...potom, čo si odišiel... XI

konečne

Laterie sa konečne dopracovala k pokračovaniu trvalo jej to, že? Tak len dúfam, že si to niekto prečíta. Teda, bude to mať ešte asi tak dva najviac tri pokračovania. Viac určite nie.

..................
„...mal si niekedy pocit, že sa všetko rozpadáva? Nebo sa rozpadáva na malé drobné kúsočky a padá ti na hlavu...ak tie kúsočky nepozbieraš a nezlepíš...svet zanikne...všetko to padá len na moju hlavu...mám pocit, akoby všetko záviselo len na mne...“

Nie je pravda, že by som ho nenávidel...vôbec to nie je pravda...
Ja som len...vždy som sa mu chcel vyrovnať...chcel som byť ako on, prekonať ho, dokázať mu, že nie som o nič horší než on...
Netušil, nikdy netušil aké to je dennodenne vyrastať v jeho tmavom tieni. Aké to je deň čo deň počúvať len o ňom, byť s ním porovnávaný. Cítim sa ako lacná kópia svojho brata. Nič iné som nikdy nerobil, len trénoval a snažil sa. To bolo celé moje detstvo...jeden veľký tréning.
Čo je to za detstvo? Obdivovať svojho brata, chcieť ho za každú cenu dobehnúť a nakoniec...je to úplne k ničomu. Dokonca i teraz, je to všetko k ničomu. Na čo pomsta? K čomu je dobrá? Aby som mu dokázal, že som silnejší než on? To, čo som vždy chcel dokázať? Ale prečo, by som to mal robiť takýmto spôsobom? Prekonať ho zabitím? Má vôbec nejaký zmysel ho zabíjať? Je pre neho smrť horšia ako ten život čo vedie? Život v organizácii vrahov, život, ktorý nestojí absolútne za nič, za to, že sa bude celý život nenávidieť preto čo urobil. Smrť, by bola pre neho jedine vykúpenie...nech si trpí!!!
...on bude trpieť...ale bude...postarám sa o to, aby trpel...

„Sláva, šípová Ruženka sa nám prebudila...“
Tmavé oči sa otvorili do tak isto tmavého neba. Hviezdy ktoré sa vynorili spod mrakov. Do tela sa mu dostal chladný večerný vzduch, ktorý ho prebral.
Temnota nočného neba bola predsa len akási zvláštna. Tmavé oči, ktoré sa zdali byť ešte tmavšie s kúskom nesmrteľnosti sa dívali na drobné vzdialené hviezdy, cez ktoré miestami prešiel obláčik.
Ani netušil kde sa nachádza. O to menej ho to zaujímalo. Cítil sa akoby vstal z mŕtvych. Telo mu pulzovalo istým chladom. Možno to bolo chladnou nocou...ale niekde vnútri mal pocit, že mu ani nebije srdce. Mozog mu tiež akosi prestal pracovať. Prestal sa zaoberať všednými myšlienkami ktoré boli u neho na dennom poriadku. Zrazu mu do hlavy udrelo tých pár slov...
Je mi to jedno!
V ten okamih, keď mu telom prešla ďalšia chladná vlna, mu to ale jedno nebolo. S námahou sa posadil a okamžite zacítil pod sebou vlhkosť. Ležal na mokrej tráve, ktorá mu za ten čas stihla premočiť oblečenie. Pri posadení sa mu zatočila hlava, a prvé čo pri tom uvidel bola postava ktorá sa s mihotom preniesla pred neho. Všetko sa mu zázračne zlievalo do kopy a miestami všetko videl až do príliš veľkých detailov. Privrel oči aby si navykol na ten pohľad. Vtedy sa k nemu sklonila tá postava.
„...Sasuke – kun...“
V hlave sa Sasukemu vynorilo len zopár trefných nadávok, ktoré chcel proti cudzincovi použiť.
„...si tvrdohlavý...nemuselo to tak bolieť...mohlo to ísť po dobrom...“
Akoby som niečo od teba niekedy chcel!
Zaznelo mu hlavou.
„...ani netušíš, ako si trpel...“
Dve tmavé oči, ktoré nemali konkurenciu sa zahľadeli nenávistným pohľadom na osobu pred sebou. Už vedel kto to je...vedel, kto je jeho únosca. Vedel po čo si prišiel a prečo. Čo všetko sa stalo, čo sa stane a vôbec...aký má jeho život zmysle? Naplnený pomstou. Len pre to ostal na žive, aby sa jedného dňa pomstil. Bolo by vari sebecké zanechať to a vydať sa vlastnou cestou? Ale kam by šiel? Kam by asi šiel s tou bolesťou v srdci? S tými nekonečnými a nesmrteľnými myšlienkami? Kam by sa podel? Kto by to s ním vydržal? S ním a jeho začínajúcim šialenstvom? Kto iný to strávi ak nie on sám? A vlastne, jeho život sa zameriava len po okamih, kedy sa pomstí. Čo bude potom mu je úplne jedno. Do toho okamihu ho nezaujíma absolútne nič len on a jeho cieľ. Bude sebec ak musí, bude arogantný a egoistický ak musí. Bude čímkoľvek a kýmkoľvek ak dosiahne svojho. Pôjde cez mŕtvoly...
„...Orochimaru...nemýlim sa?“
„Ale vôbec nie...“
„Čo odo mňa do čerta chceš?!“
„...nie je dôvod byť naštvaný, Sasuke...“
„DÔVOD!“
Vyštekol po istom zvláštne vysmiatom sanínovi.
„...prečo chceš mať na všetko dôvod? Hm...to ťa musí neskutočne štvať ten fakt, že nepoznáš dôvod Itachiho chúťok pri zavraždení tvojich rodičov a priateľov...príbuzných...“
Sasuke prevrátil oči k hviezdam s otráveným povzdychom.
„...myslíš, že keď mi to budeš opakovať stane sa zo mňa posadnutý splodenec pekla?“
„...si skutočne zaujímavý Uchiha...“
„Volám sa Sasuke! Moje meno, je Sasuke!“
„...takže, mám pre teba zaujímavú ponuku, Sasuke...“

Mal šťastie, že prestalo pršať. Konáre mu nebezpečne preklzávali pod nohami až bol nútený zoskočiť dole a ďalej uháňať po zemi. S myšlienkami kdesi popredu v blízkej budúcnosti toho, čo urobí asi keď nájde Sasukeho, nevnímal nijak extra okolie, a to sa mu stalo osudným.
„...drobček sa nedíva pod nohy, však?“
Naruto sa pozviechal zo zeme, pri čom bol znova na ňu zrazený tvrdou päsťou.
„...tvoja chyba, mohol si ešte chvíľu pobudnúť na tomto svete...“
Posledné čo videl bol tak troška pobavený a tak troška naštvaný úsmev.

Prečo? Prečo sa nemôžem pohnúť? Chcem preč! No tak! Pusť ma! Sakra! Pusťte ma! Sasuke!!!

Nebo sa okolo tretej ráno úplne vyjasnilo. Po oblakoch nebola ani stopa. To len jeden človek, ktorý sa rozhodol skoncovať so všetkým čo kedy mal tienil nebo svojou nenávratnosťou. Rozhodnutie bolo čisto len na ňom a on si vybral. Vybral si svoju cestu. Nenechá zločinca si behať po svete...rozhodne to tak nebude.

So šikmej strechy padalo k zemi zopár kvapiek ktoré sa tam usadili cez búrku. Zeleň šumela v chladnom neskoro nočnom vetre a tichosť zabudnutého lesa prerážala do uší. Stál pod strechou a očami hypnotizoval horizont ktorý bol príliš ďaleko tak ako jeho myšlienky. Príliš ďaleko a príliš nedosiahnuteľný tak ako všetko na čo kedy myslel. Lenže, dnes cíti, že má šancu. Vezme ju pevne do rúk, pretože sa mu už druhá nemusí naskytnúť. Vezme všetko čo mu život dáva. I tak je to málo v porovnaní s tým, čo mu vzal.
Pamätná noc pre tých, ktorí trpeli, ktorí umreli...pamätná noc...
Týmto dňom sa plnia ich prosby, týmto dňom začína odplata za ich životy. Týmto dňom začína koniec, ktorý bude dlhý, ale skončí. Skončí tak isto, ako všetko s čím začal. Nech je akokoľvek ďaleko, nech sa snaží o čokoľvek, nájde si ho. Postupom času, pekne pomaly, pekne potichu.

Tak čo? Odišiel som alebo...odišiel som sám? Alebo som...skrátka som odišiel...

„O tomto reč nebola!“
„Ale ty tu nemáš čo...“
Kabuto zrazu ostal prirazený pri stene.
„Povedal som...“
„Je...nebezpečný pre naše plány...Sasuke – kun...“
„Pusť ho!“
„...to nesmiem...“
„Skutočne...“
Sasukeho ruka sa stiahla z Kabutovho krku. Tak predsa, ten pochybný Orochimarov poskok má akési zásady. Poslušnosťou sa pchá šéfovi do zadku. Sasuke si ho premeral chladným pohľadom, a keby dokázal ním zamraziť, v určitých oblastiach by nastala nekonečná zima. Nezmieri sa s tým. Rozhodne nie.
Kabuto primrznutý tým pohľadom sa ani nepohol, nepokúsil sa zastaviť Sasukeho ktorý prechádzal podzemím do väzenia. Prechádzal okolo ciel ktoré boli plné ľudí. Bez jediného zaváhania pohľadom prechádzal po neznámych tvárach hľadajúc v nich tú jednu známu. Nepočúval tiché prosby ani nadávky ktoré k nemu smerovali. Nakoniec sa dostal na koniec chodby. Oprel sa o kamennú stenu oproti cele v ktorej sedel On. Založil ruky na hrudi a s úšklebkom pokrútil hlavou.
„...si skutočne taký úbožiak...vieš to?“
„...nie si na tom o nič lepšie...“
„Myslím, že medzi nami je jeden rozdiel...ja som za mrežami tým správnym smerom...“
Naruto zdvihol hlavu krčiac sa v rohu.
„...o čo ti ide Sasuke?“
„Mne? Celkom o nič...ja som ťa tu nezavrel...“
„Stal si sa jeho poskokom?“
„Neurážaj ma, inak tam zhniješ!“
„To nie si ani ty...Sasuke...“
V chladnej a vlhkej cele nastalo ticho, ktoré prerážali úbohé stony väzňov. Sasuke sa odtrhol od steny. Podišiel k cele stále so založenými rukami a vrhol na Naruta svoj stály chladná pohľad.
„...ako to môžeš vedieť? Však ma ani nepoznáš...“
„Máš pravdu...nepoznám ťa...nikdy som ťa nepoznal...Sasuke! Uchiha!“
Naruto sa pomaly postavil z tej špinavej cele. Bolo na čase sa vydať domov. Čakal len na tento okamih, kedy ho uvidí. Mnoho krát počul jeho hlas...čakal len na tento okamih. Potreboval si niečo utvrdiť, niečo v sebe zadupať. Bola to snáď nádej?
„...je na čase ísť domov, Sasuke? Nemyslíš?“
„...hm...to sa ešte uvidí...“
Nevedel ako si mal vysvetliť ten jeho úsmev. Nechápal jeho pozíciu, a už vôbec prečo to všetko robí? Sasuke prešiel po chladnej ocele ktorá tvorila tyče mreží, rukami.
„...Naruto...“