohliadne na človeka ktorý mu zastal cestu. Musí tak trocha zdvihnúť hlavu aby mu videl do tváre. Červené vlasy v tej tme majú zvláštny odtieň. V tvári má chlad, a predsa v jeho očiach sa značí istá živelnosť.
„Odíďte kým je čas...“
Stojí na mieste a vyčkáva na reakciu. Naruto sa len naštve.
„Ustúp mi z cesty!“
„Nemôžem vám dovoliť prenasledovať Sasukeho!“
„Kto to do čerta si?!“
Vyhŕkne naštvane a hlavne pobúrene Naruto. Sakura toho tiež začína mať dosť. Lenže cíti, že tento človek moc trpezlivosti nepobral. Cíti z neho niečo nezvyčajné. Niečo podobné ako pri Sasukem.
„Juugo... volám sa Juugo...“
„Tak mi odstúp z cesty Juugo!“
„Naruto!“
Zvolá Sakura a skôr než Naruto stihne zaútočiť ho stiahne späť.
„Nie je to dobrý nápad...“
„ČOŽE?!“
Vytrhne sa jej. V očiach mu horí nenávisť. Nikto mu nebude brániť a hovoriť čo má robiť. Má toho už skutočne po krk.
„On... je na ňom niečo zvláštne!“
„To je mi jedno! Ja dostanem Sasukeho späť i keby som mal ísť cez mŕtvoly!“
„Naruto neblázni!“
„Slečinka má pravdu!“
Ozve sa ženský hlas spoza Narutovho chrbta. Pomaly sa otočí a zahliadne druhú postavu. Spoločníčku toho obra, ktorý mu kríži cestu.
„A ty si zase kto?“
„Do toho ťa nič nie je!“
„Mám toho dosť!“
„Rozbehne sa proti ním...“
„Naruto!“
Skríkne Sakura, ale je neskoro. Obe postavy zmiznú... zrazu sa pod nimi vytvorí akási jama a oni padnú dole. Hneď na to sa rozvidní a oni zacítia slnečné lúče ako sa za skorého rána predierajú pomedzi koruny stromov. Obaja ležia na zemi. Tá skutočnosť! Tá odporná a nechutná skutočnosť! Neuveriteľne odporná skutočnosť. Naruto si zacloní predlaktím oči a Sakura sa posadí.
„...genjutsu...“
„Do pekla! Sasuke!!!“

„A sme na začiatku... sakra ty si tak úbohý!“

„...takto to nesmie skončiť...“
Zúfalo sa zdvihne zo zeme. Má pocit, akoby ho niekto pustil z veľkej výšky a on tvrdo dopadol priamo na zem. Bolia ho všetky svaly.
„...ty, si proste...“
Kráča dopredu smerom k lesu. Stále sú na tej istej čistinke, odkiaľ sa Naruto stratil Sakure. Vtedy sa to stalo. To, čo bolo na tom všetkom zvláštne... to čo sa Sakure nepáčilo... všetko to do seba zapadlo...
„...nemohol, len tak odísť...“

...potom, čo si odišiel Sasuke... čo si odišiel druhý krát... je všetko znova na začiatku... máš pravdu, sme zase na začiatku... som tak úbohý...

KONIEC