Promises

Promises

Dávali sme si sľuby... Sľuby do budúcnosť, prisahali si večnú lásku... Bratskú lásku... Myslel som že o tebe viem všetko ale tak veľmi som sa mýlil... Ty si mal viac tajomstiev ako by mohol mať ktorýkoľvek iný ninja. A predo mnou- tvojím bratom

V tú noc si mi prvý raz ukázal čo je skutočná bolesť. Och, zatratiť tie mylné pocity smútku a samoty o ktorých som si myslel že sú skutočné. Až tú noc som pochopil hrôzu skutočnej straty a zúfalstva. A v tej istej ceste sa uberali všetky moje ďalšie kroky.

Potom prišiel ON. Chcel mi ukázať že je rovnaký ako ja. Snažil sa mi naznačiť že máme niečo spoločné a považoval ma za brata! Áno, za brata a možno si myslel že bude lepším bratom ako ty. Hlupák, nechápal nič. Myslel si že sa vzdám pomsty. Vtedy som ho neznášal za to že chcel odo mňa nemožné. Teraz ho nenávidím pretože som neurobil to čo chcel. Áno nii-san potom by bolo všetko iné. Zásluhou toho bastarda by si žil. Ale i tak ho nenávidím- Uzumaki Naruto- človek ktorý mi bol temer tak blízko ako kedysi ty.

V tú ďalšiu noc si mi dal opäť príučku. Alebo snáď som si ju dal ja? V tú noc som vlastnou rukou ukončil tvoj život a potom- človek o koho existencii som dovtedy nevedel mi urobil zo života peklo. Peklo z výčitiek a spomienok. Mám snáď znenávidieť aj teba? Ó áno, bolo by to tak jednoduché- lebo ty si príčinou všetkého ale nedokážem to. Dokážem ťa len milovať nii-san... Miloval som ťa celý čas i keď moje kroky boli vedené pomstou- lebo si bol zmyslom môjho života. Miloval a nenávidel no videl len jednu stranu... Dokážu vôbec ľudia obe naraz- navrávajú si ale po tých rokoch som zistil jednu vec- ľudia si myslia že dokážu veci na aké nemajú.

Ty si však taký nebol nii-san. Alebo áno? Dokázal si mi, že všetko je inak ako sa zdá. A dokázal že naše detské sľuby neboli hlúpe. Bratská vernosť až do smrti. Ty si jej bol verný až do poslednej sekundy, ty si svoj sľub dodržal. To ja som sklamal.

"Sasuke-sama!" Strhol som sa a myšlienky zahnal krátkym zavrtením hlavy. Až teraz som si všimol že stojím oproti mesiacu, svietiacemu úbožiakom ako ja aby videli svoje hriechy, a rozmýšľam o časoch minulých. Nedával som minulosti význam, snažil sa ju potlačiť, snáď preto lebo bola príliš silná aby som ju zniesol. Otočil som sa. Bežala ku mne Karin a keď zastala pri mne, vychrlila zo seba.

"Madara-sama ťa chce vidieť" Už vtedy mi to prišlo podozrivé, koniec-koncov Madara mohol za mnou prísť sám a čo je tak súrne v týchto časoch že poslal za mnou čo najrýchlejšie Karin? Pohol som sa smerom kde sme mali prenocovať- Madara stál obďaleč a keď som kráčal pár metrov od neho, videl som že sa trasie od rozrušenia. Podišiel som bližšie- nad nami, napriek nočnej hodine krúžil sokol- taka- náš symbol. Madara držal v ruke lístok- vtedy mi došlo že sokol tu bol na doručenie odkazu- ale kto by nás hľadal a tak súrne? A zároveň sa vynárala otázka- kto dokázal určiť našu polohu. Madara sa ku mne otočil no nedokázal som čítať z jeho výrazu. V tvári sa mu zračilo zúfalstvo, strach a zároveň úžas.

"Itachi... Itachi žije!" vychrchlil na mňa.

Úder srdca. Ticho. Nechápal som o čom hovorí až kým ku pri priam hystericky nepriskočil a skríkol:

"Čo sa presne stalo tú noc keď umrel Itachi-sama?"

Bol som vytočený. Nechápavý a stratený. Bol som presvedčený že sa zbláznil až kým som neuvidel lístok ktorý držal Madara v ruke. Spoznal som zvláštny, hranatý štýl písania hiragany ktorý používal len jediný človek- Itachi. Nečítal som čo je tam napísané. Nie, vpíjal som si do očí známe hrany písma, nepotreboval som slová, stačili symboly.

"Ako...?" Madara si celý čas zrejme kládol tú istú otázku a tak som necítil potrebu ju dokončiť- i tak som vedel že by nedokázal odpovedať

"To.. nie je možné... Videl som ho... Videl som jeho tvár, oči, jeho telo. Počul jeho hlas tú noc keď... sa to stalo" nevedel som dokončiť vetu.

"Tú noc bolo niečo inak" začal Madara "tú noc sa niekto za Itachiho obetoval"

Vypleštil som oči- obeta? Zrazu som nevedel prečítať vlastné myšlienky. Oklamali ma ale to znamená že... nii-san žije.

"Kde je?" spýtal som sa prosto. Madara na mňa trochu vystrašene pozrel

"Na ceste sem!"

Ďalší úder srdca. Bolo tak absurdné, tak nepredstaviteľné... Skutočnosť ktorú som zamietol pred pätnástimi rokmi.

Oklamal si ma? Tak predsa si nebol verný svojim sľubom? Ale ak to znamená že opäť... opäť... obetujem všetky sľuby, myšlienky i spomienky len aby to bola pravda!

"Je to pravda..." Hlas predo mnou ma vytrhol z myšlienok. Bol len jediný človek ktorý dokázal na každú jednu moju myšlienku jasne odpovedať.

"Itachi-nii-san" neviem či som si to pomyslel alebo povedal ale vedel som že je to on.

"Zabiješ ma? Urob to. Tú noc som si to zaslúžil. Nechcel som aby to bolo takto- nii-chan ja viem že mám byť mŕtvy ale chcel som vedieť..." lámal sa mu hlas- len to pomyslenie že počujem jeho hlas bolo tak...úžasné "vedieť... či mi odpustíš keď sa dozvieš pravdu. Ale nakoniec ma budeš musieť zabiť. Prosím ťa o to už teraz a ty vieš že raz budeš musieť."

Hlas stíchol ale počul som tiché kroky približujúce sa ku mne. Nevidel som kto to je ale cítil som jeho ruky na mojich ramenách a potom silné objatie- a ja som nepotreboval nič vidieť- stačilo mi cítiť. Myslím že som ho tiež objal a myslím že mi stekali po tvári slzy. Slzy ľútosti, slzy nádeje, slzy lásky. A mesiac svietil na cestu nám- úbožiakom- a hoci sme mali vidieť svoje hriechy, teraz sme videli len spomienky, budúcnosť a jeden druhého. A cítil som že hoci sme detské sľuby nedodržali prídu ďalšie a ďalšie...