Sny sa neplnia, 4.diel

Hviezdy na nočnej oblohe jasne žiarili. Sedela na konári vysokého stromu a hľadela na nebo. Málokedy si našla čas na pokojné pozorovanie hviezd, hoci to pred niekoľkými rokmi milovala. Bol to pre ňu najlepší čas na usporiadanie si myšlienok. Posledné roky cestovala síce sama a tak mala dosť času na premýšľanie, no na cestách sa jej myšlienky upínali k plánovaniu vraždy.
Výčitky, ktoré ju prepadli teraz, takmer nepoznala. Nikdy si nevyčítala, že sa vydala na túto cestu, neľutovala ani jednu vec, čo spravila. Nebola vrahyňa, ako si to o nej mnohí mysleli, bola iba pomstiteľka. A hoci na krátku chvíľu spolupracovala s Akatsuki a získala pre nich informácie, nebola zločinec. Všetko, čo spravila, bolo nutné pre pomstu.
„Nepoznáš pravdu! Nezabil som ich! Nezradil som! Ty to nevidíš? Zabíjaš aj nevinných ľudí! Myslíš si, že v tom bol celý náš klan? Nebol! Niektorí tomu chceli zabrániť, ale to ty už nevieš!“
Slová, ktoré tesne pred smrťou povedal Kioshi, ju mátali už pár dní. Neverila mu, lebo si bola istá, že vie celú pravdu. Ale dnes niečo podobné povedal aj Makishi.
„A to ti nevadí, že si zabila aj nevinných ľudí?“
„Neboli nevinní! Boli to zradcovia môjho klanu, vrahovia a zaslúžili si smrť!“
„Áno, niektorí áno, no niektorí nie. Ako som už povedal, nepoznáš celú pravdu, Lin.“
Zamračila sa a pokrútila hlavou. Možno ho nemala zabíjať, mala si najskôr vypočuť, čo jej chcel povedať. Ale čo ak ju chceli len oklamať, možno si chceli len zachrániť život. Kioshi a Makishi. Blízki priatelia jej otca, ktorí u nich často trávili večeri a zabávali sa hraním Shougi. Neboli v tom dobrí, lebo dokonca aj jej, vtedy osemročnému dieťaťu, sa podarilo párkrát ich v tom poraziť. Život bol vtedy jednoduchý, pekný. Vtedy verila, že celý jej život bude taký krásny, jej sny boli také naivné a jednoduché. Plánovala sa stať kunoichi a chrániť klan a milovaných ľudí. Myslela si, že klan je plný priateľských a milých ľudí. No za pretvárkou priateľstva sa ukrývala zrada a pekné časy zmizli v zabudnutí.
Z úst sa jej vydral povzdych, lebo myšlienky na minulosť ju ťažili. Ešte naposledy sa zahľadela na hviezdy a potom sa opäť vydala na cestu. Už čoskoro umrie posledný, čo zradil. Jej cesta sa blíži k cieľu.

„Naša práca tu končí, je čas vrátiť sa domov,“ oznámil im na druhý deň Kakashi a stretol sa s očakávaným odporom.
„Nesplnili sme misiu! Musíme ju chytiť a zabrániť jej vo vraždení nevinných ľudí!“ Namietol Naruto a modré oči sa mu zlovestne zaleskli.
„Misia bola neúspešná, to sa niekedy stane,“ pokrčil plecami sivovlasý muž a zamieril preč z dediny, kde doteraz boli. Jeho traja zverenci kráčali neochotne za ním.
„Nezachránili sme jedného, ale môžeme zachrániť ďalších, ktorých chce zabiť.“ Ozvala sa Sakura a Naruto, kráčajúc vedľa nej, prikyvoval.
„Musíme ju zastaviť.“ Doplnil blonďák. „Je to predsa vrahyňa!“
„A moja bývala študentka,“ blyslo mysľou Kakashimu. Je to jeho vina, že sú tí ľudia mŕtvi. Mal tomu zabrániť, veď vedel, čo plánuje a predsa ju nechal odísť a kráčať tou cestou, ktorú si vybrala. On mohol za to, čo sa stalo s malou Lin. Vlastne nie úplne, ale niesol určitú zodpovednosť. Prečo sa vtedy vzdal? Prečo jej dovolil odísť?
„Sakura a Naruto majú pravdu, to dievča je nebezpečné, čo ak sa pokúsi zabiť niekoho z Listovej? Bude lepšie ju zastaviť skôr, ako budeme mať v Listovej mŕtvoly.“ Prehovoril Sasuke s prekríženými rukami na hrudi.
Sakura na neho hodila obdivný pohľad, akoby povedal niečo, čo si zaslúžilo obdiv. Naruto porazene zvesil hlavu a v mysli nadával Sasukemu tými najškaredšími slovami. Len Kakashi zamyslene kráčal a hľadel do diaľky.
Možno majú pravdu. Možno by mal prestať brať Lin ako niekoho, koho poznal, a začať ju brať ako mimoriadne nebezpečnú kunoichi. Lin už predsa len nie je to malé dievča, ktoré priniesli pred štyrmi rokmi do Listovej.

„Kakashi, veľmi si ceníme, že vezmeš našu dcéru do výcviku,“ usmiala sa na neho mladá žena s dlhými havraními vlasmi. „U nás v dedine sa mi zdal výcvik príliš slabý...“
„Hokage to odsúhlasil a mne to nevadí,“ pokrčil plecami a pohľadom zablúdil k dievčatku, ktoré stálo za mamou a nezaujato si obzeralo okolie. Bola vernou kópiu ženy, ktorá stála pred ním, akurát, že dievčatko malo len osem rokov.
„Musíme sa vrátiť domov, ale Lin tu necháme až dovtedy, dokedy neukončíš výcvik,“ vysvetlila žena a on iba jemne prikývol, potom sa však opäť pozrel na ženu.
„Ste si istí, že je to pre ňu tá najlepšia cesta?“ Opýtal sa opatrne, lebo sa obával, ako žena na otázku zareaguje. No ona sa iba pousmiala.
„Chápem, že sa ti to nezdá ako správna voľba pre dievča, ale Lin je silná, presvedčíš sa sám,“ obzrela sa, aby pozrela na svoju dcéru, a ticho si povzdychla, „je to tradícia, Kakashi, a tie sa dodržujú.“
„Takže sa musí pridať k lovcom ninjov za každú cenu?“ Jemne nadvihol obočie.
Žena pokrútila hlavou. „Je to aj jej voľba...“
„Mala vôbec možnosť vybrať si?“
„Kakashi,“ vzdychla unavene a sklonila hlavu, „vždy máme možnosť výberu, aj Lin, ale prosím ťa, dať pozor, aby kráčala tou správnou cestou.“
„To ti sľubujem,“ povedal Kakashi a žena sa na neho vďačne usmiala. Potom sa otočila k svojej dcére, sklonila sa a nežne ju objala. Niečo jej šepla a potom sa narovnala a vykročila ku skupinke ninjov, ktorí ju a Lin sprevádzali na ceste do Listovej. Čiernovlasé dievčatko sa na malú chvíľu zahľadelo za mamou. Zdalo sa mu, že na tvári Lin zbadal tieň smútku, no keď sa otočila k nemu, jej pery sa zvlnili vo veselom úsmeve.
„Tak, kedy začneme s tréningom, pane?“

Zvláštne, ako sa človek dokáže za pár rokov zmeniť. Bolo málo ľudí, ktorí ho vedeli prekvapiť, a okrem Naruta sa to vždy darilo aj Lin. Kto by povedal, že z toho malého dievčatka, ktoré rodičia nechali v Listovej a už nikdy sa po ňu nevrátili, raz vyrastie vrahyňa? Kde sa stala chyba? Chybil on? Teraz je predsa zbytočné hľadať vinníka, čo sa stalo, stalo sa. Nezachránil ju vtedy, nezabránil jej nesprávnemu rozhodnutie...Teraz to môže napraviť, možno že pod tým ľahostajným a tvrdým vystupovaním sa stále ukrýva to malé dievčatko.
„Tak fajn,“ rozhodol sa Kakashi a pozrel na svojich učňov, „ideme dokončiť misiu.“