Bratia Uchihovi riešia bordel v Konohe...a tiež niečo navyše...003

Tak! tretí diel...a ja fakt, akože mali ste niekedy na večeri umelca, ktorý kritizuje ako je dekorované jedlo? Moja sestra áno Preto mi vnúkla vytvoriť poviedku o večeri. Síce to začalo s ideou o večeri a dopadlo to takto. Za všetko môže Chisaii ja som len dopĺňala tie dementné postrehy. Tam kde sú škaredé slová, tak to je môj výtvor ;)

Neskorý večer ohlasovalo iba zapadajúce slnko, okrem nadchádzajúceho súmraku a hlučnej meluzíny sa zdalo, akoby sa ani nič extra nestalo. Nanešťastie hluk ozývajúci sa z luxusnej vily Uchihovcov, prezrádzal, že dvaja bratia majú opäť veselú náladu.
„Niééé, doktora, niééé!“
Nieslo sa nočným vzduchom a tento vreskot budil všetkých v okolí škrekotom pripomínajúcim vlčie vytie na mesiac.
„Mal by si prestať užívať tie lieky na alergiu, nemá to na teba dobré účinky...“
Chlácholil ho hlas staršieho brata. Sasuke ležal v posteli, kopal nohami na všetky strany a nechcel sa prebudiť.
„Ja nechcem injekciu do zadočku ako také malé dieťa, niééééé!!!“
„Sasuke!“
Skríkol rozčúlené a náhle jeho ruka prepleskla líčko mladšej polovičky.
„Čo je? Kde som to?!“
Z ničoho nič si uvedomil, že nočná mora o tom ako mu dávajú koňské sedatíva a jeho brat ich v tom podporuje bola vymyslená, rovnako si však uvedomil jednu zásadnú vec.
„Ty ma fackáš, Itachi???“
Spýtal sa ohúrene a pošúchal si opuchnuté líce.
„Nie... čo ťa to pri všetkých Hokage vôbec napadlo?! Iba som dostal kŕč do ruky...“
No jasné...
Pomyslel si otrávene, odmietajúc si pripustiť, že sa v tomto fackovacom kole ocitol úplne náhodou.
„Je už skoro polnoc, musíme sa pripraviť.“
„A na čo? Ideš ma zase vyciciavať? Vieš že to nemám rád! Mám traumu potom, čo ma Orochimaru...“
Itachi ho svojou malou zaťatou pästičkou buchol po hlave.
„Nebuď dementný! Kto vôbec by chcel tvoju krv?“
„...trebárs ty? Si nepamätáš ako si ma ako malého naháňal v noci cez Halloween po dome, keď neboli rodičia doma? Si si vzal tie upírske zuby a vrieskal si po mne veci ako...“Sasuke...vyciciam ťa!“
Mladší asi navždy nedorobený braček pred seba natiahol ruky v podobe zombíka s totálne neprítomným výrazom prevrátil oči kamsi do stropu a potom sa chytil za krk a namieste ho vystrelo na posteľ. Totálne teatrálny výstup. Len škoda, že v Konohe neexistujú ceny za „nedorobených Uchihovcov“
Itachi ohúrene hľadel na to bledé stvorenie ktorému sa práve dostavili vedľajšie následky jeho choroby.
„...a nepamätáš si ani to, ako si mi celý posadnutý chcel minule vziať za pomoci vidličky moje oko?“
Sasuke zažmúril pravé oko a potom si ho prikryl rukou.
...on sa nenarodil! On jednoducho ušiel z laborky pri pokusoch, keď chceli ukončiť jeho proces vývinu zaočkovaním proti debilite...on a tie jeho ihly...
„...a vôbec si nepamätáš ako si použil raz katon a...“
„SASUKE!!! Okamžite prestaň lebo z teba spravím ihelníček! Pripútam ťa k posteli a naraz ti pichnem sto injekcií proti besnote!“
Sasuke na neho nevinne zažmurkal akoby nechápal prečo jeho brat tak vyvádza a tak len ďalej hlúpo hľadel. Itachi sa po svojom vystúpení veľkých červených očí a vycerených tesákov ukľudnil hlbokým povzdychom typu „usá“
Znova sa začal venovať svojmu mladšiemu nedošróbovanému bratovi. Musel len krútiť hlavou nad tým absolútne vypískaným štýlom jeho oblečenia.
“To chceš ísť v tejto nočnej košieľke? Malý Sasíček...“
“Už nie som malý!“
Skríkol naštvane.
„To je moja obľúbené oblečenie a budem si ho nosiť kedy sa mi zachce, čo mi máš čo do toho radiť, na rozdiel od teba ja viem čo je teraz v móde!“
“Ahá... takže malým chutným medvedíkom vravíš móda?“
Podpichol ho cielene.
„Samozrejme! To iba ty nevieš čo je teraz in, aspoň nenosím ten nevkusný čierny plášť s obláčikmi ako nejaký grínpisák! A vôbec, kedy naposledy videl práčku? Či to bol naposledy za doby keď sa všetko búchalo veľkým kameňom pri rieke?“
Trucoval nahlas, a pokúšal Itachiho kým to nevzdá...
„...no vieš, moja práčka je chorá...“
Na večne vážnej tvári sa objavil úškrn a Sasuke mu odpovedal následovne: Vyplazil mu svoj dlhý jazyk ako len mohol a hodil do neho vankúš, na čo Itachi začul zvláštne čvirikanie.
...nie je na vtáčiky neskoro?
V Sasukeho ruke svietila modrá pichľavá guľa.
„A s týmto elektrickým vedením chceš robiť čo? Odlož to, lebo ťa to ešte skope. Koľkokrát som ti hovoril, aby si nestrkal prsty do zástrčky Sasík?“
Povedal múdro Uchiha veľký a prikývol si na svoj vlastný súhlas.
„...aspoň viem čo je to elektrina a práčka ty vôl z doby mentálne narušených jedincov!“
Na čo pozrel na svojho veľkého brata a uvedomil si, že dnes vyzerá horšie než mával obvykle vo zvyku. Mal na sebe vkusný oblek, tmavú kravatu a namiesto typického kunaia držal v ruke... Fľašu saké? Žeby sa chcel zase nažrať ako minulé Vianoce? Vyhodiť ho von z domu, v domnienke, že tento starý stromček už doslúžil alebo v tom lepšom prípade prezliecť sa za Santa Klausa a čestne ho menovať za jedného zo svojich sobov? Vŕtalo mu nepretržite v hlave, bez jedinej odpovede.
„Príde Tsunade alebo bude maškarný ples o mesiac skôr?“
Ozval sa neisto po chvíli, odhadujú čo sa skrýva za jeho čudesným správaním.
„Ale kdeže, zabudol si už, ty malá prázdna makovička, že dnes čakávame dôležitú umeleckú návštevu zo známej organizácie, Ako na nanuky?!“
Nadhodil veselo a pozoroval natvrdlý výraz Sasukeho spľaštenej tváre. Vyzeral neuveriteľne hlúpo, normálne začal uvažovať či nie je toto na pohľad strelené dieťa adoptované. Možno ho pri narodení trafil kunai do hlavy a on po tom náraze na oblasť mozgových buniek totálne zmagoril, to by vysvetľovalo prečo má tak rád súboje a bezhlavé akcie, ale ďalej? No záhada...
„Itachi? Nevolali sa náhodou Akatsuki?“
„Ale čo myslíš?! Nie, zunoval sa im ten fádny názov a rozhodli sa premenovať, vraj to teraz pôsobí presvedčivejšie, navyše milujú nanuky a ja tiež.“
Sasuke sa stále tváril, akoby mu uleteli všetky včely alebo prinajmenšom, že sa mu scvrkla mozgová kapacita rozumu na minimum, tak mu to musel vysvetľovať pekne jedno po druhom.
„Príde predsa Bum, Bum a Pinochio.“
Odvetil do ticha, ktoré zaplnilo celú jedáleň s pripravenými pokrmami.
„Ááááá, ty si pozval tých dvoch??? Tých dvoch...dvoch...bože, musím si založiť nový slovník „ako nazývať úbožiakov“
Dokončil, akonáhle si tieto mená pridelil ku adresátom.
„Presne tak, veď sám uvidíš. Vraj majú pre nás niečo špeciálne prichystané!“
Náhle sa ozvalo klopkanie za masívnymi dverami, no skôr než stihol Itachi otvoriť dvere, ozval sa obrovský výbuch, a tam kde predtým stáli dvere, teraz boli iba drevené piliny a nesmierny chaos.
“Umenie je odpal!“ kričala postava v tmavom plášti so vzorom červených oblakov stojaca za nimi v namosúrenej nálade.
„Umenie je večné, ty jedna plážová bárbina!“
Odporovala druhá osoba, pripomínajúca hlavnú postavu z Haloweenu, po pár rokoch strávených v prítomnosti plastických odborníkov. Zdalo sa však, že tí práve neodviedli najlepšiu prácu...
„Ospravedlňujem sa, že meškáme, ale tento tu, s tými jeho pokrokovými názormi...“
Druhá osoba mu za to venovala krvilačný pohľad a pomalými pohybmi sa presunula do vnútra.
„Bum, Bum, Pinochio, vitajte v rezidencii Uchihovcov.“
Deidara sa zachichotal a Sasori v pôvodnom kostýme zabíjal svojím mrzutým pohľadom.
Sasuke sa doterigal nevedomky dole schodmi a nepodarene sa uškľabil pri pohľade na túto vydarené dvojicu. Bolo jasné, že návštevy nepatrili k jeho obľúbeným činnostiam vo voľnom čase, navyše dnes sa necítil vo svojej koži a dochádzal mu obľúbený šampón!
„To je zase večer. Moje drahé mahagónové dvere...ja dnes asi furt budem strkať prsty do zástrčky...“
Povedal si otrávene a ukryl sa na poschodí.
„Dlho sme sa nevideli, Itachi. Kde si nechal Kisameho?“
Spýtal sa začudovane Deidara a v dlani si vytvoril malého výbušného vtáčika.
„Žiadne výbuchy, Bum, Bum, práve sme renovovali.“
Pripomenul mu Itachi a potom pokračoval už milším tónom.
„Išiel si zbaliť pár rybičiek do miestneho zväzu rybárov z Konohy, nepáči sa mu ako tam zaobchádzajú s jeho rovesníkmi, nedá si povedať, že nie je plnohodnotný žralok, ale iba polo ryba!“
„Chápem...“
Predniesol Sasori tvrdo a potom iba ľahkovážne dodal
„Tiež sa pchá tam, kam nemá, niekoho mi to pripomína.“
Zaškeril sa na Deidaru, akoby tím chcel niečo povedať. Druhej osobe to trocha dlhšie zapaľovalo, predsa len kým si rozpálil rozbušku trochu to trvalo.
„Počuj, ak nechceš, aby z teba neboli triesky na podkurovanie, nesnaž sa ma vytáčať!“
Pohrozil mu a varovne zamával s bielym vtáčikom.
„To skôr ty sa začneš rozsypávať na mäsové kúsky, pozri na seba ty Frankenstein! Nevydržíš ani jednu moju ranu!“
Na protiútok vytiahol spod plášťa svoj vražedný chvost škorpióna.
„Akoby som sa ťa bál? Ty by si mi nedokázal skriviť ani vlas na hlave, si iba obyčajný prerastený hmyz, ktorý letí za každým svetlom v domnienke, že je to koniec tunela!“
Vo vzduchu bolo cítiť napätie.
„To by si mal obávať, ak nechceš skončiť ako jedna z bábok v mojich súkromných zbierkach! Na tvojej premene by som si dal extra záležať, aspoň by som ti zaplnil hlavu niečím užitočnejším než tými papierovými pilinami, čo tam teraz máš.“
„Chceš ma rozosmiať? Pozriem na teba a vidím, že si rovnako dutý ako tie tvoje výtvory!!!“
Na Sasoriho kamennej tvári sa črtala obrovská zloba a v Deidarovi vrela krv, hádam už aj vo vlasoch, jeho tvár získavala nepekný nádych červenej farby.
„Moje umenie je niečo celkom iné než tie tvoje večné strúhanie kôlov do plota, výbuchy to je pravá krása! Ty vieš iba tak... “
„Ty jeden drzí, nevychovaný...!“
Skočil mu do reči Sasori už nadobro vyvedený z rovnováhy.
„Hej, chlapci...“
Snažil sa ich rýchlo upokojiť, kým si dvaja vzácni hostia nezačali všímať ďalšiu postavu, krčiacu sa hore na schodoch.
„Je ti čím ďalej tým viac podobný, Itachi.“
Zahlásil Deidara s údivom pri pohľade na čiernovlasé chlapča, márne sa snažiace ukryť svoju identitu.
„Myslíš chutný, inteligentný a šikovný, nie?“
Dokončil za neho s nevinným úsmevom dojatý Itachi.
„Nie, rozbolela ma z neho hlava.“
Poopravil ho sladko.
Minúty sa vliekli ako hodiny, hodiny ako dni a oni na seba hľadeli bez slova či nejakého pohybu.
„Nemáte byť na nejakom pieskovisku a stavať koláčiky?!“
Nadhodil Sasuke so zvýšeným záujmom po pár minútach.
„Nie sme povinní ti odpovedať, malé jarné kura.“
Odpovedal mu Sasori namosúrene.
„Tak to je tým, že už pred dvoma dňami nám mali prísť vymaľovať, a poslali vás?“
Deidara z neho chytil nervy okamžite. Prečo len tieto sharinganské deti vždy dokážu vytočiť? Tak namyslené, a tak zabednené, že nechápu čo je umenie ani keby ich niekto trieskal po hlave s drahokamami vykladaným žezlom starým dvetisíc rokov.

„Len by som rád vedel, čo ženie Deidaru a Sasoriho do takých končín ako je Konoha, obzvlášť práve do môjho domu! A prečo mi vyrážajú dvere? Keď sa dá aj klopať? Tá diera vás bude stáť draho...“
Predniesol závažné téma, vyčkávajúc ich reakcie.
Itachi sa tváril záhadne a ani jeden z hostí nemal v úmysle mu odpovedať, preto si úsudok musel urobiť sám.
...len to nie...
Spomenul si Itachi ako mu musel cvakať za rozbitie jeho obľúbeného hrnčeka s veľkým revúcim hadom, ktorý kričal „ssss zožeriem ťa Itachiiiiii“
To ho stálo celé jeho úspory. Vtedy sa bránil všetkým možným, ale Sasuke bol necitlivý a vzal mu s úškrnom jeho prasiatko a rozťal ho sado maso svojou katanou. Do desiatich sekúnd sa stal z Itachiho začiatočného milionára krachujúca troska, ktorá vymyslela lúskanie prstami na povel zasvieť, keď nie všetci dokážu lúskať prstami a niekto chytrý pred ním už vymyslel niečo podobné, len za pomoci tlieskania.
Sasuke ako správny brat mu na to povedal:
„...eh, čo sa štveš! Máš katon, Spravíš lusk...a máš svetla..“
Lúskol vtedy prstami a ich byt ľahol popolom. To je ten dôvod prečo dnes bývajú vo vile, ktorú si nikto nevie predstaviť z čoho zaplatili.
„Chcel si povedať, že nášho domu, a naše dvere, že?“
„Dobre, dobre. Itachi vás pozval na večeru, takže vás budem musieť ešte chvíľu strpieť.“
Itachi úpenlivo rozmýšľal, čo týmto všetkým chce jeho malý problém vyriešiť, ale nič normálne ho nenapadalo.
„Mimochodom Sasori...“ volaná osoba zodvihla hlavu a pozorovala chlapca ako sa zamýšľa.
„Máš trocha skrivenú a zvráskavenú tvár, ak by si chcel požičiam ti svoju vitamínovú masku a urobím ti pleťový zábal...“
Sasoriho úškrn sa premenil na vražedný úsmev. Konečne niekto, kto mu pomôže s jeho odvekým problémom!
„A ty Deidara!“ tiež pohliadol na svojho novoobjaveného záchrancu.
„Môžem ti požičať svoju farbu na vlasy a tiež skúsime zmeniť tvoj štýl obliekania, len si to predstav, môžeš vyzerať rovnako úžasne ako ja!“
Rozplýval sa nad svojimi nápadmi a ani si nevšimol, že má na sebe ešte stále nočné pyžamo s obrázkami polárnych medvedíkov ako hrajú ľadové pólo.
Obaja sa na seba vzájomne prekvapene pozreli, no zdržali sa hocijakých námietok a poslušne klusali jeden za druhým za sebavedomým chlapčaťom. Itachi zostal v izbe úplne sám, opustený a rovnako bezmocný.
„Že ja som sa na takéto niečo nechal ukecať!“
Povedal si pre seba namosúrene a pustil sa do umývania riadu
„Mne nikdy nechcel požičať ani len ten vlasový gél na rozštiepené končeky...“
A závistlivo pozeral na miznúce tiene (jeho) bývalej návštevy, ktoré smerovali tak natešene do skrášľovacieho štúdia známeho odborníka na krásu, Sasukeho Uchihy...
„Vybavím u Tsunade, aby ti zabavila licenciu!“
A prásk, pri vkladaní taniera do skrinky, vypadla z nej šálka s obrázkom zobmíka a nadpisom „...muhehe...vysajem ti mozog...“
Itachi zvesil nad rozbitím hlineného hrnčeka hlavu s povzdychom. Už sa videl ako znova prichádza o svoje druhé životné úspory. Mal by radšej hneď skočiť do banky a uložiť si to tam...ale má to za jedno, Sasuke je ako buldozér, za desať sekúnd by zrovnal banku so zemou.
„...už zase...“
„Itachi!“
Ozval sa naštvaný hlas z hora, ktorý bol špeciálne vycvičený na zvuky rozbíjania jeho obľúbených hlinených hrnčekov.
„...máš tam Deidaru! Nech ti vymodeluje nový!“
Po tom sa rozliahlo ticho. Deidara asi premýšľal, že mu ten nejaký nový vymodeluje a Sasuke si to vezme ako platbu za svoje služby namiesto peňazí, ktorých bolo v poslednej dobe nedostatok, pretože ich nanuky prinášali salmonelu, tak sa museli stiahnuť.
„...to mám ja za život. Šialený umelci a brat, ktorý nemá dotiahnuté obvody...“
Tak bola to večera alebo nie?