Sny sa neplnia, 1.diel

Z katany kvapkala na zem krv, listy a zeminu farbila na červeno. Zafúkal vietor, hral sa s čiernymi dlhými vlasmi dievčaťa, ktoré hľadelo na horizont. Zapadajúce slnko pohladilo poslednými lúčmi jej tvár s jemnými črtami a čerstvou rankou na líci, ktorú jej spôsobil protivník. Na malú chvíľu privrela sivé oči a zhlboka sa nadýchla večerného vzduchu. V mysli si stále dookola premietala posledné slová toho muža a vedela, že ju budú ešte dlho mátať v snoch. Spravila správnu vec? Rozhodla sa naozaj dobre? Ako to má vedieť? Zabíjanie nie je správne, ale...dá sa to ospravedlniť tým, že je to pre dobrú vec? A je pomsta dobrou vecou?
Keď oči opäť otvorila, pohľad jej padol na nehybné telo, ktoré ležalo pri jej nohách. Krv, ktorá vytekala z rany na srdci, pomaly vsakovala do pôdy. Pekne krojené pery dievčaťa sa zvlnili v úsmeve.
„Bol si silný súper,“ povedala, hoci ju muž už nemohol počuť, „ale nie na to, aby si si zachránil život.“
Pozrela na svoju katanu, ktorej čepeľ bola zamazaná od krvi, a utrela ju do svojich nohavíc. Prekročila mŕtvolu a pomalým krokom vykročila po cestičke na sever. Možno by mala cítiť nejaké výčitky, ale ona bola zvláštne pokojná. Akoby nikoho nezabila, akoby pred chvíľou jej rukou neumrel muž. Podstatné pre ňu bolo, že časť jej plánu bola splnená. Jeden zo zradcov bol mŕtvy, no ostatní ešte stále žili. Tam niekde, kde si pokojne nažívali a zabúdali na to, čo spravili v minulosti. Ona nemienila zabudnúť a vedela, že nebude žiť pokojne, pokým neumrie posledný zradca.
Kráčala lesnou cestičkou k dedine, kde mal žiť jej ďalší cieľ, keď za sebou začula zvuk krokov. Otočila sa a v diaľke zbadala štyri postavy, ktoré smerovali k dedine. Ešte si ju nevšimli a práve preto vyskočila na najbližší strom a ukryla sa v jeho korune.
„Naruto, prestaň sa už sťažovať, vezmi si príklad zo Sasukeho,“ začula dievčenský hlas.
„Sakura-chan,“ sklamane vzdychol nejaký chlapec. Už boli dosť blízko na to, aby si ich prezrela. Traja boli v jej veku. Ružovovlasé dievča v červenom oblečení kráčalo vedľa blonďáka, ktorý z nich bol najnižší. Tesne za nimi kráčal čiernovlasý chlapec s mierne arogantným výrazom spolu s vysokým mužom, ktorého spoznala okamžite. Vedela, že nebol dôvod sa skrývať, okrem toho, rada sa pobaví na jeho prekvapenom výraze, keď ju zbadá. Uškrnula sa a zoskočila z konára. Takmer nečujne dopadla na zem pred nich do drepu. Všetci ihneď zastali.
„Ale...ale...čo to tu máme,“ povedala s úsmevom a postavila sa. Pohľadom preletela po ich prekvapených tvárach. Sivovlasého muža poznala veľmi dobre a nedávno začula niečo o jeho novom tíme. Prezrela si chlapca so svetlými vlasmi a modrými očami. Uzumaki Naruto. Deväťchvostý líščí démon Kyuubi. Tak po ňom to pátrajú Akatsuki. Hm, koľko by jej zaplatili za jeho chytenie? Zrejme dosť na to, aby si žila celý zvyšok života ako v bavlnke. Potom stočila pohľad k dievčine, ktorá stála vedľa Naruta. Nevedela o nej nič zaujímavé a preto pokračovala k štvrtému, poslednému, čiernovlasému chlapcovi. Uchiha Sasuke. Tak toto je ten Itachiho braček, ktorý ako jediný prežil. Zdal sa jej zaujímavejší, ako si myslela, no poznala ho len z rozprávania. Vraj, je silný a ženie ho túžba po pomste. „Máme niečo spoločné, Sasuke,“ pomyslela si pobavene.
„Takže tie reči bolo pravdivé, naozaj máš zaujímavý tím, Kakashi,“ prehovorila k mužovi, ktorý pokojne stál a uprene na ňu hľadel . „Uzumaki Naruto je skutočne taký, ako som počula. A vidím, že neklamali ani o tom, že trénuješ posledného Uchihu, ale...je naozaj taký dobrý, ako sa hovorí?“
Genini sa tvárili prekvapene, že o nich vôbec vie, len dievča sa zamračilo.
„Majster Kakashi, kto to je?! Poznáte ju?“ Vyhŕkol ako prvý Naruto. Kakashi však neodpovedal hneď. Zrejme premýšľal, čo im má vlastne o nej povedať.
„Máš byť mŕtva,“ povedal nakoniec a dievča sa pobavene usmialo.
„Pripadám ti ako mŕtvola?“ Rozhodila rukami.
„Teraz už viem, že som o tebe dostával nepresné informácie,“ skonštatoval Kakashi.