Misia v Akatsuki , časť 4.

Takže, neviem ako vy, no ja som toto ani nemohla čítať. A ani neviem prečo.... Dobre, viem, nepoviem XD.....

"Tsunade-sama!"- vtrhol do miestnosti jeden z tej nami už spomínanej ANBU štvorice. Oslovená ostala sedieť na mieste, len zdvihla hlavu od nekončiaceho množstva papierovačiek. Nedokázala však zakryť očakávanie.
"Tsu-Tsunade-sama. Oni.. oni idú spolu smerom ku dedine. Niektorí si myslia, že to dievča poznajú. Je možné, aby bola od nás?"- dychčala na mieste Ami. Tsunade dlho zvažovala, či jej to má povedať. Nakoniec sa však rozhodla. Veď to bola jej najlepšia priateľka.
„Je možné, že to je Nanami, alebo ju dostali a posielajú klon. V každom prípade MUSÍTE útočiť. Len mi nehovor, že nevieš, ako sa správa v takýchto situáciách, bola si s ňou v tíme, využi to!“
Ami sa dlho nehýbala. Zasiahol ju príval citov a spomienok, ktoré vyvolal jednoduchý príkaz. A čo keď to je Nan a oni ju zabijú?! Tá kunoichi predsa používala ťahy, triky a stratégie... Také isté, ako ona. Pri poslednom viditeľnom útoku si skoro nebadateľne pošklbávala niečím pod plášťom. To isté robila aj Nan pri pohrebe svojej staršej sestry.
Poťahovala si čelenku na ramene. Pomáhalo jej to vyrovnať sa so stratou a smútkom. Niečo ako antidepresívum. Odvtedy ju nikto nevidel prejaviť akýkoľvek náznak citu. Vôbec nič. Síce kamaráti ju chápali, pre ostatných bola odstrašujúca. Misie plnila dôkladne, akoby chcela vzdať hold sestre. Vždy po misii sa zastavila pri kameni s menami padlých v boji. Skoro ako Kakashi. Nič však nerobila, a vždy keď sa ku nej niekto priblížiť, odišla naspäť do dediny. Bez prerušenia tam dokázala stáť aj pár hodín, vždy presne od 17:50. Vtedy sa vrátili členovia jej týmu s ňou na nosítkach. Vyliečila všetkých okrem seba. A teraz Ami videla v jej očiach také isté tiché zúfalstvo, ako keď uvidela svoju bezvládnu sestru. Tak isto to vyzeralo aj na tom zápasisku. Ale keďže sa tak tvárila ona, chystala sa spraviť niečo poriadne sprosté. Ami dúfala, že nič vážne.
"Pridám sa ku sledovacej jednotke", oznámila a už jej nebolo. Tsunade si kusla do pery.
-Toto bude podivné stretnutie.– zamrmlala a venovala sa ďalej svojej práci.
Ami si utekala domov po ich znak priateľstva, po náhrdelník s malým strieborným kľúčikom. Kúpili si ho spolu s Yuki na jednom výlete. Yuki ho odvtedy nedala dolu. Ami ho dala dole hneď po odchode Nanami do Akatsuki. Teraz ho plánovala znova nosiť na krku.
-Nanami , vždy budeme najlepšie kamošky.- utekala s odhodlaným výrazom pre istú zbytočnosť.

------------------------------------------------------------

Itachi si stále držal odstup, ale zrazu sa začal držať bližšie pri mne. Vedela som, že sa čosi deje. Tváril sa znepokojene.
„Idú za nami. Sú rýchlejší ako my.“ Stroho oznámil v behu.
Pozrela som pred seba a na hrudi nahmatala šnúrku. Išla som nižšie a dotkla som sa chladnej bižutérie. Bol ňou malý, rokmi zhrdzavený strieborný kľúčik. Nosila som ho ešte od čias Teamu Kunoichi. Ešte odvtedy, čo som bola genínom. Zovrela som ho a popravila som si šatku na ramene. Jasne som cítila ryhu cez znak našej dediny, podmienka-nepodmienka v Akatsuki.
Takto nervózna som už roky nebola. Za pätami sme mali Deidara a Tobiho. Najväčších imbecilov z celej organizácie. Prisahám, keď ma naštvú, asi budem povolávať hoc aj všelijakých démonov, aby som ich porazila.
Toto sa mi skoro nevydarilo....
Vedela som, že Tobi má Mangekyou, ale nepodarilo sa mi vyhnúť pohľadu naň. Proste ma niečo nútilo pozrieť sa mu do oka. Nemienim opisovať, aké šialenstvo to bolo. Bolo by lepšie, keby som bojovala proti Deidarovi, toho som poznala asj ako kamaráta. Boj s Tobim bol v mnohom horší ako s Itachim. Tobi bol bez poranenia, a ja som bola na pokraji vysilenia. Ale lepšie byť optimista.
Síce boj sa vyvíjal rozhodne zle, nakoniec ich niečo odplašilo. Asi sa tu po okolí potulovalo viac potulných shinobi ako sme boli len my. A takí sa vždy radi pridávajú do roztržiek. Keďže sme boli blízko pri Konohe, bolo viac než isté, že po vysvetleniach by sme mali početnú podporu. A možno to bolo len zviera. Ale nech to bol ktokoľvek, odplašil ich, a to bolo hlavné. Konečne sme si mohli poriadne vydýchnuť. Ale ešte tu boli stále tie zvuky. Akoby sa nás niekto pokúšal obkľúčiť. Začala som si hrýzť do pery, ale iný náznak strachu na mne nebolo vidieť. City som prechovávala len vo vnútri. Navonok sa prešmykol len máloktorý. Nepriateľ ma tak nemohol odhadnúť. A ani mi to nechýbalo. Vôbec som nemala náladu chodiť vysmiata ako žid na ho*ne...
Zrazu sa na nás niečo vyrútilo. Itachi v momente spoznal kunaie. Nestihla som však zareagovať, a čo bolo čudné, ani Itachi. Zvláštne bolo, že tie kunaie na nás neboli poslané s cieľom zabiť, ale pribiť nás ku stromom. Bože, na toto naletieť, to bolo pod našu úroveň. Čakala som, čo sa bude diať. Z kríkov a z poza stromov vyliezli ANBU z Konohy.
„Ste veľmi nečakaný uvítací výbor.“-zaironizovala som si trochu. Po pravde mi bolo čudné, prečo ešte nedorazili. Kunaie neboli schopné niesť to, čo zo mňa zostalo, tak som ich pomocou pár myknutí odstránila. Nedokázala som však stáť na vlastných nohách a hýbať končatinami, tak som len spadla ku zemi.
„A ty máš výdrž pod moje očakávanie, Nanami-niichan. Vážne som čakala...viac.“-ozval sa za mnou povedomý hlas, teraz tnejúci ako zvonček na konci školského roku.
„ Strč sa Ami. Po Mangekyou by si ani ty nevládala. Počkať. Ty si už ANBU?!?“ –pokúsila som sa zdvihnúť zo zeme, ale nevládala som sa skoro ani pohnúť.
„Aspoň ma môžeš posadiť nemyslíš? Tvoja starostlivosť bola vždy až udivujúca.“ cítila som na sebe pohľady viacerých ľudí. Ami ku mne prišla a oprela ma o strom. Vtedy som mala výhľad na celú skupinu. Bezvýrazne som si ich poprebehovala, a vybavovala som si v mysli tie známe masky , pod ktorými boli konečne známe tváre. Bolo tam asi dvanásť ľudí. Všetci kvôli Itachimu a mne. Ten bol ešte stále pritisnutý ku stromu.
„Prosím pusťte ho , nič neurobí. Dúfam.“ Pozrela som naňho. V takomto stave by nikomu neublížil. Zosunul sa popri strome a sadol si.
"Mama je stále s vami? Ako sa má?"-opýtala som sa.
Žiadna odpoveď. Zavládlo tu ticho. Pozerala som sa po všetkých, všetci si dali masky dole a sklonili hlavy.
„Nie...“ zašepkala som. To nemohla byť pravda. Zrazu som sa rozplakala. Po siedmich rokoch som cítila ako mi po tvári stekajú pramienky sĺz.
"A ostatní?"
„Brat ešte žije. Je však v nemocnici. Zomreli len nedávno. Pohreb bol predvčerom.... Prepáč mi to.“ odvetila Ami a kľakla si ku mne.
„Uhm“, zaznela moja automatická odpoveď. Po tom čo som prežila, sa mi zakrútila hlava, pálili ma oči a chcelo sa mi kričať, alebo aspoň do niečoho udrieť. Toľko práce pre to, aby sa im nič nestalo, a oni zomreli! Nie, toľko informácii naraz, to je už priveľa. Sťažka som preglgla a nechala sa unášať snom.
"Naniiiiii!"- ozvalo sa ešte nado mnou a všetko zalialo teplé, liečivé ticho. Liek na rany, ktoré vylieči len čas. Na rany, ktoré sa vyliečia samé, a na rany, ktoré nezmiznú, a budú strašiť do konca života....

Poznámky: 

A teraz ma iste chápete, prečo som to nečítala. Ak ste to prečítali až sem, brava, máte odolné povahy, ktoré hocičo nerozhádže, ak nie, tak tu vlastne ani nemám čo robiť XD.
17:50=cas mojho vecernicka oblubeneho XD

POZOR! Spoiler!

Peťa, Maťa, prepáčte, ja som ten kľúčik stratila, a keďže vidím, že vy ho stále nosíte na krku, je mi to veľmi ľúto. Tým som len chcela povedať, že Vás mám rada aj bez neho, aj bez toho sme stále nejlepšie kamarátky ..(verjne ospravedlnenie XD)