Strata a sklamanie

Tak takto to približne dopadne, ak sa niekto dotyčný [ja] v škole začne prudko nudiť. A ešte k tomu na dejepise, kde vás učiteľ uspáva monotónnym hlasom Tatka Šmolka. Dobre, nebudem strašiť školopovinných ,toto som vyplodila za nudných sedem hodín...
NA VLASTNÉ RIZIKO!:(nie, nie je to smiešne)

Bol nádherný, letný podvečer. Deti sa hrali obvyklú hru na ninjov, rodičia ich pomaly zháňali domov, na večeru. Dve z nich sedeli na kamennom múre a opierali sa o seba. Bol to asi šestnásť ročný chlapec a o niečo mladšie dievča. Dávali na malých pozor. Sem-tam za ten čas jeden z nich vstal, natiahol sa, ponapomínal vyvádzajúcu mládež, utešil uplakané menšie deti, a znova si sadol na vyhriate miesto. Keď konečne prišiel na rad aj ten posledný z vytrvalých, postavili sa obaja, stiahli ruky do vrecák a obzreli sa každý inou stranou. Takto sa obzerajúc sa vydali spoločnou cestou smerom ku hlavnej bráne. Chlapec mal na chrbte spolovice vlasmi zakrytý znak jedného z najvplyvnejších klanov Konohy- klanu Uchiha. Dievča malo vestu ešte od chuuninskej skúšky, pod ňou elastické tričko po lakte a ošúchané nohavice, ktoré si brávala na stráženie malých deciek. Dlhé, ebenovo čierne vlasy jej elegantne splývali po chrbte.

Za bránou sa na seba konečne pozreli. Dievča sa milo usmialo a chlapec jej úsmev automaticky opätoval. Nesmelo ju chytil za ruku. Na tvári sa jej objavil malý rumenec, no nechala ho na pokoji. Čierne oči mu zažiarili nefalšovaným šťastím. Potiahol ju a dal sa do behu oproti zapadajúcemu kotúču slnka.

O pár minút si už zadýchane sadali, celí rozosmiati na ešte teplý vysoký kameň. Bol z neho výhľad na široké lesy a Konohu. Opreli sa o strom, ktorý nebezpečne zavŕzgal a trochu sa naklonil dole. Nevšímali si to. Boli ticho a vychutnávali si vzájomnú blízkosť. Obloha bola bez jediného mráčika a prechod farieb od azúrovej po ohnivo červenú bol očarujúci a romantický. Mladík stále zvieral jemnú ruku, mal ju položenú na kolene. Nohy mal stiahnuté pri brade. Pomaly si ju vytiahla. Zvedavo pozrela na priateľa.
"Mal si zlý deň, Itachi?" naklonila sa mu pred tvár a čakala na odpoveď. Mala zvonivý a čistý hlas, ktorým sa však rozprávala iba s ním. Zdráhavo jej pozrel do veselých očí.
"Rodinné problémy Mia... Nechcem to riešiť" zahovoril to šikovne. Prikývla. V poslednom čase sa stále hádal s otcom. Vedel, že o jeho problémoch vie. Cenil si to, že mu ich nevyťahovala na oči a nechávala si ich sama pre seba. No Mia bola na podobné rozoberanie aj tak už priveľmi unavená. Niekedy sú malé deti únavnejší, než akákoľvek obtiažna misia. Zatvorila oči a zošuchla sa mu na rameno. Strhol sa pri tom náhlom pohybe, no až potom si všimol, že zaspala. Usmial sa nad toľkou ochotou. Nechal ju skĺznuť nižšie a opatrne sa odsunul. Odhrnul jej vlasy. Zadíval sa do kľudnej tváre a pobozkal ju. Myslel si, že to bude posledný bozk v jeho živote. No to ešte netušil, čo sa má stať. Postavil sa. Čerň jeho očí sa zmenila na červené pole s čiernymi fľakmi. Sharingan. Rozhodoval sa už dosť dlho, no nakoniec v ňom tá zlá strana zvíťazila. Odrazil sa a už ho nebolo.

Prebudila sa na kvapky dopadajúce na jej tvár. Otvorila oči a zdvihla sa zo zeme. Bola noc a začínalo pršať. Neveriacky krútila hlavou. Nebol pri nej.
Rozbehla sa do Konohy, dožadovať sa vysvetlenia a trochu ho tým rozveseliť. Chcela ho navštíviť. Niečo ju odhováralo, no na tento pocit nedbala. Mokré vlasy ju chladili a začínala jej byť zima. On bol najbližšie. Ku nej domov to bolo cez celú dedinu. A mama si už na jej neprítomnosť zvykla. Vyhovorí sa na nejakú neohlásenú misiu.

Na ich uličke bolo nezvyčajné ticho. Aj keď lialo, očakávala aspoň vysvietené okná, alebo hudbu. Namiesto toho zbadala porozbíjané znaky. Zarazila sa. Trochu sa poobzerala a videla hrozné veci. Mŕtvy ľudia, krv, kunaie a shurikeny. Vydesene potichu vykríkla. Rozbehla sa ku jeho domu, otvorila dvere a začula výkrik. Odhadovala, že mohol patriť jeho mladšiemu bratovi. Vydala sa za ním. Srdce mala až niekde v krku, a keď otvárala dvere, myslela si, že ho počuť až do Zvučnej. Vkročila do miestnosti nasiaknutej pachom čerstvej krvi. Hneď pred ňou ležal Sasuke. Čupla si ku nemu. Bol našťastie nažive. Vyplašene sa poobzerala po množstve krvi. Šmuhy smerovali ku dvom osobám. Ihneď ich spoznala. A za nimi.. za nimi stál neznámy s katanou v ruke. Naštvane naňho spustila paľbu nadávok a obvinení.
"Kto si myslíš, že si?! Si ty vôbec človek?! To.. to si musel urobiť?!...." nevedela čo ďalej vykrikovať , tak už len zúrivo otvárala ústa a gestikulovala. Prikročil bližšie. Mesačné svetlo mu osvetlilo tvár. S výkrikom sa zosunula na kolená. Hlavu si skryla do rúk a krútila ňou zboka - nabok.
"Prečo?" hlesla, keď nazbierala dostatok dychu. Nevšímal si ju, prišiel ku nej a zbraňou jej nadvihol hlavu. Mykla ňou, porezala sa, radšej ju sklopila. Po krku jej s vodou prúdom tiekla krv. Mala ju na háku.
"Prečo si tu?" jeho hlas bol ľadový, drsný a krutý. Po chrbte jej prebehol mráz. Takto ho ešte nikdy nepočula. Nenávistne ku nemu zdvihla zrak. Už ku nemu nič necítila, láska bola preč. Aspoň sa o tom urputne presviedčala. A nakoniec tomu aj uverila. Kruto sa mu zavŕtala do očí. Hľadala v nich pravdu. Akoby mu dovidela až na dno duše.
"Kvôli tebe" povedala potichu. Hlas sa jej znova zlomil. Nenávistné presvedčenie opadlo. Nedokázala to. Ona ho milovala. Rana na krku sa jej bolestne pripomenula. Podoprela sa rukami o zem. Pobledla. Mohla to zastaviť, no teraz už nemala jediný dôvod. Celý jej malý, udržiavaný svet sa zrútil ako domček z karát. Na podlahe sa tvoril nový kruh, ktorý sa rýchlo rozrastal. Len ďalší príspevok do už aj tak lesklej miestnosti. Ona len ticho kľačala a čakala na svoj koniec. Triasla sa od potlačovaného plaču.
„Kvôli mne? Mia... ja... no.. ja ti to neviem vysvetliť....“ v koktaní ho zastavil pád. Nie jeho, ale jej. Ruky už nevládali držať vyčerpané dievča a podlomili sa jej. Spadla tvárou na zem. Priklonil sa ku jedinému dievčaťu, ktoré ho zaujalo, bralo ho ako bol, bolo otvorené a... a zomierala rukou vlastného priateľa. Zdvihol ju zo zeme a pritisol sa ku nej. Usmiala sa naňho svojím typickým, milým úsmevom, ktorý však zamrzol a navždy zmizol z veselej tváre. Srdce prestávalo byť a ona sa z posledných síl snažila niečo povedať. Nakoniec z naj vyliezla posledná veta, ktorá bola adresovaná jej milému.
„Milovala som ťa, milujem ťa a aj by som ťa milovala naďalej.... Itachi....“ hlesla a hlava jej poklesla na jeho rameno. Všetko akoby v tej chvíli zamrzlo. Na tvári sa jej rozprestrel pokoj, na perách sedel nenápadný úsmev. Studená schránka čistej ľudskej duše ochabla v jeho náručí. Ako sme si niektorí strojcom vlastného šťastia, on si zhotovil nešťastie a utrpenie. Odtiahol sa od nej a pozrel na ňu konečne čiernymi očami. Chytil jej tvár do rúk a venoval jej úplne posledný bozk. Z oka mu vytiekla slza. Položil ju ku svojmu bratovi, čupol si na podobločnicu a naposledy sa pozrel na tú scénu pred sebou. Na parapet dopadli kvapky. Neboli od dažďa. Otočil sa a utiekol čo najďalej od toho hrozného činu. Utiekol do vyhnanstva, z ktorého nebolo návratu.