Kakashiho temná noc

Bola nádherná mesačná noc a veľký guľatý mesiac pozoroval životy ľudí. Tak ako videl mnoho iných pozoroval aj Kakashiho a Tsunade. Tá často prichádzala, ku Kakashimu, pod závojom noci. Ich stretnutia vyzerali väčšinou rovnako. Najprv sa najedli, uľahčujúc pritom svojej mysli konverzáciou, o každodenných i vážnejších problémoch, udalostiach, starostiach. Keď sa najedli odobrali sa na lôžko, no bolo by naivné myslieť, v ich prípade, na spánok. Ľahli si na lôžko a milovali sa. Po troch hodinách vyčerpaný zaspali.
Mesiac sa na milencov vždy rád pozeral, fascinovali ho všetky tie dotyky, pohyby, polohy. Často sa čudoval ako môžu ľudia pociťovať rozkoš z bolesti, prisudzoval to zverskosti, ktorú v sebe majú, už od počiatku vekov. Páčili sa mu aj ich telá, najrôznejších tvarou a veľkostí. Občas premýšľal aké by to bolo mať tiež telo, no keď videl čoho sú ľudia schopný, ako veľmi si dokážu ubližovať rozmyslel si to a bol rád, že ho Otec stvoril takého aký je.
Z myšlienok ho zrazu vytrhol Kakashi. Ležal na posteli, celý spotený a neustále sa prevracal a čosi mrmlal. Zobudil i Tsunade.
„Kakashi čo sa deje?“ ,mrmlala rozospane.
Neodpovedal, pretože stále spal. Sníval sa mu zlý sen.
V tom začal kričať: „Nerob to, nerob to, prestaň!“
Tsunade to okamžite prebralo a snažila sa prebudiť aj jeho.
„Kakashi zobuď sa, počuješ, zobuď sa, Kakashi!“ ,volala a triasla ním.
Zrazu sa zobudil a prudko posadil, zľakla sa. Sedel na posteli a tvár mal schovanú v dlaniach.
„Si v po....,“ skôr ako stihla dokončiť obrátil sa a objal ju. Nečakala to a opäť sa zľakla.
Objímal ju drsne a silno, až takmer nemohla dýchať. Pustil ju a naznačil jej aby sa oprela o chrbát postele. Spravila tak, nechcela vyzvedať a tak čakala až bude chcieť sám hovoriť. Položil si hlavu do jej lona a po chvíli začal rozprávať.
„Dnes je tá noc, noc v ktorú moje srdce stratilo schopnosť milovať. Od tej noci dokáže mať iba rado, no už nikdy nedokázalo milovať.“
Hladila ho po tej jeho strapatej hlave a keď začula tie slová bodlo ju pri srdci. I jej sa stalo niečo podobné, s rovnakými následkami. A tak len počúvala a hladila ho ďalej.
„Stalo sa to, keď som mal pätnásť, presne v túto noc. Vtedy bola tiež taká pekná mesačná noc. So sestrou sme sedeli pred telkov a pozerali nejaký film. Mama vtedy prišla a dala nám šampanské, vraj si máme dať, že je dobré. Bolo to zvláštne, pretože odkedy otec zomrel v našom dome alkoholu nebolo. Dali sme si po pohári, na viac sme nemali chuť a tak som ho dal do skrine a išli sme spať.
„Ty si mal sestru?“ ,spýtala sa prekvapene Tsunade.
„Áno mal, volala sa Gurei.“
„Gurei, známa ako Batafurai, jedno z najkrajších dievčat, v Konohe, bola tvojou sestrou? To som nevedela, veď ste si neboli vôbec podobný.“
„Keď bol ešte otec nažive hovoril, že si po ňu mama odskočila k susedom. Bol som príliš malý na to aby som chápal význam jeho slov. No späť k tej smutnej noci.“
To som netušila Kakaschi: pomyslela si a počúvala ďalej.
Ako som už vravel išli sme spať. Tvrdo som zaspal. V tú noc ma zobudilo bodnutie do stehna a tak som sa po tom ohnal. Niečo mi poklapkalo nohavice, bol som však rozospatý a tak som sa len otočil na druhú stranu a spal ďalej. Otec na nás musel dávať pozor i z druhej strany. Spal som a sníval, aj keď už neviem o čom, spánok prerušili výkriky. Zobudil som sa a počul ich. Dodnes ich, v túto noc, počujem.
„Kashi.....Kashi.....Kashi!“
Bol som rozospatý, no tie výkriky ma okamžite prebudili. To kričala Gurei. Vyskočil som s postele a otvoril dvere, do sestrinej a maminej spálne. Na sekundu ma oslepilo rozsvietené svetlo a vtom som zbadal matku a sestru, vo vzájomnom boji. Sestra sedela na zemi, bránila sa a matka stála nad ňou, s nožom v ruke, snažiac sa ju podrezať. Bleskovo som priskočil k matke, chytil som ju za nôž a snažil sa ju dostať preč od sestry.
Vieš prečo má Berserk takú obrovskú silu? Pretože mu ju dáva šialenosť. Aj matka jej podľahla.
Chvíľu sme sa s matkou naťahovali, až sa mi ju podarilo od sestry odtiahnuť a vtedy sa pokúsila podrezať. No vtedy sa už v izbe objavila stará mama a spolu sa nám ju podarilo premôcť a položiť na posteľ. Gurei mala rany na krku, ktoré trochu krvácali. Poslala ju do kúpelne, obviazať si ich. Matka stále zvierala nôž, tak som ho chytil za čepeľ a vytrhol jej ho. Už si nemohla nijako ublížiť.
Ležala na posteli, plakala a stále opakovala: „Prepáčte mi to, chcela som vás zobrať do nebíčka. Prosím vás nenenáviďte ma za to. Odpusťte mi prosím vás.....“
„Kayowai nič sa nedeje, stále ťa majú radi, však Kakashi?“ ,snažila sa ju upokojiť stará mama.
„Áno, stále ťa máme radi! Si iba chorá, potrebuješ doktora, ten ti iste pomôže.“
„Myslíš to vážne? Nehneváš sa na mňa? Nenenávidíš ma?“ ,vravela stále s plačom.
„Si moja mama, mám ťa rád a vždy budem!“ ,povedal som a pustil ju. Stará mama tiež.
Objala ma a trochu sa utíšila, no keď sa objavila Gurei začala znovu plakať a prosiť ju o odpustenie.
„Prepáč mi to dcérka, nechcela som ti ublížiť. Prosím ťa nenenáviď ma za to.“
Sestra sa so mnou vymenila. Objímali sa a plakali si vzájomne v náručí. Gurei ju utešovala.
„Nenenávidím ťa, stále ťa mám rada mamička. Si len chorá, doktori ti iste pomôžu. Neboj sa bude to dobré.“ utešovala ju.
Vtedy na mňa stará mama kývla a tak som k nej podišiel.
„Kakashi choď zavolať senseiovi a povedz mu čo sa tu stalo. Pre istotu vezmi aj nôž.“ zašepkala.
Zavolal som mu a o desať minút bol u nás, aj s políciou a záchrankou. Mama dostala injekciu na ukľudnenie a odviezli ju do liečebne, na pozorovanie. Sestru ošetrili, no už nikdy ju nikto nevidel bez šatky, ktorá zakrývala jazvy. Mama strávila niekoľko mesiacov v liečebni a Gurei ju chodila navštevovať. Ja som nechcel. Pripravoval sa súd, na ktorom bola matka, pri vykonávaní činu, vyhlásená za duševne nespôsobilú. Sudca nariadil liečbu a tým sa to skončilo. Matka strávila ďalšie dva, tri mesiace v liečebni a potom ju prepustili domov. Naďalej však musela chodiť k psychiatrovi a brať lieky. Gurei vtedy, k nemu, chodila tiež.
A ja, ja som si všetko nechal pre seba. No v ten večer sa vo mne čosi zlomilo a už nikdy som nedokázal žiadnu ženu milovať. Moja matka mi ,v ten večer, vzala schopnosť milovať. No to bola iba jedna schopnosť, druhou bola viera, viera v človeka. Lepšie povedané dôvera, schopnosť akémukoľvek človeku veriť. Moja matka ma chcela zabiť, viem, že bola chorá, no aj tak ma to štvalo. Sebevraždu považujem za najhorší hriech aký môže človek spraviť. Pokiaľ to ovšem nespravíš pre niečo väčšie ako si ty sám. Hnev ma časom prešiel, no tie dve schopnosti mi stále chýbajú.
„Vtedy boli tvoje rany čerstvé, nechcel som ti zbytočne pridávať ďalšiu bolesť. A tak sme dnes tu a krvácame spolu.“
„Ty...,“ no skôr ako stihla dopovedať, ju chytil, hodil na posteľ a vášnivo pobozkal.
Bozk mu vrátila, slová boli zbytočné. Obaja kedysi niekoho stratili a na bolesť našli dočasný liek, toho druhého, i dnes večer tomu tak bolo. Staré rany sa otvorili, no dočasný liek bol poruke, tak poň siahli a kým vyšlo slnko staré rany sa opäť zahojili.