The Darkness I (Chlapec, ktorý zabil)

K zemi sa niesli drobné ružové lupene. Dopadali pomaly k zemi v teplom jarnom vánku. Prikrývali kamenný chodník, a drobnú zelenajúcu sa trávu. Pomedzi zelené lístie a ružové kvety stromov, prenikalo večerné slnko, ktoré sa odoberalo na západ. Obloha sa sfarbila do teplého odtieňa červenej. Atmosféra prichádzajúceho večera dopadla i na ľudí v dedine. Len tak posedávali alebo sa lenivo niesli domov. Atmosféra bola kľudná a vpíjala sa do okolia. Čerešňová aleja rozvoniavala pri vstupe do dedinky a uvoľňovala unavené telá, ktoré práve kráčali pomedzi túto aleju do dediny.
„...myslím, že ak padnem...“
Nohy mladého chlapca sa zrazu podlomili v kolenách a jeho telo sa na ne znieslo. Muž ktorý kráčal s ním sa ani nezastavil. Mladík si sadol unavene na zem a rukami sa oprel dopredu. S azúrovo modrými očami pozrel dopredu k východu z čerešňovej aleje ktorá sa strácala za horizontom. Stromy mu splynuli do jednej veľkej ružovej machule v ktorej sa strácal starší muž. Kráčal ďalej nezávisle od toho, že chlapec padol unavene na zem.
„...shisho...“
Prešlo cez vysušené a popraskané pery od mladíka. Natiahol ruku naprázdno smerom k svojmu majstrovi, ktorý sa neodvratne vzďaľoval.
„...baka shisho...“
„Hej! Emma – chan!“
Chlapec vzal i toľko energie aby sa zamračil.
„...volám sa Soru...“
„...zdvihni sa! Nemáme čas!“
Muž kráčal stále ďalej a ďalej, a mladý chlapec si spomenul na ďalšie tri nadávky, ktoré mu povedali pri návšteve hospody u nejakého papagája. Tieto tri neslušné slová nasmeroval proti chlapíkovi, ktorý sa strácal v tej ružovej machuli.
Pozrel k stmievajúcemu sa nebu. Slnko už bolo za hranicou, a červeň sa pomaly vytrácala. Šušťanie kvetov a lístia sakúr pridávalo atmosfére tichosti večera.
Ten kto ostal... ten kto zaostal... už sa nevrátil...
Chlapec sa postavil pričom jeho zmysli mierili úplne niekde inde. Mysľou sa nachádzal niekde v minulosti, niekde na mieste, ktoré mu kedysi bývalo domovom. To miesto, ktoré komusi vadilo. Len tá spomienka na domov ho rozosmutnela. Spravil nesmelý krôčik dopredu. Za ním druhý a ďalší. Nesmelé krôčiky do budúcnosti. Zrazu jeho myseľ dostala šok. Po určitú hranicu spomienok minulosti, sa nedokázal dostať. Ostal stáť na mieste. Jeho azúrové oči hľadeli zaskočene dopredu a svet pred ním sa znova otváral. Kým sa mu všetky tie machule stromov a trávi znova navrátili na skutočné tvary, na alej a ostatok krajiny už dávno padla tam. Zrazu bol sám. Celkom sám uprostred ružového koridoru, ktorý sa strácal v nekonečnej tme. Nechal ho tam. Samého v horúcom jarnom večeri v neznámej krajine s neznámymi ľuďmi. Malého osem ročného chlapca...
„...shisho?“
Ozvalo sa nesmelo do tmavého večera. Jeho hlások odniesol vietor smerom na západ, kde sa niesli ružové lupene čerešní. Zrazu bol svet tak veľký a tmavý. Obrovský pre malého chlapca ktorý ostal na svete sám.
„...shi...sho...“
Tmou sa rozlial zvuk píšťali. Čistý vysoký tón sa zachvel v základoch kamennej trávou zarastenej cesty. Presiakol mu cez kožu do tela. Ten jeden zvučný, sýty vysoký tón ktorý akoby prichádzal odvšadiaľ. Zatiaľ čo jeho telo prenášalo ten neznámy pocit strachu, alejou sa rozniesol ďalší tón a za ním ďalším. Krajinou sa rozniesla pieseň, smutná a tajomná.
Chlapec sa otočil smerom odkiaľ si myslel, že prichádza hudba. Jediné čo mu však udrelo do očí boli čerešne schované v tme večera.
„...to si tu sám? Chlapče?“
Samovoľne cúvol pred cudzincom, ktorý vyzeral na tuláka.
„Mňa sa nemusíš báť... ja si vezmem len teba, uvidíme čo z teba vzíde...“
Strach sa v ten okamih mohol stať jeho podstatou. Tak zranený a nevinný mladý chlapec, ktorý doteraz nepoznal nástrahy sveta stál celkom sám oproti neznámemu človeku.
Tak moc sa snažil porozumieť svetu vonku. Tak moc sa snažil držať krok, kráčať dopredu, nepadať... a ak náhodou padne, zdvihnúť sa a kráčať ďalej. Nájsť si svoju cestu, pretože práve on, bol jediný kto prežil. Tá cesta... časť jeho života, ktorá sa v ňom zablokovala. Nedokázal si vybaviť absolútne nič od toho momentu, kedy stál v spálenisku posiatom mŕtvolami, pachom krvi a smrti. Sám uprostred dýchajúcej márnice hľadal svojich rodičov a brata. Ten moment, ktorý sa mu šokom zablokoval v mozgu. Vražda... mnoho vrážd!
Boli to takí istí ľudia! Bezcitný, cudzí, s falošnou maskou priateľa. Všetci tí, ktorí mu ublížili a vzali i to málo čo mal.
Celkom sám vo svete dospelých, vojen, vo svete reality, ktorá bola na malého osem ročného chlapca ešte príliš čiernobiela a netvárna. Svet plný neznáma a strachu v objavovaní.
„...tak poď...privyrobíš mi niečo...“
Veľká tvrdá dlaň ho vzala pevne za rameno. Len zavrel oči pred tým čo malo prísť a predsa...

Veľký pivný pohár pristál potichu na drevenom stole. Muž ktorý práve prehltol posledný glg svojho obľúbeného nápoja sa oprel pohodlne vzadu o operadlo. Zadíval sa na umelé osvetlenie ktoré osvetľovalo hostinec. Vzorne nenápadné lampy z mliečneho skla dokonale dotvárali atmosféru. S ťažkým povzdychom sa postavil od stola.
„...no, to hádam už aj stačilo...Emma – chan dostal lekciu...“
Na stôl sa skotúľalo pár drobných a o to posledné čo bolo počuť bolo tiché zavretie dverí. Vybral sa do teplého večera. To počasie i pocit, ktorý sa mu dral do tela ho uvoľňoval a tak si nedával moc na čas. Pomaly si vykračoval k tej vôňou zaliatej aleji, ktorej vôňa dochádzala až do útrob dediny.
Akonáhle vstúpil na kamenný chodník, zmocnil sa ho zvláštny pocit. Ticho ktoré vládlo medzi stromami a v okolí bolo až príliš nápadné. Žiadny nočný živočích, žiadne vietor, ktorý by prečesával lístie a spôsoboval ich šum. Absolútne nič.
Hm... zvláštne...
Zamyslene a hlavne v strehu pomaly pridával na kroku pomedzi stromy čerešní.
Kroky prestali. I to tichučké padanie podrážok na kamenný chodník bolo v tom prostredí tak hlučné. Zostal stáť na mieste s jedinou myšlienkou ktorá bola viac než presná k danej situácii.
Čo to do pekla má znamenať?!
„...Soru?“
Muž ktorý doslova zízal na chlapca pred sebou mal pocit, že stráca rovnováhu. Vo svojom tridsať päť ročnom živote toho zažil už dosť. Ale odvtedy, ako vzal pod svoje krídla tú sirôtku, mal pocit, že sa prechádza peklom sentimentu a nástrah života.
Chlapec pred ním zdvihol hlavu. Po tvári mu tiekli slzy a telo sa mu otriasalo plačom i strachom. Ten pohľad, ktorý sa vyskytol jeho majstrovi bol doslova strašidelný. Nikdy v živote nevidel nič podobné.
„...shi...sho...“
Vyšlo spomedzi roztrasených pier. Chlapec sedel na zemi. Pred ním dospelé telo muža, ktorý ho obťažoval. To telo sa nehýbalo, to telo malo dieru v mieste srdca. Po kamennom chodníčku sa rozliala tmavá tekutina ktorá miešala vôňu kvetov s kovovým pachom. Soru, ktorý sedel pred mŕtvym mužom bol celý od krvi. Svetlohnedé vlasy mal miestami zlepené krvou v pramienok. Na tvári mal kvapky tej životodárnej červenej tekutiny ako nejaké znamienka. Po dvoch detských rukách ktoré boli otvorené dlaňami k nočnej oblohe stekala krv. Dopadala do malej kaluže ktorá sa vytvárala pod ním. S kvapkami krvi na tvári, sa miesili slzy a zmývali ju pomaly dole.
Dúfal, túžil aby jeho majster niečo povedal. Jediné čo však dokázal bolo nechápajúc hľadieť na len osem ročné dieťa premočené od krvi oplakávajúc seba, mŕtveho muža a možno i celý ten prekliaty život ktorý mal.
Hlávka sa znova sklonila a slzy padali smerom k zemi.
„...čo sa to stalo?“
Nočné ticho bolo také hrôzostrašné, že s do neho chlapcov vzlykot priam vražedne zabodával. Do toho vôňa miešajúca sa s pachom smrti a malý chlapec, ktorý zabil.
„...prečo sa mi to deje?!“
Neschopný odpovede sa mužovi rozhýbali samovoľne nohy. Prikráčal k chlapcovi a prudko ho strhol od mŕtveho chlapa.
„Ja som ho zabil!“
Skríkol do noci s hystériou v hlase Soru. So strachom ktorý ovládol jeho neobvykle modré oči i celé telo kričal do sveta len jedno... pravdu.
„Zabil som ho! Ako som ho mohol zabiť?! Shisho!“
Muž, ktorý už nedokázal počúvať jeho vystrašený a úplne zlomený hlas ho prudko zdvihol na nohy a následne ho vzal na ruky.
„Zabil som...“
Akonáhle ho pevne zovrel v náručí zacítil prudký príval pachu krvi. Všetka krv, ktorá bola na chlapcovom oblečení sa preniesla i na neho.
„...zabil som...“
Vzďaľovali sa z miesta činu, ktoré sa navždy vpilo do chlapcovej pamäte ako jeho prvá vražda.
Pevne zovrel v rukách majstrov kabát a ponoril do neho tvár. Už len šepotom a so slzami opakoval tú krutú pravdu, ktorú si jeho majster nedokázal pripustiť. Aby niekto, tak nevinný a citlivý ako Soru dokázal zabiť. A prečo vlastne? A ako to hlavne dokázal?!
Vzlyk zaplavoval celé jeho vnútro a neschopný myslieť na niečo iné ako na to čo spáchal pomaly upadal do únavy ktorá ho zo šoku premohla.
Miesto sa strácalo. Pohlcovala ho diaľka a tma noci. Vôňa sa opäť navracala do jeho zmyslov a predsa... mal pocit, že nech sa od toho miesta vzďaľuje akokoľvek, nesie si hriech, ktorý tam chcel zanechať so sebou... dokonale ho chráni svojou náručou. Chlapec, ktorý zabil...