Ako sa Orochimaru vysporiadal so snehom

Sneh a zima. Takéto bolo momentálne počasie. Lístie na stromoch už nás dávno, ale dávno opustilo...Namiesto toho bola všade naokolo snehová prikrývka a mráz až sa trieštilo.

Orochimaru sa rozospato popreťahoval na gauči vo svojom úkryte. Zazíval pri tom ako medveď po zimnom spánku, zatiaľ čo sa prevalil na druhý bok. Nanešťastie, pohovka bola o niečo kratšia ako dúfal a z hrmotom sa zosypal na zem. Z vedľajšej miestnosti k nemu pohotovo pribehol Kabuto.
„Orochimaru-sama! Ste v poriadku?“ zvolal.
Orochimaru sa zo zlostným syčaním a vzdychaním zdvihol. Na Kabutovu otázku reagoval podráždeným pohľadom. Ten to prehliadol sa starostlivo prišiel k Orimu.
„Už ste dlho neboli vonku, Orochimaru-sama. Vlastne už skoro dva mesiace...Vaša pleť je vážne bledá. Potrebovala by nijaké slnečné paprsky...“
„Aaaah Kabuto.“ Vzdychol Ori otrávene. „Tak za prvé, na svoju pleť som hrdý! A za druhé, nepotrebujem ísť von. Tu mám všetko čo potrebujem: gauč, televíziu, Cosmopolitan a Marshmellows.“ Povedal a fľochol pohľadom po prázdnom vrecku na stolíku.
„Ale pane...pekne pôjdete von. A hneď teraz.“ Zavelil Kabuto, strkajúc Orochimara k dverám.
Ten sa ale zaťal, sadol si do kresla a za žiadnu cenu nechcel vstať. Kabuto sa ho chvíľu pokúšal odtlačiť...Nakoniec to vzdal, vzdychol a postavil sa pred Orochimara.
„Nechcel som dojsť k tejto možnosti ale...“ začal a popravil si okuliare. „Ja jediný viem kde sú vaše Marshmellows cukríky. A ak nepôjdete von...je mi ľúto.“ Povedal smutne a pomaly sa zberal preč.
„Kabuto...“ zavrčal Orochimaru. „Vieš, že toto je vydieranie? Že vydieraš svojho pána?!“ odsekol nasrdene. Kabuto sa zatváril tak, že je mu to ľúto, ale že nemá na výber. Orocháč ho ešte chvíľu prepaľoval pohľadom.
„Tak poďme...“ zafučal a zdvihol sa. „Ale len na päť minút jasné?!“
„Samozrejme!“ zvolal nadšene Kabuto.
Pomaly sa blížili k cez dlhú chodbu. Orochimaru sa udivene obzeral okolo seba...naozaj tadeto už dlho nešiel. Kde sa tu preboha, vzali tie jelenie parohy?! Pomyslel si a než sa na to Kabuta stihol spýtať, už boli pred dverami. Kabuto sa priblížil k dverám a odsunul veľkú závoru. Otvoril dvere a oslepilo ich biele svetlo.
„Ráčte, Orochimaru.“ Ukázal von. Orochimaru si rukou zaclonil oči, vykročil von a...
„AAAAH!“ ozvalo sa hysterické zvriesknutie. Kabuto vyšprintoval spoza dverí...To čo vzápätí uvidel mu vykúzlilo úsmev na tvári. Orochimaru bol zaborený po kolená v snehu, zo zdeseným výrazom rozhadzoval rukami okolo seba. Nato to nevydržal a začal sa strašne smiať.
„Čo sa rehoceš?! Pomôž mi!“ vybehol naňho Orochimaru. Kabuto stlmil svoj smiech a pomohol mu dostať sa zo snehu. Keď sa Orocháč oprášil, poobzeral sa okolo seba. Všade bol len studený, biely sneh. „Do pekla čo to je?!“ zahučal naštvane.
Kabutovi, ktorému sa záhadne objavila v rukách zelená knižka inteligentne spustil:
„To je sneh.“ Začal, prelistoval pár strán a pokračoval. „Atmosferická zrážka vo forme ľadu v hexogánnej sútave...“
To už ho ale Orinko nepočúval. Zvedavo poškuľoval po veľkom cencúli, ktorý visel priamo pred ním. Nemohol odolať...
„...a preto sa čiastočky ktorú sú biokulárne zmrznuté vo forme šesťramenných...“ čítal Kabuto bez prestávky. „Kabufóó!“ zavyl Orochimaru šušlavo. Kabuto sa konečne odtrhol od knihy a hľadal svojho pána. Pohľad sa mu zastavil pri asi polmetrovom cencúli, na ktorom bol prilepený Orochimarov jazyk. Už druhý raz v tento deň musel potlačiť smiech...
„Čo ste preboha robili?“ zaújmal sa.
„To fen blbý fenfúl! Ked on ma fak lákal...Nemohol fom odolat!“ fňukal Orochimaru.
„No dobre...tak sa pokúsim...“ skúmal Kabuto ten zjav. Potom nie moc ochotne chytil orochimarov jazyk (fúúúj!) a snažil sa ho odlepiť.
„Aaaú!“ zvrieskol Orochimaru. „Dávaj pozol!“
„Nemyslím si, že to bude také jednoduché Orochimaru-sama. Počkajte tu, skúsim zbehnúť dovnútra po fén, alebo niečo také...napríklad sekáčik.“ Zamrmal a bežal preč.
„Zabehnúť“ asi nebolo to správne slovo, keďže vchod bol od nich necelé štyri metre ako si Kabuto neskôr uvedomil. Prišiel k dverám, načiahol sa a otvoril ich...Nešlo. Skúsil to ešte raz, tentoraz z väčšou silou. Stále nič. Začal do nich tlačiť, vzpierať sa...Akokoľvek sa snažil ani s dverami nepohol. Čo sa to do pekla deje?! Vtom mu to trklo. Ako vtedy vystrelil z dverí aby zachránil Orochimara topiaceho sa v snehu, zabudol dobre zaistiť závoru a...Tá sa zhupla naspäť a dvere zabuchli. Ostali vymknutí vonku.
„Orochimaru-sama, mám zlú správu...Nemôžme sa dostať dovnútra. Sme vymknutí...“ oznámil Kabuto.
„Ja fa zabijéééém!“ zahučal Orochimaru a rozbehol sa k Kabutovi. Svoj prilepený jazyk si uvedomil až príliš neskoro...Ako sa rozbehol, potiahol svojím jazykom cencúľ a ten sa odlomil. Bol s toho taký vydesený, že si nevšimol kam ide a pošmykol sa na ľade. Pekne krásne si to mieril na Kabuta. Ten podrazák sa ale šikovne vyhol a Orochimaru sa rozplácol tvárou v snehu. Keď zdvihol hlavu bol dosť naštvaný. Chvíľu vypľúval sneh, kým sa postavil na nohy. Celý červený pozrel na Kabuta smrtiacim pohľadom.
„Ja ťa fakt zabijem...“ zasyčal, chystajúc sa naňho vrhnúť.
„Ale...lord Orochimaru!“ zvolal a ustúpil o pár krokov. „Pozrite! Váš jazyk je voľný! (xD)“
Orochimaru si to všimol až teraz. Cencúľ ktorý mal prilepený ja jazyku sa tým pádom roztrieštil na milión kúskov. „Ešteže tak.“ Odsekol a upravil si ehm...plášť?xD
„Môžeš mi vysvetliť čo tu teraz akože máme robiť?!“ vybehol hneď na Kabuta.
„No...No...Predsa sme chceli ísť na prechádzku!“ vykoktal Kabuto a nervózne sa zasmial.
„To bude veľmi dlhá prechádzka...“ zavrčal a pomaly kráčal preč. Kabuto nelenil a rozbehol sa za ním. Chvíľu bez slova kráčali vedľa seba.
„Boli ste už niekedy vonku v zime Orochimaru-sama?“ začal veselo konverzáciu.
„Nie. To len raz som najal debilného čtvorokého sluhu, ktorý bol taký šikovný a vymkol nás v mraze.“ Povedal uštipačne.
„Ale pane...“ snažil sa o mier Kabuto ale Orochimaru mu nevenoval pozornosť. Po asi polhodine, keď ich konverzácia spadla na bod mrazu -ako všetko naokolo- ukázal Orochimaru niekam do diaľky. „Čo je to, Kabuto?“ pýtal sa.
„Ehm? Čo? Nič nevidím...“ poupravil si okuliare a snažil sa zaostriť.
„Ty si fakt tupec.“ Počastoval ho Orochimaru. „Veď sa pozri! Tá divná, ružová vec pod stromom!“ zvolal.
To už zaplo aj Kabutovi. Chvíľu premýšľal, potom vytiahol svoju nepostrádateľnú modrú knižku a čítal.
„To sú sane. Kusy dubového, lešteného dreva ktoré spája matrofixová...“
„Kabuto! Povedz mi to ľudsky!“ prerušil ho naštvane Orochimaru. Kabuto s veľkým gestom zaplesol knihu a strčil si ju naspäť do vrecka. Odkašľal si a spustil.
„To sú sane. Na to sa deti v zime vozia po snehu.“ Oznámil stručne.
„Vozia v zime? Ako to myslíš?“ pýtal sa podozrievavo.
„Ehm...bude lepšie keď vám to ukážem.“ Povedal a išiel pre sane. Na jeho prekvapenie, boli nepoškodené. Teda, až na tú farbu...
„Takže. Obkročmo si na ne sadnete a spustíte sa po kopci.“ Odvetil a ako povedal tak aj urobil. Kopček, o veľkosti väčšej tekvice mu nerobil až také problémy.
„To vyzerá zaújmavo! Chcem to vyskúšať!“ zvolal Orochimaru. „Nech sa páči.“ Usmial sa Kabuto a podával mu sane. Orochimaru sa na neho podivne pozrel.
„Nie na tomto myšacom kopci...Na HENTOM!“ ukázal asi dvadsať metrov pred nich na kopec. Obrovský, obrovský kopec...Dalo by sa povedať, taký menší Mount Everest.
„Ale...ale...Orochimaru-sama!“ rozbehol sa Kabuto, snažiac sa zastaviť Orochimara, ktorý si to už aj so saňami štrádloval ku kopcu. „Vy...ste to ešte neskúšal! Mali by ste začať na menších...“
„Nebuď srab, Kabuto.“ Schladil ho Orochimaru. Keď už stále na vrchu kopca, Orinko si začal sadať na sane.
„Takže takto he?“ pýtal sa zaujato.
„Eee...nie. Musíte sedieť opačne.“ Poučil ho Kabuto a pomohol mu dostať sa do správnej polohy. Teraz bol už Orochimaru „pripravený“.
„To je všetko? Môžem ísť?“ uisťoval sa ešte Orochimaru.
„No, vlastne áno. Ale nechcete si to ešte...“ chcel ho prehovoriť Kabuto, ale nestihol.
Orochimaru sa s ohromných zvriesknutím spustil z kopca. Toto nedopadne dobre, pomyslel si Kabuto.
Orochimaru bol ako v tranze. Nikdy nezažil taký skvelý pocit...Studený vzduch šušťajúci mu okolo tváre, vlasy poletujúce vo vetre...Akoby lietal. Vykrikoval na všetky strany, očividne si jazdu užíval...
Kabuto všetko pozoroval zvrchu. Zatiaľ sa Orochimarovi darilo celkom dobre...Dúfal že to tak pôjde aj naďalej. Bohužiaľ sa mýlil. Ako si Orocháč užíval jazdu, záhadným spôsobom mu napadlo, že by mohol byť dobrý pocit ako mu sneh a vločky vlietajú do úst. Urobil osudnú chybu a otvoril ústa. Na svoj dlhý jazyk však zabudol...Ten mu v celej svojej šesť metrovej kráse vypadol z úst. A ako padol, nešťastnou náhodou po ňom prešli sánky...
Orochimaru bolestivo zavyl a vykiepil sa na bok. Sánky teraz prázdne padali po kopci dole...Kabuto sa už náhlil k v bolestiach sa zvierajúcemu Orochimarovi.
„Orochimaru! Ste celý?“ kričal už z diaľky.
„To je fpiknutie...moj úbohy javyk...“ sťažoval sa so slzami v očiach. Keď k nemu Kabuto dobehol, bol jeho „úbohý jazyk“ napuchnutý na dvojnásobnú veľkosť.
„Uob niefo...“ dožadoval sa pomoci Orochimaru. Kabuto zobral zo zeme veľkú guču snehu a nacapil ju Orochimarovi na jazyk zo slovami: „Toto si tam dajte.“
Orochimaru síce frflal, ale sneh si tam nechal. Po chvíli mu jazyk trochu odpuchol...
„Ja som vám hovoril, že to máte skúšať na menšom kopci.“ Pobavene rýpal Kabuto, keď kráčali po ceste k ich sídlu.
„Kabuto, ešte slovo a...“ zavrčal Orochimaru, ktorý išiel asi desať metrov pred ním. Kabuto pod vplyvom vyhrážok radšej zmĺkol a začítal a do svojej knihy. Takže si ani nemohol všimnúť, čo sa stalo. Keď Orochimaru prechádzal popod veľký ihličnatý strom, mimochodom celý zasnežený, veverička ktorá na ňom prebývala sa pohla a tým spustila lavínu snehu.
Tá spadla Orochimarovi priamo na hlavu a spôsobila mu menší otras mozgu. No menší...ako sa to vezme. (Keďže v tej hlave toho veľa nemal, tak mu to až tak neublížilo.) Každopádne, Orocháč si myslel ,že mu to spôsobil Kabuto. Chudák, ten bol stále ponorený vo svojej knižke...A preto sa nestihol brániť, keď mu snehová guľa vletela do brucha.
„Orochi...maru-sama! Čo to robíte?“ vyhŕkol prekvapene. Pozoroval svojho veliteľa, ktorý zo šialeným výrazom behal po cestičke a tvoril snehové gule. Potom ich začal hádzať na Kabuta.
Ten sa im ohybne uhýbal. „Ale ale...ja neviem čo to...“ koktal zaskočene.
„Kabuto...nerob sa že o ničom nevieš!“ zakričal a šmaril ďalšiu guľu. Tej sa Kabuto nestihol vyhnúť. Sneh z nej mu vošiel až za bundu...To ho naštvalo. Zafučal a zohol sa. Začala sa bláznivá guľovačka...Sneh lietal v okruhu dvoch kilometrov. Orochimaru si doslova „vyvracal“ svojho spojenca a chvíľu mal navrch. Potom aj Kabuto urobil jeden svoj klon a boli vyrovnaný. Lenže potom sa to stalo. Orochimaru urobil svoju extre-hyper-mega obrovskú guľu a hodil ju. Kabuto sa nestihol vyhnúť a guľa mu trafila rovno do tváre. Sneh ktorý mu potom odpadol z tváre odhalil tú katastrofu... Kabutove okuliare teraz ležali na zemi a boli doslova na padrť. Chvíľu panovalo desivé ticho...
„Čo ste to urobili?!“ vykríkol Kabuto zúfalo a po štvornožky sa ich snažil nájsť.
Orochimaru si odfrkol a zložil ruky na hrudi. „Pff...Nemal si si začínať.“
„Ja?! Ja som nič neurobil!“ zvolal.
„Kabuto nevyhováraj sa! A ajtak...Každý predsa vie že guľaté bríle sú out! Dokonca už aj ten debilný Harry Potter si kúpil šošovky!“ poznamenal opovržlivo.
„Harry...Potter?“ zašepkal zdesene Kabuto. „On...zradil! Môj veľký vzor...“ hlesol a vyzeral že sa každú chvíľu rozplače. Sadol si do snehu a zložil hlavu do dlaní.
Orochimaru len sykol, podišiel k nemu a zdrapil ho za (neexistujúcu) kapucu. „Ideme!“ zavelil a ťahal ho po cestičke. Kabuto sa ani nebránil...
Keď prišli k ich sídlu Kabuto bol stále mimo. Sedel na zemi, zhypnotizovane pozeral pred seba a niečo si potichu mrmlal. „Kabuto!!!“ zvrieskol mu Orochimaru do ucha.
„Áno! Orochimaru-sama!“ vystrelil ako struna a náhlil sa opačným smerom. Orochimaru za ním znechutene pozeral. „Kabuto...“ zavrčal. „Na druhej strane!“
„Áno, samozrejme...prepáčte. Aha tu ste!“ zvolal natešene Kabutu teraz objímajúc strom.
Orochimaru potichu zaklial, rezko pristúpil k Kabutovi a zvrieskol.
„TU! TU STOJÍM! Rozumieš?!!“
„H...h...hej. Nemusíte tak kričať pane.“ Poznamenal Kabuto skleslo.
Orochimaru vzdychol a prežehnal sa. „Boh mi pomáhaj...“ zamrmlal.
„Orochimaru-sama. Práve ma niečo napadlo...nemáme my ešte jeden vchod?“ spýtavo pozrel na veliteľa Kabuto.
„Iný vchod? Aký?“ zamračil sa Ori. Na žiadny iný si nespomínal...
„No veď viete. Ten tajný, čo máme zabezpečený pre rýchli únik.“ Vysvetľoval Kabuto.
Orochimaru sa ešte chvíľu mračil, ale potom si spomenul. Chytil Kabuta za golier.
„Prečo si to nepovedal už na začiatku?! To sa tu moceme len tak!“ vrieskal nepríčetne.
„Ale, ja... ja...“ nestihol dopovedať. Nazlostený Orochimaru ho schytil a zapichol do snehu tak, že mu trčala iba hlava. Keď sa nadýchol a chcel niečo povedať Orochimaru naňho zazrel smrteľným pohľadom. „Len to skús. A pôjdeš hlavou nadol.“ Zasyčal a odpochodoval. Asi hľadať ten vchod...Až neskôr mu došlo že vlastne nevie, kde je. Neochotne sa začal vracať. Už z diaľky svietila Kabutova vysmiata hlava. Orochimaru k nej/nemu prišiel a vykopal ho.
„Ak budeš mať zbytočné keci, zabijem ťa...“ odsekol. „Teraz nájdi ten vchod.“ Zavelil.
Kabuto s úsmevom prikývol a dali sa do práce. Lenže, Kabuto bez svojich okuliarov naozaj nevidel. Nikto neviem, koľko ho hľadali a či ho vôbec našli...možno ho hľadajú dodnes. xD