...potom, čo si odišiel... XIII

Tma, a ten nepríjemný pach hniloby a smrti. Kam sa to dostal? Predsa nemôže len tak... nohy mali v úmysle odísť, utekať, zachrániť sa, zatiaľ čo rozum i srdce kázali stáť a vrátiť sa. Nikdy sa necítil v takom rozpore.
Jasne mu prikázal aby utekal, aby sa o viac nestaral. Prečo to ale urobil? Po tom všetkom čo si povedali vo väzení mu neprišlo, že by mu chcel dvakrát pomáhať. Dokonca mu i povedal, že mu nepomôže. Tak prečo, teraz uteká? Kam uteká? So svojou pýchou oznámil, že sa dostane odtiaľ sám a vezme ho so sebou. Teraz uteká ako slaboch. Stojí pred dverami za slobodou. Ale len stojí a díva sa. Zanecháva na tom tmavom mieste niekoho, kto mu dokázal zaplniť život ako nikto iný. Nemôže ho tu predsa...
Plný rozporov vo svojom tele, v mysli, naštvane kopol do mreží, ktoré bránili dvere. Zachytil sa mriežok a s chuťou ich vytrhnúť nimi zadrmal.
„Nenechám ťa tu! Nech chceš čokoľvek... si zaslepený!“
Príliš dlho to trpím. Tvoju zmenu, tvoje odosobnenie. Príliš dlho som sa len díval a nezasiahol, tak teraz viem, že som urobil veľkú chybu, a je to hlavne moja chyba! Keby som... teraz mám šancu to napraviť! Príliš dlho som bol zavretý v tejto diere. V žijúcej márnici! Neodídem bez odškodného!

Kamennou chodbou sa ozýval klepot podrážok. Rýchli klepot ktorý znamenal beh. Ani mu nezáležalo na tom, či ho niekto zazrie alebo začuje. Prebehol okolo väzňov akoby boli vzduch. I tak nebolo v jeho moci ich vyslobodiť. Vybehol pár tých schodov pred ťažkými okovanými dverami, ktorými trhol k sebe. Zaplavila ho zmes matného denného svetla. S jedinou myšlienkou sa vyrútil do tmavej chodby, kde ho zastavila spoza rohu rana do nosa. Zapotácal sa pridržiavajúc si nos, z ktorého sa pustil pramienok krvi. Na okamih sa mu rozmazalo videnie, až potom keď sa bolesť ustálila uvidel Sasukeho kamenný výraz tváre ako pred ním stojí so založenými rukami.
„Sasuke...!“
Nedopovedal. Jeho chladnosť mu akoby primrazila jazyk.
„Východ je opačným smerom!“
„...nenechám ťa...“
„Okamžite zmizni! Ty odtiaľto odídeš i keď ako mŕtvola!“
Narutov výraz sa zmenil z nechápavého na naštvaný.
„Rešpektuj moje rozhodnutie a už vypadni!“
Sasuke sa zvrtol a ako odchádzal v Narutovi sa ozval niekto povedomí. Hnevom prebudil niekoho, kto mal pre bezpečie hostiteľa ostať v spánku.
„Sasuke!“
Priam neľudský hlas sa odrážal od kamennej steny a dorazil do Uchihových uší.
„Baka aonisai!“
Zvrtol sa na päte. Tak perfektne vybral zákrutu, že okamžite vrazil do Naruta a prirazil ho k stene s kunaiom pri krku.
„Nehraj sa so mnou! Povedal som, že odtiaľto máš vypadnúť! S radosťou ťa vyprevadím na tvoj vlastný pohreb! Len ma štvi!“
„Absolútne ničomu nechápeš...“
„Nezaujímajú ma tvoje keci! Chápeš?! Už si to uvedom sakra! Lezieš mi na nervy! S všetkými tvojimi starosťami, kecami a vôbec! Vypadni už!“
Prudko ho pustil a uvoľnil mu cestu.
„Vypadni! Tak zmizni! Máš poslednú šancu! Nemysli si, že odtiaľto odídeš s nejakým odškodným! Môžeš byť vôbec rád, že si stále nažive! Ty parchant nevďačný! Tak už vypadni konečne!“
Posledné, čo Naruto zazrel bol Sasukeho ustarostený výraz. Posledné čo videl, bol práve Sasuke, ktorý stál pred ním. Takže nechápal kto bol ten, kto ho omráčil...

Obloha... kde sa tu vzala obloha? Kde to do pekla som?!
Jediné čo cítil bola ostrá bolesť vzadu v temene presne ako po prvý krát, keď ho omráčili. Teraz vedel, že je za to zodpovedná tá istá osoba. Na bolesť však rýchlo zabudol akonáhle si uvedomil, že leží na zelenej lúke a nad ním sa rozprestiera modrá obloha. Nemal byť náhodou teraz vo väzení? Nemal byť so Sasukem? Nemal ho priviesť späť domov? NEMAL?
Bezbranne a hlavne beznádejne sa posadil. V očiach istý strach a smútok. Rozhliadol sa dookola. Tak predsa to nezvládol. Ako len mohol byť tak slepý. Nikdy v živote si nemyslel, že veci môžu dopadnúť tak katastrofálne. A predsa, niečo v Sasukeho očiach mu nehral. Ešte pred tým, než padol do bezvedomia. Zdalo sa mu to, alebo mu priam v tých tmavých očiach svietilo slovíčko prepáč?
„Tak to nie...“
Postavil sa zo slnkom vyhriatej trávi. Pohľad mu padol na rozľahlí les, ktorý ho všade okolo lúky obklopoval. On ho nájde a privedie späť! Dlží mu to! I cez ten problém ktorý si musel urobiť aby ho prepustili. Cez to ako mu pomohol. Predsa len cíti od neho nejaké to priateľstvo. Musí tam byť!
Ten kto si myslí, že sa vzdá a spokojne odíde, ho nepozná. I keď už teraz cíti to vzdialenosť medzi nimi. Akoby bol každý z nich na opačnej strane sveta. Vlastne je tak dezorientovaný, že nevie ani aký je deň, dátum a ani koľko je hodín. Dokonca ani s mesiacom si nie je istý.
„Takto to neskočí! Sasuke! Mňa sa nezbavíš!“
Zakričal do šíreho sveta, ktorý ho obklopoval.
„...už len preto, že konečne viem, kto si...“
Ozvalo sa už po tichu osobne len pre neho.
„Dostanem ťa domov...“

„Skvelá práca...“
Ozval sa s pohŕdaním Kabuto, keď okolo neho prechádzala Tayuya a za ňou Sasuke s pripravenou katanou. Pripravenou na to, aby ho okamžite zabil. Už ho vytáčal ten pohľad, tie reči, tá úskočnosť.
„Sasuke – kun...“
Ozvalo sa z miestnosti oproti. Kabuto sa otočil, pri čom zočil pri krku ostrie katany a dve nenávistné oči. Sasuke predĺžil ten smrteľný moment a potom sa pomaly odplýžil do miestnosti odkiaľ prichádzal Orochimarov hlas.
„Čakám na splnenie tvojej časti dohody.“
Uchiha sa otrávene posadil na stôl. Pohľadom prešiel po tmavej miestnosti a znova nenašiel absolútne nič nové. Spustil ramená a otočil hlavu na Orochimara, ktorý sa mal zjavne lepšie. No áno, nové telo robilo zázraky.
„Otrava...“
„Len pekne bež za ním... pomôže ti s tréningom...“
Zoskočil zo stola.
„...fajn, ale ešte sa uvidíme...“
Potom, čo odkráčal z miestnosti, boli Orochimarove myšlienky okamžite presmerované k časti plánu, ktorý sa pomaly plnil. Získaval si jeho dôveru. O pár mesiacov bude len jeho, a potom, ako dokončí jeho tréning...

O TRI ROKY

„Nezabi sa tam niekde...“
Kývala mu ružovovláska. Vyprevádzala svojho najbližšieho priateľa von z Konohy. Ten jej na oplátku s úsmevom zakýval a pomaly sa jej strácal na ceste.
„Veľa šťastia!“
Zakričala za ním naposledy, skôr, než sa jej stratil úplne.
Len tam na mňa počkaj! Za pár dní sa pridám k tebe! Nenechám ťa v tom samého.

Údolia sa strácali tak rýchlo ako ich stihol odhaľovať. Kráčal bez prestávky mať živo v pamäti to miesto spred troch rokov. To miesto kam smerovali. Ak niekedy niekto povedal, že sa vzdáva, tak dnes mohol pred ním skloniť hlavu.
Absolútne ho nezaujímalo kto všetko namietal a aké ťažké boli ich argumenty. Vie, že sa na ňu môže spoľahnúť. Stretnú sa, raz ho dobehne, on to vie. Pôjdu spolu. Ale teraz je to všetko len na ňom. Odišiel z vlastného rozhodnutia. Tvrdo makal len aby sa vyhrabal na cestu za jedným jediným cieľom. K tomu cieľu sa teraz snaží priblížiť. Vie, že je to dlhá doba, ale vie i to, že zatiaľ čo on trénoval, ani Sasuke nespal na vavrínoch. Doslova ho vyhodil. Pamätal si jeho slová, postoj, chladnosť v tvári. To všetko však nevyvážili silu jeho pohľadu.
Je to pridlho... sakra veľa času prešlo... a ja sa nemienim vzdať. Ak som podnikal tieto smrteľné výpravy, a tréning len pre teba, tak si píš, že ťa domov dotiahnem!
Sasuke... potom, či si odišiel... som zistil pár vecí... aká sila vyplýva z odhodlania a sľubu. Aká odvaha, vychádza zo strachu o blízkeho... potom, čo si odišiel, som zistil, že sme boli skutoční priatelia...