...potom, čo si odišiel...VI.

Posledné ráno v dome, kde sa malo všetko vraj zmeniť. Jediné, čo sa zmenilo, bol strach Sakuri z myší. Potom, ako ju Sasuke pustil vonku do prírody, sa už totiž nemala čoho báť. Naruto mu však stále neodpustil, že tú myš pomenoval po ňom a ak ju raz stretne, čo ju samozrejme rozozná od iných myší, pretože len jedna myš sa podobá na Naruta, tak si to spolu vydebatujú.
V toto posledné tretie ráno, sa Sasuke vyparil zavčas z rána z čoho mala Sakura zase depku. Naruto sa jej márne snažil vyhovoriť, že Sasuke by predsa nikam neodišiel a nech sa už konečne upokojí, že ho predsa pozná. Že i keď sa hrá na takého tvrdého arogantného típka, nikdy by ich predsa nepodrazil, nech sa deje čokoľvek.
Mlžné ráno v prírode, ktorá bola celkom opustená a zatiaľ odrezaná od ľudí. Niekde uprostred toho celého sveta, stál jeden ninja s hnevom v očiach a jeho blbá nálada sa odrážala do jeho skutkov, ktoré si akosi jeho protivníci nedokázali včas uvedomiť, na to, že teraz ležali na kôpke ako špinavé prádlo.
Sadol si k blízkemu stromu a predýchaval. Čím to len je, že v posledných dňoch má čoraz viac nepriateľov? Akoby im niekto na neho donášal úplne nezmysli. Nikto predsa nemohol na niekoho zaútočiť bez toho aby ho poznal. A Sasuke si bol istý, že týchto ninjov ešte nevidel.
„...tak, tento úbožiak vás porazil?“
Sasuke akoby nikdy nepociťoval únavu. Vyšvihol sa na konár na strome pod ktorým sedel s kunaiom zarazeným medzi zubami a venoval nesúhlasný pohľad záhadnému ninjovi pred ním.
„...bojíte sa jeho sharinganu?! Tak čo je?! Vy banda úbožiakov?!“
kto to kruci je?!
„Zdá sa...že to ostalo na mne...“
Jeho rýchlosť ho takmer úplne ochromila. Ledva stihol vyraziť jeho útok, ktorý prišiel nečakane rovno spred neho. Zakolísal a len tak sa udržal na konári, z ktorého nakoniec vyskočil vyššie. Pritisol sa ku kmeňu pretože, neznámy ninja znova zmizol.
Čo odo mňa chce?!
„...ah, Uchiha...Uchiha...prečo musíš byť len tak otravne odolný?“
Sasuke sa naštvane rozhliadol dookola. Naozaj netušil, čo sa to dnes deje. Proste sa šiel len prejsť, pretože nech sa snažil ako sa snažil, nedalo sa mu ďalej spať potom, čo ho vytrhlo zo sna. Len obyčajná nevinná prechádzka sa premenila na boj o život.
„...zaujímalo by ma...je niečo, čo tie tvoje oči nevidia?“
Sasuke sa snažil zistiť polohu nepriateľa podľa hlasu odkiaľ prichádza, lenže nech sa snažil akokoľvek zdalo sa mu, akoby bol všade okolo neho. A práve aj preto, sa nestihol uhnúť, keď k nemu letel kunai, ktorý sa mu zarezal do ramena. Skĺzol s bolestnou grimasou na konár.
Už mám toho dosť!
Vytrhol si s bolesťou a silno zaťatými zubami kunai a zabodol ho do konára.
„Mám ťa!“
Tento krát ho už ninja neprekvapil. Sasuke sa vyhupol na vyšší konár a zatiahol za drôt. Ninjovi sa splietli nohy dokopy a prepadol zo stromu do krovia. Okamžite zoskočil dole do krovia, chytil ninju za golier a pritiahol si ho k sebe pri čom mu dosť prudko priložil kunai ku krku, takže mu vyrazil okamžite pramienok krvi.
Ninja ktorého držal sa len nevinné uškrnul. Sasuke mal chuť mu vraziť, že by sa zaboril niekam dva metre pod zem. Odtiahol kunai z jeho krku, pretočil si ho a vložil ho späť do púzdra.
„...hlúpe decko!“
Napriahol sa, pričom sa očiach jeho obete objavil strach.
„...neskoro! krv za krv!“
Pustil bezvládne omámené telo jeho pravačkou do krovia. Rameno sa ako na povel ozvalo a vydalo svoje červené slzy.
„...nie, toto je pravá otrava!“
Nechal tie „deti“ z mlžnej napospas osudu a vydal sa dokončiť svoju prechádzku. Lenže to ešte netušil, čo všetko sa naozaj dokáže stať na rannej nevinnej prechádzke lesom. Utiahol si svoje zranenie čelenkou so znakom listovej. Nič mu predsa nemôže zabrániť sa poprechádzať po čerstvom vzduchu. Za malý okamih už svoje zranenie ani necítil. Kráčal akoby stále hlbšie do lesa, dúfajúc, že práve v tajomných hlbinách lesa nenájde nikoho, kto sa mu pokúsi znova vziať život. Možno to bolo tým, že podvedome potreboval zo seba vyraziť tú nervozitu, ktorá sa v ňom za posledné tri dni od toho stretnutia so záprahom volov na ceste hromadila. Takže ho jeho rozum viedol hlbšie do nebezpečenstva.

„Skutočne ho mám ďalej sledovať? Zdá sa byť vhodným kandidátom...“
„...len pokračuj...zdá sa, že pred nami niečo ukrýva, ako si povedal...“
Ninja si zatlačil okuliare na nose a podľa príkazu svojho pána sa vydal pokračovať v sledovaní.
„..nesklam ma. Vieš ako nemám rád sklamanie...“
Vyrazil z tajného sídla do divočiny. Preskakoval so stromu na strom všímajúc si každý pohyb pod ním. Nájsť a sledovať! To sú jeho rozkazy. Lenže...niečo mu stále hovorilo, že to nebude stačiť. Jeho pán toho chlapca nesledoval tak ako on, nepoznal jeho zvyky a to tajomstvo, ktoré akoby strážil i sám pred sebou. Toho sa obával najviac. Netušil, čo sa v ňom skutočne skrýva, a či je skutočne jeho sen pomstiť sa až tak silný, aby sa priklonil k jeho pánovi. V poslednej dobe, čo ho sleduje, sa mu zdá akýsi roztržitý, akoby o niečom neustále premýšľal. Dokonca i to stretnutie, to kratučké stretnutie s jeho bratom ho dokázalo dostatočne rozhádzať aby ho musel jeho Sensei kľduniť. Áno, sleduje ho už pomerne dosť dlho, snaží sa zistiť čo najviac. Lenže...tí dvaja jeho spoločníci v tíme...bude musieť niečo s nimi podniknúť. Nikto nesmie jeho pánovi krížiť plány! O to sa musí postarať ako o prvé.
...no, Sasuke...uvidíme ako sa zachováš teraz...
Skutočnosť, že to práve on poslal tých ninjov z mlžnej na Sasukeho mu privodila úsmev na tvári. Neboli teda rozhodne nič moc, a za prísľub, že im jeho pán predá ohromnú silu, sa pustili do boja. Lenže verte niečo spoločníkovi, ktorý sa spriahol s háďaťom s rozoklaným jazykom.
Asi som ho dosť podcenil...i keď ten posledný ninja, je sľubný kandidát na doplnenie zásob pre Lorda Orochimara.
Znova nespozorovane tiahol za Sasukem, ktorý akoby neustále cítil za sebou vlastne pohybujúci sa tieň. Mal pocit, akoby sa zrazu zdvihol celý les a kráčal za ním so svojimi tieňmi, ktoré na neho hádzali tiene svojich dlhých pahýľov.
...to už preháňaš Sasuke! Nikto tu nie je!
Zastavil uprostred čistinky v lese. Nad ním modrá obloha, pod ním zelená tráva, a okolité listnaté stromy a horúci letný vzduch. Nikde ani známky po nejakom hroziacom nebezpečenstve.
Rozhodne tu bude mať aspoň na chvíľu kľud. I keď je celkom ďaleko od Konohy, tu aspoň vie, že ho neprepadne znova Naruto.
Sadol si k blízkemu stromu do jeho tieňa. Nad ním v ľahkom vánku, ktorý prečesával trávu, povievali drobné lístky. Slnko presvitalo svojimi zlatistými lúčmi pomedzi koruny a vytváralo drobné útržky z oblohy.
Zrazu akoby sa stratil celý svet navôkol. Prepadol sa do prázdna, a odrezal jeho vlastný kútik sveta od všedných vecí a trápenia.
...tu to skončí...
Zdvihol hlavu hore ku korune stromu, cez ktorú sa na jeho tvár dostávali lúče slnka. Prižmúril pred nimi oči, ktoré sa zaplavili slzami pred vysušením od slnečných lúčov. Skutočne bude mať dôvod, prečo mu slzy stiekli dole tvárou. Prečo sa zrazu jeho dych prehlboval a hlas sa snažil dostať zo zovretého hrdla výkrik.
...toľko rokov...márneho snaženia sa...
O chvíľu zatienili slnko hutné sivé oblaky, ktoré oznamovali dážď. Sasuke si v tom okamihu uvedomil svoje slzy na tvári. Oboma rukami strel vlhké cestičky, a jeho pohľad padol z neba na tmavú trávu, ktorú zatienili oblaky.

„...vieš o tom, že dážď očisťuje?“

Nedokázal sa postaviť. Celý čas si hľadel do prázdnej dlane, do ktorej o okamih padli kvapky dažďa.

„...očisťuje...“

Zovrel pevne dlaň. Po predzvesti dažďa pri ktorom padali k zemi len drobné kvapky sa rozpútala búrka.
Oblohou sa niesol ohromný blesk za sprievodu hromu. Rozhodne by nemal počas búrky ostávať v lese.
To mi stačí...
Pomyslel si ninja na strome.
...už poznám tvoje tajomstvo, Sasuke Uchiha...
Akurát, keď Sasuke odchádzal, zacítil toho neznámeho ninju. Prudko sa otočil dozadu, kde zo stromu zoskočil jeho nepriateľ.
„...to je toho, Sasuke...“
Kabuto mu zadržal ruku s kunaiom. No Uchiha, ktorý sa nikdy nedokázal vzdať bez boja a vedel sa krkolomne ohýbať, vyskočil, čím Kabuto pustil nedobrovoľne ruku a z otočky ho nakopol do hrude. Ninja medik odletel k porastom v lese.
„...čo tu robíš ty?“
Začudovane sa opýtal ninju, ktorý im pomohol na skúške v „lese smrti“
„Sasuke...“
Ozval sa svetlovlasý ninja drepčiac na zemi. Posunul si okuliare na nose a celkom vážne preniesol:
„...mám pre teba veľmi výhodnú ponuku...“
„Čože? Ponuku?“
Zložil svoj kunai dole.
„...áno! zaručene sa ti bude páčiť, to čo ti zajtra večer o ôsmej hodine na tomto mieste prednesiem.“
„Ale...“
„Pamätaj...je len jeden spôsob ako poraziť Itachiho...“
Itachi? Ako vie...
„Ako vieš o mojom bratovi?!“
Vytreštil na ninju, ktorý bol samá záhada svoje tmavé oči.
„...proste viem...“
„Ale...“
„Jedine mangekyou sharingan môže zničiť mangekyou sharingan, je tak?“
Sasuke zmätene sa snažil zapojiť svoje rozhádzané zmysli, ktoré v tento deň dostali skutočne zabrať. Všade samí ninja, a všetci akoby sa dohromady spykli proti nemu.
„...v tom prípade, ti niekto, koho dobre poznáš, môže predať silu, ktorou porazíš svojho brata a to i bez mangekyou sharinganu...“
„...bez...mangekyou...“
Ohromne sa ostal dívať na toho vraj neschopného ninju, ktorý päťkrát neprešiel u skúšok. Ten ninja, ktorý im celý čas tvrdil, že je už dosť zničený aby mohol pokračovať ďalej. Teraz stojí pred ním ako stelesnenie niekoho iného vo vlastnom tele.
„...zajtra o ôsmej tu buď...“
„...ale...“
Jeho slová zanikli v prudkom bubnujúcom daždi. Celá prírodu pokryla šedá spúšť hmly z neba a kvapky ďalej dopadali na lístie stromov kde vytvárali šum. Vietor kľudne povieval zo strany na stranu a odvádzal smer dažďa kde sa mu zachcelo.
...sila, ktorou premôžem mangekyou sharingan?
Dážď stále padal do jeho sveta ktorý zapĺňali len ten jeden človek.
...ale prečo...?
Prešiel z čistinky na ktorej bolo nebezpečné sa zdržovať počas lietajúcich bleskov na oblohe.
Prečo?! Prečo...
Pridržal sa stromu. Nebolo mu najlepšie, zranenie sa mu znova pri tom výkope otvorilo a krv stekala spod priviazanej čelenky dole jeho rukou, kde sa zmiešala s dažďom, ktorý ju zmýval dole.
„...prečo by si to robil...“
Skĺzol pozdĺž kmeňa stromu na zem.
„...tu to skutočne skončí...?“

„...tvoj brat ti povedal, že všetko má svoj zmysel...nemyslíš, že i to, že sa tak nečakane objavil, má svoj zmysel?“

„...ak sa niečo stalo...kľudne nám to môžeš povedať...“

Lesom zaburácal ohromný hrom. Ani ten ho nedokázal prerušiť z úpenlivého premýšľania. Strácal sa v tom veľkom svete v ktorom vládla búrka. Strácal sa vo svojich myšlienkach, ktoré ho rozpaľovali i v tom chladnom daždi, ktorý ho premočil. Len jedna noc, ktorá mu zmenila na dobro celý život. A zdá sa, že to bude znova jedna noc, ktorá mu ho znova celý zmení...

„...musím byť silný...dostatočne silný, a s tebou to nedokážem...“

Stále ten chladný dážď, ktorý nevnímal. Ten dážď čo sa mu miesil v rane na ramene a celý ho premočil. Len sedel pod tým rozkonáreným stromom ako nezvestný, ako po nehode ktorá ho pripravila o pamäť. Lenže, jediné, čo robil, bolo práve to, že premýšľal o minulosti...

„...nech sa stane čokoľvek...budeme navždy spolu...“

Sklonil hlavu ku kolenám. To je tá skutočnosť. To je jeho bremeno, za ktoré nikdy neniesol zodpovednosť. Jeho bolesť, ktorá bola príliš silná a večná na to, aby sa dala zniesť alebo niečím prekryť. Jeho bolesť z toho, že bol príliš slabý a bezmocný aby dokázal ochrániť. Absolútne sklamal na celej čiare. Prečo práve on? Prečo ho musí jeho brat tak nenávidieť, že celú túto záležitosť nechal na ňom? Prečo ho musí nenávidieť tak moc, aby ho dennodenne trestal za niečo za čo nie je zodpovedný? A predsa sa trápi tak moc akoby to bola jeho ruka, ktorá ukončila desiatky životov...vzal celú tú vinu na seba, a jedine keď sa pomstí, tak sa uľaví jemu, i všetkým, ktorí v tú noc padli...
...som k ničomu...

„...príď až budeš mať také oči ako mám ja...“

„...sila, ktorou porazíš svojho brata bez mangekyou sharinganu...“

Už bolo toho dosť! Musím to skončiť!

„...už nie si dieťa Sasuke...mal by si rozoznať, čo je pre teba dobré a čo nie. Musíš premýšľať do hlbokej budúcnosti a nie len sa plytko na slepo vrhať dopredu...“

Kakashi...

„...vyrastieš, a pochopíš, ako si premárnil svoj život prahnutím po odplate...to nie je život...to je obviňovanie seba samého...máš len jeden život a práve v ňom, musíš svetu ukázať, že klan Uchiha, nikdy nevymrel...“

Znova ohromný hrom. No ani ten ho nedokázal priviesť späť z jeho sveta pomsty. Všetky tie veci o ktorých premýšľal snáď až príliš naraz, takže sa mu zlievala jedna v druhej ho robili ešte viac bezmocnejším. Nikdy v živote si nepripadala tak sám a k ničomu. Tak nerozhodne a bezmocne. A predsa, má dvoch priateľov, ktorí sa o neho boja, boli ho hľadať v tmavej noci...majstra, ktorý sa rozhodol, že ho neponechá jeho osudu, ktorý si sám sebe zosnoval. Títo traja ľudia, majú jeho osobu v sebe, on je súčasťou ich životov. Ale, sú oni súčasťou jeho života? Nikdy si nikoho k sebe už nepripustí. Nechce to! Nechce už nikoho, kto sa bude o neho starať a potom ho podvedie. Raní ho a skopne ho na zem...znova márne roky zbierania sa z toho dna...už nikdy v živote to nechce zažiť. Radšej sa postará sám o seba. Bude rásť sám vo vlastnom tieni na vlastnej ceste, nezávisle od osudu.
Lenže, ak odíde, raní on ich...bude potom rovnaký ako jeho brat?

„...nedovoľ aby ti niekto vzal tvoj sen...“

„...už nie si dieťa...“

Lenže...nech rastie a vyvíja sa akokoľvek rýchlo a správne...vo jeho vlastnom tieni, žije ten malý chlapec, ktorého bolesť je nezmerateľná a slovami nevyjadriteľná...
Bude tam navždy, kým sa jeho bolesti neuľaví. Bude žiť v jeho vnútri, v jeho okolí bude v jeho snoch v jeho realite pokiaľ ho nevyslobodí z toho emočného a previnilého väzenia...
Ten malý ublížený chlapec, ktorý veril...kedysi...
.....................