Konoha 4.Kapitola - Stret

Napísal : Dalibor Mráz

Konoha

4.Kapitola : Stret

SÚČASNOSŤ

Chlapec. Sedel na streche malého domu, ktorý pokrývala tma a len tíško načúval letnému vetru. Hlavu mal vztýčenú k nočnej oblohe, zelenými očami počítal hviezdy a sem-tam niečo zašomral popod nos. Pošúchal si hnedé vlasy, neuvedomujúc si, že už tu sedí vyše hodiny. Mikagura Yoto. Tak sa volal a v tej chvíli ani netušil, aký je dôležitý pre budúcnosť sveta.

Yoto vstal, pretože začul akési kroky, ktoré sa ozývali v tme za ním. Nebol prekvapený, vedel, kto prišiel. Obzrel sa. Stál tam jeho brat Jubei oblečený v pevnom samurajskom obleku s pozláteným mečom pripevnenom k opasku. Keď podišiel bližšie k Yotovi, Mesiac ho osvetlil tak, že sa dali rozoznať črty jeho tváre. Bola taká ustarostená, plná bolesti a strachu akoby ani nepatrila do tohoto sveta, ale pochádzala z ďaleka, veľmi z ďaleka. Mal hnedé vlasy, rovnako ako Yoto, ibaže hustejšie, miestami rozstrapatené. Jubeiove modré oči strácali farbu, tak ako zvyšok tela.

,,Opäť tu sedíš, Yoto?”, prehovoril Jubei a usmial sa na brata, ktorý mu však úsmev neopätoval, iba ďalej rátal hviezdy. Tristo sedemdesiatšesť, tristo sedemdesiatsedem, tristo...

Nasledovala dlhá odmlka, ktorú prerušil Yoto. ,,Takže nakoniec si sa predsa pridal k nim.” Povedal to s takým nepríjemným tónom, nahnevaným a smutným zároveň.

,,Bola to jediná možnosť, iba tak som mohol zabrániť, aby vám naďalej ubližovali, pochop to, už som nemohol vydržať to vydieranie.” Jubei sklonil hlavu a zadíval sa na zaprášenú zem.

,,Vieš čo? Vôbec si nemyslím, že toto bol ten pravý dôvod prečo si to urobil. Podľa mňa si sa už nevedel dočkať toho ako odtiaľto raz odídeš, ako odídeš od nás! Nenávidel si, že sa musíš o nás starať a obviňoval si mamu z toho, že ti nás nechala na krku! Počul som, ako si sa minule rozprával s tým od nich! Si kretén!” Yoto doslova hučal.

,,Čo si to dovoľuješ?”, zakričal Jubei a skôr ako si to stihol uvedomiť, vrazil Yotovi päsťou do tváre. Ten sa zvrtol a vzápätí ležal na zemi, od bolesti mu až vyhŕkli slzy. ,,Ne...nená...vidím ťa!”

,,Na štrnásťročného chlapca sú toto všetko silné slová, nemyslíš?”, povedal Jubei a po prvýkrát sa uňho objavil ten nadradený tón. Otočil sa, už-už chcel odísť, ale v tom ho Yoto chytil za nohu. ,,Neodchádzaj, mysli na Kiru!” Kira bola ich mladšia sestra, večne ufňukaná a s niečim nespokojná.

,,To usoplené decko ma viac nezaujíma, pre mňa za mňa nech skape do rána.” Toto však Jubei nemal hovoriť. Stalo sa to v jednom okamžiku, Yoto vstal a celou svojou silou udrel Jubeia do brucha až mu poškodil zbroj. Úder ho však tak vyčerpal, že klesol na kolená.

,,Toto je všetko, čo dokážeš? Si úbohý a aj tvoja sestra. Som rád, že aspoň ja som z tejto sprostej rodiny dostal rozum.” Jubei tam stál ako diabol.

,,Konečne vidím, aký si v skutočnosti, vedel som, že si iba nosil masku”, povedal Yoto a zvraštil tvár.

,Nie! Ja som nenosil žiadnu masku, to iba vy ste boli zaslepený!” Jubei odkopol Yotovu ruku a zmizol do temnoty. Yoto sa rozplakal. Toto bol koniec. Čo s ním teraz bude? Ako to všetko zvládne? Ako sa postará o sestru? Veď teraz, teraz je na všetko sám, úplne sám. Veď už predtým to mal dosť ťažké. Plakal a plakal, až napokon zaspal rozvalený na streche pod holím, fialovým nebom.

Svetlo a temnota sa opäť stretávajú, príbeh pokračuje.

Ráno prišlo náhle.

Uzumaki Naruto hlasito chrápal s hlavou rozvalenou na stole pokrytom stovkami spisov a papierov, ktoré do noci usilovne podpisoval. Mal strapaté blond vlasy ako vždy, ale jeho tvár sa dnes oveľa viac podobala Štvrtému, než kedykoľvek predtým. Odvtedy, čo sa z Naruta stal Hokage uplynulo asi desať rokov. Za tak dlhý čas si stále nevedel zvyknúť na tieto nekonečné papierovačky, ktoré ho vyčerpávali viac než obrovské bitky, či tréning.

Naruto však ani dnes nedokáže nemyslieť na ten deň pred desiatimi rokmi, keď bojoval proti Uchihovi Madarovi. Tie spomienky v ňom boli zabodnuté ako tie najostrejšie tŕne, ktoré si nemôže vybrať z tela. Videl zomrieť toľko ľudí, toľko priateľov a nemohol si odpustiť. Občas cítil, že za ich smrť môže práve on. Práve preto vymyslel sviatok Deň Svetla, aby všetkým pripomenul tých, čo riskovali svoje životy na ochranu dediny. A neboli to len predošlí Hokagovia a ninjovia padlý v boji, ale aj dedinčania bez schopností, ako obchodníci, či stavbári. Postaral sa, aby sa na nich nezabudlo, tak ako kedysi sľúbil.

Hokageho kancelária bola takmer rovnaká, ako keď tu bola Tsunade, ibaže trochu viac Naruto-Nóbl. Stenu zdobili rôzne plagáty slávnych ninjov, pri okne bola malá chladnička, kde Naruto uschovával svoj jedálny poklad (čo by to tak mohlo byť?) a keďže staré závesy boli zvesené, do miestnosti prenikalo viac svetla, tým pádom bola pestrejšia.

,,Hokage-sama!” vtrhla do kancelárie nejaká žena s veľmi zúfalým tónom, pričom prebudila Naruta.

,,Stalo sa niečo, Shizune?” opýtal sa vysokej ženy vo fialovom kimone, ktorá sa ešte vždy tvárila ustarostene. Mala dlhšie čierne vlasy a v pravej ruke držala zaprášenú knihu, ktorá sa zrejme každú chvíľu rozpadne.

,,Áno. Dostali sme správu z Piesočnej, že ich dedina bola napadnutá,” rýchlo zo seba vyhŕkla a stará kniha jej spadla na zem.

,,Čo je to?” zvedavo sa opýtal Naruto, ktorý si ju tiež všimol.

,,Záznamy o útočníkoch. Hoshigaki Kisame a Mikagura Jubei. Akatsuki.”

,,Som si istý, že Gaara im vyprášil kožuchy, alebo čo to nosia hneď ako tam došli. Koniec koncov, nestal sa Kazekagom len tak.”

,,To je pravda, Akatsuki už nie sú to, čo kedysi boli. Ale mám pocit, že na dedinu ani nechceli zaútočiť, ale niečo hľadali.”

Naruto sa zatváril nechápavo. ,,Niečo hľadali?”

Shizune prikývla. ,,Viete, po tom, čo sa podarilo Bijuu utiecť, možno teraz hľadajú iný spôsob ako získať silu. Jednoduchší. Pretože opäť všetkých pochytať by zabralo dlhí čas a okrem toho...” Shizune sa odmlčala.

,,Myslím, že rozumiem, vďaka Shizune, môžeš ísť.”

Shizune sa však nepohla.

,,Ešte niečo?”

,,Áno, Hokage-sama. Tým Taka dorazí do Konohy.”

,,Kto?” nechápavo pozeral Naruto a nahodil tú najdementnejšiu grimasu.

,,Tým Uchihy Sasukeho.”

Yoto sa zobudil s ubolaným telom. Cítil, že niečo nie je v poriadku. Ležal v posteli a nie na streche. Žeby to bol sen? Ale keď sa dotkol boľavých miest zapochyboval o tom. Možno ho sem cez noc preniesla Kira. Pomaly vstal z postele, aby sa o tom presvedčil. V jeho malej izbe bol taký veľký neporiadok až sa tomu nedalo uveriť. Oblečenie, hračky, všelijaké nástroje, to všetko bolo nahádzané na rôznych kopách. Yoto sa prehrabal cez rozhádzané veci, otvoril dvere a zišiel po schodoch dolu do kuchyne.

Všetko vyzeralo byť v poriadku, všade bolo upratané (okrem jeho izby), bolo tu ticho ako vždy, a na stole mal už prichystané raňajky. No predsa len si niečo všimol. Pri tanieri s pečivom ležal malý, pokrčený lístok. Yoto podišiel bližšie, schmatol ho do rúk a čítal:

,,Milý Yoto, v okamihu keď budeš čítať tento list, budem už veľmi ďaleko od Konohy. To, čo práve robím možno nie je práve najmúdrejšie rozhodnutie, ale bude to tak lepšie pre nás oboch. Vždy ste sa aj s Jubeiom o mňa starali a viem, že teraz keď je preč by si to mal so mnou ťažké. Rozhodla som sa, že odídem a sama sa naučím o seba postarať. Vždy si túžil po tom, aby si bol silný, ale keby si sa mal zaoberať mnou, brzdilo by ťa to.

Jubei sa stal silným a temným, ale podľa mna sa vo vnútri srdca viní za smrť našej mami a preto sa pridal k Akatsuki. Spolu ho môžeme zachrániť, ale ja to ešte nedokážem, tiež sa musím stať silnou, ale musím to zvládnuť sama. Ty silnieš každým dňom a čoskoro prekonáš aj Jubeia. To ty ho môžeš zachrániť pred hrozným osudom, ktorý ho čaká. Bojuj vodou proti ohňu a prosím nehľadaj ma. S láskou Kira.”

Naruto stál na cintoríne s kyticou ruží v ruke a díval sa na oblohu. Bol nesmierne šťastný, konečne po desiatich rokoch uvidí svojho najlepšieho priateľa, konečne budú opäť spolu.

Podišiel k malému hrobu obklopenom desiatkami rôznych kvetín a sviečok. Pozláteným písmom naň bolo napísané Haruno Sakura – Odpočívaj v pokoji. Naruto sem chodieval kedy mohol, aby jej porozprával všetko, čo sa stalo nvé.

,,Sakura-chan, hádaj kto sa vracia?” prehovoril radostným tónom a v očiach sa mu mihli drobné lesklé slzičky. ,,Sasuke”

Poobzeral sa okolo. Všade, na každom mieste na cintoríne rástla prekrásna zelenkastá tráva so sviežou vôňou a nad cintorínom sa vznášala neviditeľná energia, ktorá tu vyvolávala zvláštnu atmosféru.

Asi o pól hodinu neskôr sedel Naruto v Ichiraku Ramen a schuťou si pochutnával na čerstvých rezancoch s pikantnou polievkou a zeleninou. Kedže je Hokage, nemôže si dovoliť sem chodiť tak často ako kedysi. Práve keď sa lyžička dotkla jeho úst, ozval sa spoza neho veľmi známi hlas.

,,Vedel som, že tu budeš, Uzumaki Naruto.” Bol to Uchiha Sasuke.

POKRAČOVANIE NABUDÚCE

Poznámka autora : Vopred sa ospravedlňujem za obrovské meškanie so 4.Kapitolou, ale nevedel som sa donútiť k prepísaniu do počítača a taktiež som mal minimum času. Po prvé to boli mimoriadne vyťažené prázdniny – dovolenky, brigády, potom škola. Táto kapitola je venovaná celej Konohe a všetkým na nej. Potešili by ma komentáre.