Sudba osudu

Po kamenných schodoch potichu kráčam
vo svojich spomienkach sa pomaly strácam
na teba s láskou spomínam
srdce mi radosťou poskočí
kým tvoje mŕtve telo nezočím.
tam na tom kamennom podstavci
v tej drevenej truhle spíš
a už sa nikdy nezobudíš
nezobudíš a nestisneš vo svojom náručí
srdce mi žiaľ rozpučí
rozpučí a srdce moje vykrváca
no spomienka na teba sa nestráca
práve naopak silnie, pevnie
je to na zbláznenie.
srdce krváca, hlava bolí
kdeže si môj drahí?
tam v tej drevenej truhle
spíš večným spánkom
odený celý v bielom
jak anjel čo zletel z neba
pre slabé dievča, pre mňa
už truhlu tvoju zatvárajú
a mňa zroňenú vyháňajú
hoc držala som sa jej ako kliešť
odniekiaľ priletela päsť
temnota mi myseľ halí
mučia ju hrozné chmáry
teba vo sne vidím
radostne k tebe hľadím
no ty zhnusene odvraciaš tvár
slov boľavých pridávaš pár
a odkráčaš v temnú to diaľ
šialený smiech sa temnotou nesie
moje srdce už viac neznesie
privolávam smrť, žiť sa mi už nechce
keď v tom začujem známi tvoj hlas:
"Do života sa musíš vrátiť zas
ešte neuplynul tvoj čas!"
Slová sa míňajú účinku
a tak sa objavuješ v mžiku
na zemi nahá pred tebou ležím
a o rýchlu smrť ťa prosím
ty ma však do náručia berieš
a do svetla nesieš
skôr ako zahalilo ma svetlo
vášnivým bozkom mi srdce rozpáliš
a takto nádherne zachrániš
hoc srdce mi krváca stále
v oslepujúcej slnka žiare
rozhodla som sa žiť
nepretrhnúť života svoju niť
čas zacelý moje rany
veď raz sa otvoria nebeské brány
a v nich ma budeš čakať
a do konca večnosti milovať. :-(

sorafay si asi nevšimla, že máš básničku ve více kategoriích - zařazují se jen do Poezie A vítej zpátky :)