...potom, čo si odišiel... XII

-----------------
„...ako si myslíš, že sa odtiaľto dostaneš? Si proste... akoby som to nazval... hm...“
„Ty...!“
Sasuke sa odtiahol od mreží. Vytvoril si tak odstup od Naruta. Jeho úsmev zrazu zmizol a nahradil ho vážny výraz tváre v ktorej hralo akési teatrálne pobavenie.
„Nepokúšaj sa prebudiť tú potvorku v sebe...“
Naruto už toho viac nedokázal prijať. Vrhol sa k mrežiam, ktorých keď sa dotkol, dostal výboj. Padol na zem. V tele mu pulzovala zvláštna bolesť, ktorá paralyzovala jeho telo.
„...jaj! zabudol som, nechytaj sa mreží...“
Sasuke sa oprel o kamennú stenu oproti cele. Zniesol sa po jej dĺžke k zemi, kde ostal čupieť. S povzdychom sa zadíval na Naruta, ktorý sa stále nemohol dostať z toho výboja. Šok, ktorý mu to spôsobilo, ho premáhal.
„Hej, aonisai... nehádž po mne zlé pohľady... stále ti nič nedochádza. Zdá sa, že tvojim údelom je ostať hyper a natvrdlý.“
Naruto sa nadvihol na chvejúcich sa rukách. Tie myšlienky čo sa mu práve preháňali hlavou, mali toľko spoločného s každým tým okamihom ktorý prežil pred tým a ktorý prežíva teraz. Nikdy v živote by si nepomyslel, že takto skončí. Za mrežami, pred ktorými sa mu vysmieva jeho jediný skutočný priateľ. Zdalo sa, že nech sa povedalo čokoľvek, vždy to bolo jednosmerné priateľstvo. A to ho zraňovalo najviac. Považovať človeka, ktorý ho toľko krát ponížil za svojho najlepšieho priateľa. Žiadne čo dám, to sa spravodlivo vráti. To je celé... takto to končí. Sasuke sa vrhá strmhlav do života a ani si neuvedomuje aké tu bude mať následky. Znova sa mu to derie do hlavy.
„To nemôžeš! Sasuke!“
„Ale no tak, utíš sa... nevyvádzaj!“
„Ničomu nechápeš!“
„Tak sklapni konečne!“
Skríkol po Narutovi, ktorého znova ovládol ten bolestivý impulz. Sadol si na zem a snažil bolesť čo najviac uvoľniť z tela. Celým väzením sa ozval ten naštvaný Sasukeho výkrik.
„Myslíš si, že som cvok?“
Naruto na neho pozrel so samozrejmosťou zospodu. Jeho modrý pohľad tak dal na znamenie, že presne to si o ňom začína myslieť. Sasuke len nespokojne pokrútil hlavou s úškrnom, ktorý mu koniec koncov ako vždy ostal.
„Toto... milý Naruto...“
Vystrel ruku k cele, za ktorou bol Naruto uväznený.
„Nie je moja vec... toto sa stalo bez môjho vedomia a toto, nemá so mnou čo robiť. Je mi jedno ako si sa tam dostal, pretože zjavne si taký úbožiak, že nedokážeš ochrániť ani sám seba. V skutku ďalšia vec sa teba týkajúca, je... že ani keby som ťa chcel pustiť, čo nevravím, že nechcem... nedokážem to otvoriť... spokojný?“
Tak taká je pravda? Čo s tým kedy mal Sasuke? Vlastne toto všetko je kvôli nemu. Všetko pre jeho útek, všetko pre jeho tvrdohlavosť. Keď už je teda zajatý, neodíde naprázdno. Celú túto obeť nevydal len preto, aby sa vrátil s prázdnou.
„Sasuke!“
„Ty mi nemáš čo vyčítať... myslíš, si že je to moja vina? Áno? Ja som ti vari kázal sa za mnou bláznivo naháňať? Bol som to ja? Naruto nebuď taký úbožiak, nauč sa prijať vlastné chyby a zodpovednosť. Prestaň všetko hádzať na druhých. Prestaň zo seba robiť Spasiteľa a najdobrosrdečnejšieho človeka pod slnkom. Myslíš si, že to čo robíš je správne, už len z tej pointy, že to nerobíš pre seba... ale nikdy sa nedívaš na to z tej druhej stránky.“
Prečo mu Sasukeho slová prišli ako zlá skutočnosť? Ako pravda, ktorá tu bola vždy, len sa ju nikto neodvážil vytiahnuť na slnečné svetlo. Akokoľvek sa snažil si nahovoriť, že to nie je pravda, akokoľvek sa snažil potlačiť Sasukeho slová, vnárali sa mu dovnútra ešte viac. Tá SKUTOČNOSŤ, že si môže za to sám, že je uväznený. Nedočkavý a tvrdohlavý ninja. To bolo všetko čo kedy bol. Keby počkal na Kakashiho a Sakuru, keby ich poslúchol, nemuselo to takto skončiť. A predsa, keby tak urobil, asi by Sasukeho už nikdy neobjavili. Všetko ako sa zdalo malo svoje klady a zápory.
„...tak mi vysvetli, prečo by som ti mal pomáhať, keď si taký idiot?“
„Sasuke...?“
Na Narutovej tvári sa objavil úsmev.
„Ja sa odtiaľto dostanem aj sám, a teba, vezmem so sebou!“
Skríkol po Uchihovi, ktorý znova zvesil plecia. Zdalo sa podľa jeho výrazu tváre a polohy, že ho Naruto už unavuje.
„Vždy si bol hlučný... nedá sa s tebou inteligentne rozprávať...“
Pomaly sa postavil pridržiavajúc sa steny.
„Urob ako myslíš, nebudem ti brániť. Ale nezabúdaj, že moju pomoc si práve odmietol... tak sa tu pekne maj, držím palce...“
Sakra! Odmietam aby to takto skončilo! Odmietam takto sa vzdať! Odmietam ťa tu nechať Sasuke! Si môj priateľ predsa... chcem aby si ostal v mojom živote tak ako si ťa pamätám... ako môjho priateľa... ktorý je skutočne mojim priateľom... ale ty, vlastne, ma za svojho priateľa zrejme ani nepovažuješ... čiže to chápem, že je ti to jedno...
Celou väznicou, tou chodbou aká bola dlhá sa ozval výkrik. Sasuke ho veľmi dobre poznal. I cez to bez štipku sentimentu v tvári otvoril dvere a zanechal ho tam napospas vlastnému osudu.
Sa uvidí ako dlho ti to vydrží, Naruto...

„Máme Kyuubiho... o to je to lepšie... skvelé Tayuya...“
Prechádzal práve okolo poodchýlených dverí. Stále si myslel, že morbídnejšie miesto na svete neexistuje. Ale je jasná jedna vec, ak mu má Orochimaru predať tú silu, o ktorej všetci hovoria, pôjde za ním i do pekla. Čo sa bude diať potom je už jedno. Je hlavné, že chce silu. Mal sa stále v strehu. Podmienky neboli vôbec určené. Už bolo povedané, čo Sasuke dostane, ale nie to, čo Orochimaru bude za to chcieť. Musel si teda vytvoriť nejaký záložný plán. Predsa nie je idiot ako Naruto, ktorý sa dal tak primitívne chytiť. Padol do jasnej pasce.
„Asi mi povieš, že ma do toho nič nie je, ale si na omyle, je ma do toho skutočne moc...“
„Sasuke – kun!“
Snažil sa ho márne napomenúť Kabuto. Ten tón akým hovoril s Orochimarom bol pre neho tak urážajúci. Sasuke si ho však prestal všímať v tom okamihu, keď zistil, že je to obyčajný zradca.
„Tak čakám, čo mi na to poviete...“
Hodil svoj chladný pohľad po všetkých ktorí sa nachádzali v miestnosti.
„Ty malý parchant čo si o sebe myslíš?“
Vyštekla po ňom Tayuya. Sasuke sa len uškrnul a surovo ju odignoroval.
„Myslel som vy všetci, ktorí máte mozog...“
„Ten malý parchant!“
„To stačí! Odíďte... všetci...“
Veľká tmavá miestnosť ktorá bola osvetlená len sviečkami sa o pár sekúnd vyprázdnila. Jediní jej obyvatelia boli Orochimaru a Sasuke, ktorý sa tváril stále neústupčivo a naliehavo. Už vedel, že tu nemôže nikomu veriť, spolieha sa len na seba, čo je skutočnosť toho, že i teraz si vytvára odstup od Orochimara, a nič od neho neprijíma.
„Viem, že máš starosti o svojho priateľa... ale je to pre našu vec, chceš predsa nájsť Itachiho, ak sa dostane Kyuubi do rúk Akatsuki, nikdy ho nepremôžeš...!“
„Prestaň sa už konečne oháňať mojim bratom! Dobre vieš, že s tým nemá nič spoločné!“
Sasuke naštvane buchol po stole, pri čom sa naň prevrhol pohár s vodou. Voda odkvapkala k zemi a dva pohľady sa znova stretli. Sasuke však svojim uhol, nie preto, že by to nezvládal. Proste preto, že začínal mať toho všetkého už dosť.
Začal prechádzať po miestnosti.
„...vy všetci si myslíte, že môj život je plný len pomsty, že mi o nič iné nejde...“
„Pozrime ho, aký starostlivý chlapec sa z neho stal!“
Orochimaru sa posadil do svojho kresla. Už od rána ho bolelo celé telo. Mal pocit, akoby mu niekto trhal jednotlivé končatiny a každú iným smerom. Už ani lieky, ktoré mu nosil Kabuto nezaberali. Nesmie za žiadnu cenu Sasukeho stratiť. Je tak blízko, a hrozí, že týmto pre neho zanedbateľným incidentom sa všetko pokazí. Veď predsa, ten kto sa bojí toho čo nevidí, je vždy o krok na pred.
„Tak čo chceš? Sasuke?“
„Pusť Naruta na slobodu...“
„A čo za to?“
Až teraz Sasuke zastavil. Otočil hlavu na Orochimara, ktorý sa podvedome usmieval. Bolo mu tak príjemné jednať s niekým takým ako je Sasuke. Vždy mu z toho niečo vzíde. Sasuke ten jeho blažený výraz dobre pochopil, preto si otrávene povzdychol.
„...vždy je to niečo za niečo...“
„Ale no tak, Sasuke... len sa na teba pozriem, pripadáš mi ako chodiaca mŕtvola. Také automatické jednanie a myslenie... zrejme sa nudíš, že? To ťa už nebaví trénovať?“
Sasuke sa posadil na stoličku ktorá bola odsunutá od stola.
„To je toho...“
„...zdá sa, že ak ťa nepustím do sveta, umrieš mi tu...“
„...tche!“
Znova otrávený tón a nezáujem ktorý sa od neho šíril. Človek by povedal, že Sasuke už viac chladnejší byť nemôže, a predsa, stačilo stráviť pár dní niekde v podzemí, v spoločnosti Orochimara a toho poskoka Kabuta, a človek okamžite začínal premýšľať o živote inak.
Tak to bolo i so Sasukem. Prvé dni vyčkával, moc sa neukazoval až potom, si uvedomil, že to nemá žiadny zmysel. Nie je tu na prázdninách. A tak to začalo vypadať. Dokonca i Kabuto sa ho začínal báť a vybudoval si k nemu určitý rešpekt.
Sasukeho tvár hovorila znova len jedno leziete mi na nervy! Ste otravní!
Nad tým výrazom sa pousmial istý sannín.
„Si protivnejší než ja, Sasuke – kun... blahoželám...“