Křižovatka osudů - 6. kapitola - Útek

„Uff, to bolo o chlp...“ Povzdychla si Emi. „A...“ Zmĺka.
Otvorili sa dvere a dnu vošiel zase on. „Na niečo som zabudol. Ori a Mori, poďte sem a vezmite ho!“ Vatari sa veselo uškŕňal a ukazoval rukou na Itachiho.
Nie!!! Nie teraz a takto. Prečo? Dopekla s tým!!! Emi zúfalo premýšľala, čo by urobila, ale nič nemohla. Len sa pozerala ako dve gorily odvádzajú Itachiho do mučiarne. Nie...
****

„Nie je s tebou zábava. Začínaš ma nudiť.“ Vatari si znechutene odfrkol a pozeral na bezvládne visiaceho Itachiho. Hlava naklonená nad zemou, z úst mu vytekal pramienok krvi... Z pliec mu trčali hroty kopijí, ktoré mu tam Vatari v rámci jeho „pokusu“ napichal... Jeho ruky a nohy boli plné rán...

Ten hnusný, starý bastard... Dočerta, ako to bolí...Nevládzem sa ani hýbať... Je to iné, ako predtým... Nevládal pohnúť ani prstom.
„Hoďte ho naspäť,“ Vatari pretisol pomedzi zuby. Hoci mu jeho pokus vychádzal, nešiel tak úplne podľa jeho predstáv a to ho vytáčalo.
Dve gorily vzali zmučeného muža a odvliekli ho do jeho cely.
Odvliekli. Držali za ramená a ťahali za sebou. Ako handru. Veď pre nich ani nič viac neznamenal...

Otvorili dve a vsotili ho dnu. Bez slova sa otočili a odišli.

„Itachi?“ Emi sa vrhla k nemu so zatajeným dychom. „Čo ti to...“ Nedopovedala. Pohľadom a aj rukami mu prechádzala po tele a čoraz viac sa mračila. Toto už bolo príliš. Musím ho dostať preč. Musím ho dať vyliečiť. Inak to neprežije...
Zhlboka si povzdychla. Ale kde? A ako? Pomykala s hlavou. Najprv ho skúsim aspoň trošku dať do laty... Natiahla ruky a začala liečiť...

Po pár hodinách sa zviezla vedľa neho. Unavená, ale s úsmevom na tvári. Hoci minula veľa síl, bol už na tom o niečo lepšie.
Pozrela na neho. Otvoril oči. „Si hore!“ Zjojkla šťastne a usmiala sa od ucha k uchu.
Slabunko prikývol hlavou. „Som... Som smädný...“ Hlesol.
Emi mu rýchlo k ústam priložila pohár vody a hľadela, ako hltavo pije. „Musím sa odtiaľto čo najskôr dostať.“ Ozvala sa.
Dopil. „A ako?“
„Cesta by bola. Len musíme ísť k niekomu, kto by ťa vyliečil. Mne sa to nepodarilo. Si vážne ranený a ja sa bojím, že...“ Zmĺkla. Pozerala, ako sa pomaly ide posadiť.
„Neboj sa ničoho. Mňa tak ľahko neskolia, to mi ver,“ pohladil ju po tvári a usmial sa.
Prikývla, hoci si myslela svoje. „Ako som už vravela, musím ísť za niekým, kto vie výborne liečiť. A ja poznám len jednu takú osobu. Tsunade.“
„Ju? Ale ona je Hokage. Ak by sme sa tam objavili, zabili by ma v okamžiku.“ Odvetil jej na to.
„Keď budeš so mnou, tak nie. To ti sľubujem. Okrem toho, ona je mi to dlžná.“ V očiach sa jej rozhorel plameň. Áno, spraví to... Už z viacerých dôvodov. „Takže sme dohodnutí, áno? Pôjdeme do Konohy.“
Mlčky prikývol. Nie je to veľmi dobrý nápad, ale stále lepšie ako čakať tu na istú smrť. Budem jej veriť. Snáď ma to nezabije. He... Uškrnul sa v duchu.
„V poriadku. Idem všetko prichystať, ty si zatiaľ pospi. Onedlho vyrazíme.“ Vstala a náhlivo odišla z cely.
Pospi... Keby to tak išlo bez tých snov... Itachi zavrel oči a pomaly sa presúval do dejiska jeho nočných môr.
****

„Prečo tak meškáte?“ Oboril sa na nich šéf.
„Cestou sme natrafili na malý darček.“ Hidan pred seba niečo – niekoho hodil.
„Ty bastard jeden!“ Skríkla Sami zúrivo. Bola spútaná, čo sa jej naozaj veľmi nepáčilo.
„Zase máš hračku? A teraz? Keď máme starosti pre Itachiho a tých bláznov, čo ho uniesli? Okamžite sa jej zbav!“ Pein sa odvrátil a nevšimol si, rovnako ako ani ostatní, jeden neveriaci pohľad, ktorý hľadel na tú ženu.
„Zbav? Ale ako? Na rituál je to dlho, ale čo ja neurobím pre svoju vieru.“ Uškrnul sa Hidan a sklonil sa k nej so šialeným úsmevom na tvári.
„Tak to teda nie!“ Vykríkla a v okamihu zmizla. Ostali tam po nej len putá.
„Kde do pekla je?“ Všetci sa otáčali okolo seba, ale nič nevideli. Až potom...
„Kde ma to hľadáte?“ Z druhého konca miestnosti sa na nich veselo usmievala ona. A vôbec nevyzerala už tak bezbranne, ako predtým. „Som vám veľmi vďačná, že ste ma tak ľahko dostali do Akatsuki. Viete, dlho som premýšľala, ako sa bez námahy sem dostať.“ Začala sa smiať, keď videla tie užasnuté tváre. „To ste asi nečakali, však?“ Rypla do nich.
„Chceš mi povedať, že...“ Hidan pomaly vytiahol kosu a vrhol ju po nej. Ale Sami len zľahučka uskakovala a ešte sa pri tom aj bavila.

„Tak dosť!“ Ozval sa nahnevaný hlas. Bol to ich šéf. „Hidan, nechaj ju. Som zvedavý, na čo som prišla. No,“ otočil sa k nej, „tak vrav.“ Vyzval ju.
„Chcem sa k vám pridať.“ Pozerala na neho.
„K nám? A to prečo?“ Kisame na ňu podozrievavo hľadel.
„Lebo ste organizácia vrahov, nie? A to som aj ja...“ Povedala len tak, ako keby mimochodom.
„No, rýchla si dosť. Ale teraz na toto nemáme čas. Máme iní starosti. Mala by si ísť, kým sa nerozhodneme ťa zabiť.“ Povedal ich vodca.
„Hm, týka sa toho Itachiho? A takých zvláštnych ľudí? Lebo keď som išla sem k vám., náhodou som zazrela jedno obrovské sídlo a pár postáv, ako tam vošli a mali zajatca...“ Pozerala na nich s úsmevom.
„Ty... Ty si videla, kde majú sídlo? A čo si nám to nepovedala hneď?!!“ Kisame na ňu naštvane kričal.
„Lebo... No preto... Nie je to moja povinnosť predsa.“ Pozeral sa na muža s oranžovými vlasmi. „Tak čo?“