Sny sa neplnia, 3.diel

Doskočila na strechu domu, kde mal bývať jej ďalší cieľ. Cez deň bývala táto štvrť rušná, no v noci nevychádzal von nikto. Nestarala sa o to, prečo to tak bolo. Vyhovovalo jej to. V dome, na ktorého streche stála, zhaslo posledné svetlo. Drepla si a rozhodla sa ešte chvíľu počkať, veď do svitania mala dosť času. Z čižmy vytiahla jeden kunai a pomaly sa spustila po streche dolu. Pri tom nenarobila takmer žiaden hluk. Nečujne dopadla na zem tesne pred zadnými dverami do domu. Od opilca v krčme, ktorý bol známy tohto muža, vedela, že zadné dvere nezamyká. Opatrne otvorila dvere a vošla do domu. Dávala si pozor, aby do niečoho nenarazila alebo niečo nezhodila. Nepotrebovala upozorniť na svoju prítomnosť. Zadnými dverami sa dostala do kuchyne, z ktorej viedli jediné dvere. Keď nimi prešla dostala sa do obrovskej miestnosti, ktorá zrejme slúžila ako spoločenská miestnosť. Jej pohľadu neušli nevkusné doplnky, nad ktorými pokrútila hlavou. Zmračila sa, lebo si uvedomila, že premýšľa nad hlúposťami a nesústredí sa na svoju úlohu.
V rohu spoločenskej miestnosti sa nachádzali schody do ďalšieho poschodia. Otrávene prevrátila očami, keď si uvedomila, že sa mohla do spálne dostať rovno oknom.
Vyšla na poschodie a rozhliadla sa po chodbe, kde bolo viacero dvier. Nechcelo sa jej prehľadávať každú izbu a tak zamierila k dverám, ktoré boli presne oproti schodisku. Priložila k nim ucho a uškrnula sa, keď začula pravidelné chrápanie.
Opatrne stlačila kľučku a pomaly otvorila dvere. Keď vkĺzla do miestnosti, nechala dvere pootvorené. Kunai, ktorý po celý čas držala v ruke, si pár krát prehodila z jednej ruky do druhej, keď kráčala k obrovskej baldachýnovej posteli.
„Zrejme je bohatý,“ pomyslela si, „možno, že má nejakých príbuzných, ktorým jeho peniaze poslúžia.“
Zastavila pri posteli a pozrela sa na muža, ktorý pokojne spal. Spoznala jeho tvár, ktorú videla pred rokmi. Bola to tvár zradcu.
„Sladké sny, Makishi,“ prehovorila nahlas a chystala sa mužovi prerezať krk. Začula však čudný zvuk a v poslednej chvíli uskočila pred kunaiom, ktorý po nej hodil neznámi protivník. No niekto stál blízko nej a ako náhle sa vyhla kunaiu, priskočil k nej a priložil jej svoj kunai ku krku.
V ruke však stále držala kunai, ktorým chcela zabiť Makishiho. Švihla kuaniom dozadu a jej protivník, aby sa vyhol zraneniu, ju musel pustiť a uskočiť. Rýchlosťou leoparda a s eleganciou mačky preskočila posteľ a tam, v dostatočnej vzdialenosti od protivníkov, zastala.
Makishiho hluk v jeho spálni prebudil. Vydesene sedel na posteli a striedavo sa díval napravo a naľavo.
„Ostaňte v posteli, pane,“ ozval sa jeden z jej protivníkov. Zarazene vydýchla, lebo ten hlas spoznala.
„Ty? Čo tu, dopekla, robíš?“ Prehovorila neveriacky.
Muž prešiel k dverám a zapol svetlo, ktoré odhalilo všetkých, ktorí boli v miestnosti. Okrem nej a Makishiho tam stáli ďalší štyria ľudia.

Nepotreboval na ňu vidieť, aby ju spoznal. Už v kancelárii starostu mu došlo, pred kým majú ochrániť tohto muža. Keď zažal svetlo, dievča sa rozhliadlo po miestnosti.
„To isté by som sa mohol opýtať aj ja,“ povedal Kakashi.
„Nevidíš? Navštívila som starého priateľa.“ Rozhodila rukami a pohľadom blúdila po miestnosti. Vedel, že hľadá únikový východ, ale niečo mu nesedelo. Žeby sa tam rýchlo vzdala svojho pôvodného zámeru? Nechá Makishiho žiť a utečie? Nie. To nesedelo.
„Ty! To ty si zabila aj ostatných? Nemôžem tomu uveriť!“ Ozval sa muž na posteli, keď sa spamätal.
„Ale, ale. Ty si ma pamätáš? Človek by si myslel, že ste všetci zabudli na to, čo ste spravili. A čuduj sa! Všetci si to pamätáte.“ Povedala a nepekne sa zamračila. „Len ma nezačni prosiť o odpustenie, o to ja nemám záujem. A nestojím tiež o rozprávanie o tom, ako ťa trápili po celé tie roky výčitky. Ver mi, to všetko som už počula. Je mi jedno, ako si žil doteraz a či je z teba lepší človek alebo nie. Pre mňa je podstatné to, čo si spravil pred rokmi a za to budeš potrestaný. Až zabijem posledného z vás, zradcov, až vtedy skončí moja pomsta.“
„Lin, dieťa, nepoznáš celý príbeh toho, čo sa stalo,“ vzdychol muž a chcel pokračovať, no dievča iba pokrútilo hlavou.
„Stačí mi to, čo viem. A viem toho dosť na to, aby som mala dôvod na pomstu.“ Prehovorila chladne.
„A to ti nevadí, že si zabila aj nevinných ľudí?“
„Neboli nevinní!“ Skríkla nahnevane. „Boli to zradcovia môjho klanu, vrahovia a zaslúžili si smrť!“
„Áno, niektorí áno, no niektorí nie. Ako som už povedal, nepoznáš celú pravdu, Lin.“
Dievča sa uškrnulo. Kakashi mal z toho celého zlý pocit a nepáčilo sa mu, že Lin sa tvárila tak pokojne. Bola chladná a aj keď pred chvíľou zvýšila hlas, opäť sa tvárila, akoby sa nič nedialo.
„A ty, Makishi, ju určite poznáš,“ pokývala chápavo hlavou a švihla rukou za svoj chrbát. Kakashi a jeho traja učni sa pripravili, lebo očakávali, že Lin opäť zaútočí.
„Máš právo dozvedieť sa, čo sa v tú noc naozaj stalo,“ pokračoval Makishi bez toho, aby odtrhol pohľad od čiernovlasého dievčaťa.
„Škoda,“ šepla a pokrčila plecami, „už nebudeš mať šancu povedať mi to.“
Kakashi si stihol všimnúť len kunaie s výbušnými lístkami, ktoré leteli k nemu a jeho učňom. Kunaie sa zabodli do stien a vybuchli. Hustý dym zaplavil miestnosť a takmer nič nebolo vidieť. Len slabé obrysy. Nemohol zaútočiť, lebo nevedel, ktorý obrys je Lin a tak mohol jednoducho len čakať, kým dym nezmizne. Keď sa tak stalo, pri okne už žiadne dievča nestálo.
„Kde je?“ Otočil sa k svojim učňom, no oni boli rovnako zmätení. Sasuke pozrel z okna.
„Musela vyskočiť,“ skonštatoval a chcel niečo dodať, no prerušila ho Sakura, ktorá stála pri posteli Makishiho.
„Kakashi-sensei,“ oslovila Kakashiho a odstúpila od postele, na ktorej nehybne ležalo telo muža. „Podrezala mu krk.“