Návrat...

Vrátil som sa...Vrátil som sa do tejto bezvýznamnej dediny...
Tmavovlasý chlapec kráčal tichými ulicami jednej z najväčších ninjovských dedín. Bola neskorá chladná noc a ťažké mraky zakrývali hviezdami posiatu oblohu. Cez oblaky sa predieralo slabé mesačné svetlo, ktoré osvetľovalo prázdne ulice. Havranie vlasy mu rozfúkaval studený vietor. Všade bolo mŕtvolné ticho, bolo počuť len jeho tlmené kroky.
Nič sa nezmenilo, všetko je také isté ako pred tým...
ICHIRAKU RAMEN
,,Naruto, už je neskoro. Mal by si už ísť.“
,,Asi máte pravdu, ja už pôjdem. Ráno musím skoro vstať. Čaká ma nebezpečná misia“ zachechtal sa žltovlasý chlapec a chystal sa na odchod.
,,Naruto!“ zakričal na neho predavač.
,,Čo sa deje?“ spýtal sa s tupým výrazom v tvári.
,,Zaplať tie všetky misky ramenu, čo si si objednal! Teraz! Žiadne také, že zaplatíš neskôr.“
Narutovi nezostávala nič iné, len zaplatiť. Pozrel sa do svojej zelenej žabacej peňaženky a so slzami v očiach vysypal všetky svoje úspory na pult.
,,Naruto, daj si pozor. Už je neskorá noc.“ povedala s úsmevom Ayame, predavačova rozkošná dcéra a usmiala sa.
,,Ayame, ja som elitný ninja. Mne sa nemôže nič stať.“ hrdo odvetil Naruto a zmizol im z dohľadu.
,,Nechal som tam všetky svoje úspory. S ramenom sa môžem rozlúčiť na najbližší týždeň...“
vzdychol si, akonáhle kráčal tmavými ulicami a smútil za svojimi poslednými úspormi, ktoré nechal v Ichiraku Ramen.
,,A ešte som aj stratil moju poukážku na ramen zdarma. Horšie to už byť asi nemôže.“ ľutoval sám seba, no zrazu zastal. Započúval sa do mrazivého ticha. Počul kroky neďaleko seba ako sa približujú. Kto to môže byť takto neskoro?
Niečo sa mu na neohlásenom návštevníkovi nepáčilo, pre istotu vytasil kunai a ostražito vyčkával.
,,Kto je tam?“ zakričal do tmy rozprestierajúcej sa za jeho zabudnutými krokmi.
Nikto sa neozýval, iba prázdnota... Vedel však, že tam niekto je, cítil jeho prítomnosť. Srdce mu išlo od vzrušenia z hrude vyskočiť, horúca krv v žilách zrazu nesmierne pálila. V tom zalialo uličku ostré svetlo, ktoré sa predralo pomedzi nekončiace oblaky a Naruto uvidel osobu, ktorá sa vynorila na svetlo mesiaca.
To nemôže byť on. To nemôže byť...
,,Sasuke...“ dokončil svoje myšlienky nahlas, pričom cítil horúci pot stekajúci z tváre.
Chlapec sa otočil a zahľadel sa na Naruta stojacim bezbranne s trasúcim sa kunaiom v ruke. Chvíľu si hľadeli do očí, no potom sa tmavovlasý chlapec otočil a kráčal ďalej svojou cestou, za svojim cieľom. Cieľom, ktorý nikto nepoznal, jedine on sám.
,,Sasuke, čo tu robíš?“ vyriekol prekvapene.
Chlapec vrhol na Naruta pohŕdavý pohľad, nevenujúc mu väčšiu pozornosť. Vyzeralo to, že nemá v úmysle sa zahadzovať s týmto otravným faganom, ktorý si tak ľahkovážne hovorí ninja. Mal na starosti iné veci, dôležitejšie veci...
,,Prečo si sa vrátil? Odpovedz mi!“ zakričal za vzďaľujúcou sa postavou a v očiach sa mu ligotali slzy.
,,Naruto...“ konečne prehovoril chlapec hlbokým hlasom. Ani si nevšimol kedy sa tak priblížil, ale zrazu stál až nebezpečne blízko k Narutovi, ,,ak mi budeš stáť v ceste, zabijem ťa...“ predniesol pokojne, pričom neprejavil žiadnu emóciu.
Stále taký chladný...
,,Keď si tu, keď stojíš rovno predo mnou, nemôžem ťa nechať ísť.“ Zašepkal potichu.
,,Sasuke, nenechám ťa znova odísť. Už nie!“ zakričal a zaútočil na Sasukeho, akoby to bol jeho najväčší nepriateľ.
Uchiha na tento útok čakal, jednoducho sa mu vyhol a zrazil Naruta prudko k zemi.
,,Mám pocit, že si ešte slabší ako predtým.“ poznamenal s posmešným úškrnom.
,,Je mi jedno, či som ešte slabší ako predtým. Aj tak ťa zastavím. Tentokrát ťa už nenechám!“ vzoprel sa, ale nepodarilo sa mu vymámiť sa spod Sasukeho.
,,Prečo to vlastne robíš? Prečo tak veľmi chceš, aby som sa vrátil, hm?“
,,Pretože...pretože sme priatelia, Sasuke.“ odvetil Naruto s bolestným úsmevom na tvári. Dúfal, že keď mu pripomenie puto, ktoré je medzi nimi, tak sa vráti späť do Konohy. Ku svojej pravej rodine, ku svojím skutočný priateľom... A bude to ako kedysi dávno. Ale mýlil sa. Ako sa len mýlil... Pre Sasukeho jeho slová nič neznamenali. Jeho pohľad bol stále rovnaký. Stále rovnako chladný, krutý a pritom bezcitný.
,,Ja sa nevrátim...späť!“ povedal a vytiahol svoju katanu, od ktorej sa odrážalo svetlo krvavého mesiaca.
,,S-Sas-Sasuke, čo to robíš?“ pozrel prekvapene na katanu a potom späť na Sasukeho.
,,Povedal som, že keď mi budeš stáť v ceste, tak ťa zabijem.“ povedal bez štipky ľútosti tmavovlasý chlapec a na perách sa mu roztiahol zlovestný úsmev.
,,Myslíš, že tak sa všetko vyrieši?“, pritiahol si Sasukeho bližšie k sebe, pričom mu zašepkal do ucha, ,,Myslíš, že keď zomriem budeš mať odo mňa pokoj?“
,,Nemám čas nad tým premýšľať.“ Odvrkol ostro.
,,Tak ma zabi! Človek, ktorý sa ani nedokáže postarať o svojich vlastných priateľov si nezaslúži žiť... TAK MA ZABI! NA ČO EŠTE ČAKÁŠ?!“ kričal Naruto a po lícach mu stekali ligotavý slzy. Sasukeho to mierne zaskočilo. Nečakal, že Naruto bude ochotný len tak zomrieť, a to pre neho. Naruto už vedel, že sa smrti nevyhne, vnútorný hlas mu našepkával jeho nezlomný osud. Nezostávalo mu nič iné, len dúfať, že Sasuke sa spamätá. Že stále v sebe nájde aspoň kúsok dobra... Bolo to len slabé steblo nádeje, ktorého sa mohol v tejto situácii uchytiť. Lenže Sasuke svoje rozhodnutie nemienil zmeniť. Bolo už príliš neskoro vrátiť sa späť.
,,My nie sme priatelia. Medzi nami nie je žiadne puto, ktoré by mi bránilo zabiť ťa.“ dvíhal svoju katanu pripravený zabiť jediného človeka, ktorý ho kedy obdivoval, uznával a snažil sa mu byť pravým priateľom, a ktorého si nikdy nevšímal ako rovnocenného partnera a ktorého slová či skutky nebral nikdy vážne.
,,Sme priatelia Sasuke. Priznaj si to!“ Naruto sa usmieval aj na pokraji smrti. Zavrel modré, slzami zmáčané oči a čakal. Čakal ten okamih, kedy si po neho príde jeho nevesta. Dáma v čiernych šatách, vlastná smrť.
Ulicami Konohy sa niesol prchký výkrik. Výkrik umierajúceho chlapca, ktorý do poslednej sekundy svojho života veril, že jeho priateľstvo je skutočné a že toto puto nikdy nezmizne. Celý svoj život zasvätil priateľstvu so Sasukem. Snažil sa ho priviesť späť, aby to bolo ako predtým, v časoch keď boli priateľmi. Dokonca sa vzdal svojho jediného sna, len, aby si naplnil túžbu, ktorej nebolo súdené naplniť sa. Chcel sa stať mocným Hokagem, ochraňovať ľudí, na ktorých mu záležalo viac ako na sebe, ale vzdal sa ho a to iba pre neho, pre ich spoločné priateľstvo. Priateľstvo s chlapcom, ktorý ho nakoniec bez ľútosti kruto zabil.
,,My nie sme...priatelia!“, povedal chladno nehybnému telu mŕtveho chlapca, ležiaceho v potoku stekajúcej ohnivej krvi. ,,Aj keď si mal smrť na jazyku, tak si to stále nepochopil. Ako som ti už raz povedal, nič sa nezmenilo... Nezmenila sa Konoha, nezmenil som sa ja a nezmenil si sa ani ty a to bolo príčinou tvojej záhuby, Naruto...", zahľadel sa na ten krvavý spln a pokojne vdýchol do pľúc ľadový vzduch, cítil ako naberá novú silu.
„Stále si rovnako hlúpy a naivný ako na začiatku. Obetoval si sa iba kvôli chabej predstave, že ty a ja sme boli kedysi priateľmi...
Bola to úbohá smrť...úbohá smrť úbohého ninju...“