Pomoc! Krvácam XVIII (polnočný rozbroj)

...tak ďalší príbeh zo života snežného chlapca Ashioriho...prajem príjemné čítanie

Dúha dostala striebristý nádych. Jej farebná škála piatich ojedinelých farieb červenej, žltej, modrej až fialovej svietila na studenom nebi. I to bol ten fakt, že dúha sa vyskytuje len po horúcich dažďoch, keď vyjde pálivé slnko. Nie to zimné, ktoré slabo ohrieva zem...
No bolo to už raz tak, Snežná dedinka bola jedno veľké tajomstvo. Nikde sa netlačila, nevzbudzovala moc veľkú pozornosť. Jej hlavnou aktivitou bola kultúra, umenie, veda. I v nej sa vyskytovalo výskumné laboratórium ktoré bolo venované len jednému: výskumu jedov.
Bolo asi pravidlom, že každá dôležitá budova, musela byť veľká. A to akadémia musela byť. Už toľko krát sa pokúsili nepriatelia sa zmocniť tejto silnej zeme, ktorá bola tak technicky napred, že keby ju dostal jeden z úhlavných nepriateľov, mohla sa rozpútať obrovská medzinárodná vojna. Preto si mestečko Sowyana chránila svoje bohatstvo, ktorým boli vedomosti silnými ninjami, ktorí vyrástli v akadémii. A aj preto, sa na akadémiu nemohol dostať len tak niekto. Brali len najlepších, aby svoju zem ochránili zo všetkých síl.

Veľkolepá poschodová budova s piliermi a presklennými dlažbami dnes vyzerala majestátne. Navôkol viali veľké a dlhé stuhy, ktoré ladili s okolím, takže mali modrasté, zlaté až fialové farby. Na schodisku hrdo postával starý muž. Dlhé biele vlasy mu viali k západu, k slnku, ktoré sa tam o pár hodín presunie. Veľký dav ľudí zaujato pozoroval prichádzajúcu ceremóniu. Otvorenie nového ročníka. Mladí a nádejní ninjovia. Medzi touto veľkou masou ľudí, postával i trinásť ročný zvláštny chlapec s bielymi dlhšími vlasmi. Z toho dôvodu, že vietor vial oproti nemu, mu ofina kĺzala na druhú stranu a bránila mu vo výhľade. No i cez to nehybne stál a pozoroval cez povievajúce vlasy priebeh ceremónie. Jeho výraz tváre bol skutočne podivný. Ani chladný ani veselý. Jednoduchá neurčitosť, ktorý vyplávala na povrch. No jeho vnútro bolo pevné a až príliš zmierené s jedným pocitom ktorý cítil.
Ulicami sa rozoznela hudba a dôležitý pán zišiel dole schodišťom k novej mladej generácii.
Už mohol byť von...po toľkých rokoch, mohol byť z neho riadny ninja...jeden z nich. S tých, ktorí sa dostali s veľkým vypätím síl na akadémiu. On bol jeden s tých šťastných...no dnes tu stojí a díva sa na ceremoniál, ktorý sám už raz zažil. Ten pocit, že tam stojí, že vkráča do tej veľkolepej budovy...všetko je to preč...vodopád mu vzal skutočne všetko, a to, čo mu dal, bolo vari málo?
Takto to nechcel...chcel zistiť čo sa stalo jeho rodičom...chcel chrániť Sowyanu, chcel pomáhať...no dnes, stojí medzi týmito ľuďmi ako jeden z nich. Obyčajný radový občan. Na jeho čele už dávno mohla spočinúť biela čelenka. Spomínal si ako mu ju jeho starý otec prichystal. Už o pár pekných rôčkov dopredu. Nikdy ju nedostane...
Jeho starý otec je mŕtvy, a dom sa rozpredal. Neostalo mu skutočne nič. Stál tam medzi ľuďmi, ktorí sa postarali o to aby sa na neho a na jeho rodinu zabudlo. Z neznámych príčin mu to prišla ako vlastizrada. Nevedel čo presne jeho rodičia boli, ale mal dosť rozumu na to, že mali dosť vysokú funkciu a boli dôležití.
Dôvod...nič viac nepotreboval...po tom čase, ktorý strávil mimo mesto, mimo ľudí, si vytvoril určitý triezvy odstup. Dokázal si porovnať svoj pohľad spred piatich rokov a dnes. Bol kedysi ako oni...
Hodnoty...
Stratil a získal ich až teraz? Alebo ich nikdy nemal?
V skutočnosti by si nikdy neuvedomoval, čo všetko sa dá vyťažiť i z toho najhlbšieho dna, keď človek načrie posledné sily a snaží sa ich využiť čo to dá.
Vďaka Luthimu, sa naučil aký je život človeka dôležitý po každej stránke. Človek by sa mal predovšetkým naučiť ochrániť sám seba. Títo ľudia to ale zrejme nedokázali. Tupo vystierali ruky k mladej nádejnej generácii. Spoliehali sa na ich sily. Spoliehali sa na cudzích, že všetko spravia za nich. Lenže oni tu vždy nebudú...a človek, by sa mal naučiť byť sebestačným.
„Už si stihol všetkých prepáliť pohľadom?“
No Ashioriho pohľad spočíval len a jedine na tom starom mužovi, ktorý rozdával úsmevy na každú stranu. Rozdával modré stužky novým študentom. Tiež jednu dostal, no už si ani nepamätá kam sa podela. Dostala sa zrejme do rúk niekomu, kto odkupoval veci z domu jeho starého otca.
„Prečo si ma tu nechal?“
„No...počkaj chvíľu, nech sa zamyslím...“
Luthi nahodil tuho rozmýšľajúci pohľad číslo neurčité, a jeho tmavé oči sa prizreli k oblohe, kde sídlila dúha. Ashiori už čakal akúkoľvek hlúpu odpoveď, pretože dozvedieť sa niečo od tohto človeka, bolo ako sa snažiť ťahať blchy so starej deky.
No z Luthiho nevyšla žiadna odpoveď, len stiahol ruku na bielu hlávku a pomohol studenému vetru v jeho práci strapatenia Ashioriho vlasov. Pri tom sa ako vždy uškrnul a preladil na inú nôtou.
„...no to vieš, bol som sa pozrieť či majú otvorené...a vôbec...“
Zohol sa starostlivo k Ashiorimu ktorý mu pripadal ako lesná víla v mužskom podaní a utiahol mu šál.
„Nemám rád, keď sa ma stále vypytuješ...“
„To sa malo týkať len mojich rodičov. Nepovedal si, že sa ťa nesmiem pýtať úplne na nič.“
Znova Luthiho uhľaďujúci úsmev a rúčka ktorá rozstrapatila Ashioriho ešte viac, ak to vôbec šlo.
Od davu sa odpojili dve postavy akoby ich niekto vystrihol z obrazu. Trinásť ročný chlapec a starý muž, ktorý šiel pred ním, ho viedol do malého zastrčeného obchodíku.
„Sľúbil som ti, že ak sa naučíš to jutsu, budú husličky...“
„Nie!!!“
Ashiori sa zastavil uprostred cesty. Zvesil hlavu a ruky mu padli dole ako zombíkovi, ktorý si práve uvedomil, že je deň, čas na spánok.
„Ale no tak...mne sa tvoja hra moc páči...“
„Tebe sa páči i keď Ushi škrabe pazúrmi o dvere!“
Napodobnil rukami škrabanie vo vzduchu, na čo sa Luthi rozosmial a vzal ho za ruku ako malé decko.
„Ushi je chytrý kocúrik...“
„Áno, keď sa mu to hodí, tak je aj chytrý...“
„Tak ako ty!“
„No dovoľ?!“

Nad dverami cinkol zvonček a dvojicu prijemne ohrialo vnútro obchodíku, ktoré bolo cítiť drevom a lakom. Ashiori si otrepal pred vchodom čižmy od snehu a potichu zavrel dvere, ktoré tak znova zazvonili. Spod pultu sa postavil muž v strednom veku. Príjemne sa usmial na svojich zákazníkov, na čo mu to Ashiori oplatil ľadovým pohľadom.
„Budete si priať?“
Luthi a tie jeho úsmevy. Ešte stále sa Ashiori učí ich zaraďovať. Je ich také veľké množstvo, že nevie kam s nimi. Nakoniec je to i tak spôsob výhovorky.
Pozrel na ručne vyrezávaný strop. Áno, pamätal si to, starý otec tu často chodieval a vysedával práve s týmto človekom. Moc dobre ho nepoznal, to bola pravda, ale stačilo mu vedieť to, čo vedel.
Takéto malé obchodíky s remeslami v Sowyane skutočne rozkvitali. No čím ďalej tým menej sa mu to tu páčilo. Cítil, že práve jeho návšteva bude pamätná. Nech sa snažil sústrediť na akýkoľvek predmet v obchode, pohľad mu stále padal k oknám, za ktorými prebiehala ceremónia. Vonku sa už zvečerievalo, tak ako po mnohé dni. Lenže, dnes nech si nahováral čokoľvek, bolo to skutočne priskoro. Oči mu zbehli k ručičkám hodín. Štyri poobede. Ak bol predtým jeho pohľad chladný, tak tento bol priam vražedne ľadový. Pohľad mu ubiehal od hodín k oknu, pri ktorom sa nakoniec zastavil.
„...Luthi?“
No jounin bol zabratý do rozhovoru s predavačom. Obaja sa na niečom smiali. Len Ashiorimu nebolo dvakrát do smiechu. Vlastne vôbec. Jeho oči sa rozšírili a zelené dúhovky potemneli.
„Luthi!“
Postarší muž stále nereagoval.
Nakoniec, keď tieň padol do okna, a v obchode za zatemnilo, obaja muži pohliadli k oknu, pri čom Luthi zistil, že Ashiori práve vybehol z obchodu. Ozvalo sa cinknutie.

„Čo to do...“
Luthi zastal kúsok od Ashioriho. Nemohol spustiť zrak z veci, ktorá sa vznášala nad oblohou. Ako sa zdalo, ceremónia sa už stihla rozpustiť. Ľudia utekali do svojich domov, a ninjovia, boli v strehu. Odniekiaľ zozadu počul bojové pokriky a príkazy. Jedno cez druhé sa miešalo v absolútny chaos, ktorý rozhodne nastať nemal.
„...ja som ti to vravel...“
Ozval sa Ashiori.
„...že náš príchod neveští nič dobré...“
„Neber si to tak osobne chlapče...“
Reagoval na to vážne Luthi.
„Aj to s tou mačkou, a búrka ktorá potom prišla...i keď k nám prišiel ten tulák, a vtedy, keď nám prepadla strecha na kôlni...“
Luthi sa kyslo zatváril a začínal mať skutočne obavy. Kde chodia tam sú pohromy.
„Ale no tak! Skutočne si to neber tak k srdcu...“
„A čo vtedy, keď som prišiel do poľa, a o sedem minút začalo horieť?“
„...eh...Ashiori...“
Obaja stáli uprostred tej mely, ktorá sa odohrávala uprostred mesta. Ninjovia tak isto ako i obyčajní občania pobehovali hore dole. Zdalo sa, že neboli pripravení. Nie v takýto deň, ceremónie.
Luthimu už dochádzali reakcie. Ashiori sa začínal pokladať za čiernu mačku.
„...vieš čo? Stavím sa, že keď im pomôžeš, tak kus tej smoly opadne.“
Akosi si nerobili ťažkú hlavu, že nad nimi sa zjavil podivný tmavý úkaz, ktorý sršal zo seba blesky.
„...a nie je to len obyčajná búrka?“
Ozval sa vševedúco mladý snežný ninja. Prižmúril očko, aby si zmeral tie mračná.
„Ale choď, tu nepršalo už desať rokov...“
„...no, vždy je to poniekoľkaté...“
Jeden z tých bleskov ktorý v tej tmavej hmote sršal, zrazu dopadol na strechu jedného z domu.
„To bolo zámerne!“
Vykríkol Luthi k mase podivných oblakov.
„A čo s tým ako mám robiť?“
Ozval sa ľahostajne Ashiori. Strčil ruky do zúženého kabátu a mykol plecami. Hrabol špičkou čižmy do snehu a úplne flegmaticky si prestal všímať okolie.
„Rozmýšľaj! Čo som ťa naposledy učil?!“
„...neviem, sadiť zimnú zeleninu?“
„Nie!“
Zbliakol mu rozčúlene do tváre Luthi.
„...ako prežiť na zmrazených rybách?“
„Si úplne mimo Ashiori! Spamätaj sa!“
Mladík znova kývol ľahostajne plecami.
„Zdá sa, že si tie husle vôbec nezaslúžiš!“
„To je fajn...mne nechýbajú...“
Znova pokrčil plecami a kopol do malej hrudky snehu, ktorá sa na to o pár centimetrov rozpadla. Zatiaľ všade dookola metali blesky a ninjovia zo snežnej si nevedeli s tým rady. Používali na to všetky možné techniky ale nič nezaberalo. Bolo počuť krik a plač. No i cez tento príšerný úkaz násilia, bitky, straty životov, bol Ashiori úplne kľudný, priam ľadovo kľudný a voči všetkému čo sa tam dialo ľahostajný.
„Ashiori! Ničíš to, čo pomáhali postaviť tvoji rodičia!“
Z neba sa začali znášať malé snehové vločky. Ako zlý žart prírody.
„Môžeš to zastaviť...“
A prečo by som to mal robiť?
„...je to tvoj domov...“

Nie nadarmo mu hovorili „zázračné dieťa.“ Nie nadarmo, mu hovoril Luthi hurikán. Nie nadarmo, mu všetky tieto oslovenia padli. Sám Ashiori dokázal tak trocha ovládať počasie. A vytvoriť menšie tornádo, mu nerobilo problémy.
O chvíľu sa mračná roztrhli a bolo vidno len kostru, pôvod všetkých tých bleskov. Na vzdušnom víre sa nachádzali traja ninjovia a doslova hádzali dole blesky. Po tom objave, že na nich všetci čumia, prestali vo svojej činnosti a tupo hľadeli dole k naštvaným ninjom.
Ashiori založil ruky na hrudi. Vyzeral skutočne zamyslene. Práve preto sa Luthi k nemu len opatrne nahol.
„...bol si skvelý...ako si vedel tamto a hento...“
Ashiori zdvihol zrak.
„Aj ja chcem vedieť hádzať blesky! Prečo to neviem?!“
Luthi s natiahnutou tvárou sa vystrel a zadíval sa k pozostatku zlovestného oblaku. Niečo skutočne rozprávkové. Ale tu bol na to zvyknutý. O ostatok sa už postarali ANBU.
„Chlapče! Bol si úžasný! Ako si to urobil?“
Luthi sa bacol neveriacky do čela.
Samozrejme! Na to, že je to najväčší flegmatik aký existuje, tak je úžasný! Skoro vás nechal pomrieť, a vy takto...to...
Nemal už na to slov. jednoducho a skrátka, len jeho zásluhou je z neho, to čo je. Nemyslí, že by ho boli na akadémii naučili takéto techniky. Najmä nie túto. Obyčajná fyzika. Horúci vzduch sa vyparí po schladení. Ashiori bol dokonalý kandidát na sebazmrazenie. Zdalo sa, že to začína už fungovať. Jeho chladnosť bola čoraz väčšia. Akoby na svete neexistovalo nič čo by ho dokázalo roztopiť. Priviesť ho späť medzi farby sveta. Len tá jedna chladná, studená, ľadová...
...čo len z teba bude Ashiori? Snažím sa...skutočne sa snažím...ale ak si mal byť takýto i bezo mňa, tak to bude veľmi ťažké...
„Zase ma nepočúvaš!“
Keď sa Ashiori posnažil, tak vedel vypadať ako zainteresovaný mladík. Inak to bola chodiaca ľahostajnosť, ktorú si vybudoval behom tréningu, a odľahlého miesta, na ktorom vyrastal.
Na Luthim bol posledný krok v Ashioriho výchove. Dodať mu cit pre vec, zapálenie. Práve tieto dva opaky boli pre neho najväčšia prekážka. Naučiť chlapca chladnosti, rozvahe, a zároveň tomu divokému ohňu. Naučiť ho držať všetky pocity v rovnováhe. Jednoduché jing-jang. No Ashiorimu sa ako si tento ležérny prístup k veciam páčil.

„Ashiori! Dobre ma počúvaj!“
Preniesol po ceste domov smrteľne vážne Luthi. Ashiori mal skrytú radosť, pretože predsa len nedostal tie husle. Už len to, aby na ne cvičil mu chýbalo. Má dosť starostí.
„...no áno, ja počúvam stále...“
„Ashiori Jatsuke!“
Zvolal po chúďatku chlapcovi, ktorý z toho zastavil a vyťukane hľadel na svojho majstra.
„Ja hovorím, že...“
„Nie! Ty nepočúvaš! Tebe to len vlezie do hlavy, ale nespracuje sa ti to tam!“
„...no dobre...nemusíš preto už kričať, nie?“
„Musím, pretože ty...“
Obaja sa strhli na prichádzajúce zvuky. Spoza kríkov vyšli dvaja ninjovia.
„Čo to kruci...“
„Mladý skutočne prináša nešťastie...“
Prvý krát sa ozval jeden z ninjov. Obaja boli oblečení rovnako. A mimo to, bola noc, tak to nebolo bohvie čo. Ashiori miloval nočné zimné prechádzky. Čím jeho úplným opakom bol Luthi, ktorý mal pred pár rokmi pôvodne už len vylihúvať a dívať sa na telku. No tu mu skočí do cesty tento malý, jeden...
„Dosť ma zaujalo to tvoje predstavenie z nebeskými...“
„Chcete replay alebo čo?“
Zbručal unavene a hlavne otrávene bielovlasý ninja. Jeden z dvojice ninjov spravil dva kroky dopredu.
„...si síce ešte mladý...ale tvoje schopnosti, ovládanie jutsu je priam úchvatné...“
„Čo vám budem rozprávať? Som skrátka talent.“
„A určite nám dovolíš aby sa svet oboznámil s tvojim talentom...“
„Ale ja som skutočne drahý páni...“
Ninja, ktorý predtým podišiel bližšie sa usmial.
„...ale my nehodláme platiť...“
„A ja sa nehodlám predávať!“
O pár okamihov sa v lese rozbehol boj. Ashiori sa učil nepodceňovať nepriateľa, ale nejak mu to dnes nešlo. Tá sláva mu vstúpila napodiv do hlavy. A navyše, moc dobre to nevyzeralo. Nie s Luthim...

Pokračovanie na budúce :)