Aj ty smieš milovať...! (13)

<

Hatake Immary 13...

Sokyne...

,,Tak čo ako to išlo?" Piata Hokage pozrela na Kakashiho.
,,Až na to zranenie celkom dobre." Odvetil Kakashi a bez vyzvania sa posadil na jednu z dvoch stoličiek pred Tsunadinym pracovným stolom.
,,Počula som čo sa Gaimu podarilo." Podotkla Tsunade so smiechom. Zohla sa k skrinke v stole a vtiahla z nej akúsi fľašu a po dva malé poháriky.
,,Dáš si?" Kakashi bez slova prikývol. Tsunade skúsene rozliala do oboch pohárov saké a jeden pohárik posunula bližšie pred Kakashiho.
,,Nevšimol si si počas misie niečo zvláštne?" Kakashimu hneď po Tsunadinych slovách sa zjavil obraz Nejoho a ako balil Immary, no toto Piata určite nemala na mysli.
,,Pokiaľ viem nič podivné sa nedialo. Preč sa pýtaš?" Tsunade trošku znervóznela.
,,Ale nič." Odvrátila pohľad, aby jej nevidel do utrápených oči. Kakashi jej na to neskočil.
,,Čo sa deje? Vidím, že niečo sa deje tak mi neklam." Domáhal sa odpoveda Kakashi. Tsunade sa nespokojne pomrvila.
,,No... V posledom čase sa mi do uši dostali dosť znepokojivé správy."
,,Ake!"
,,Vieš... už pár ninjov mi potvrdilo, že zaznamenali ich prítomnosť. Organizácia Akatsuki je akosi v poslednej dobe čulejšia. Niečo chystajú a ja mám také neblahé tušenie, že to bude mať niečo spoločné s Konohou." Kakashiho toto odhalenie v prvom rade zarazilo.
Akatsuki? To je zlé znamenie.
Myseľ mu začala ihneď rýchlo pracovať.
Už teraz majú málo ninjov a na ťažké misie ktoré by niekedy nedali ani chuuninom museli vykonávať iba genini. Ak ich napadne Aktasuki organizácia pochyboval, že to zvládnu. Po Orochimarovy by to bol možno ich posledný úder pred pádom. Musia byť pripravený.
,,V prvom rade bude treba vyslať pár jednotiek von do terénu aby sledovali okolie. Ak sa sem budu pokúšať dostať budeme aspoň v čas informovaný a pripravíme sa. Po útoku Orochimara sme sa o čosi poučili. Treba byť neustále v strehu." Hovoril to tak presvedčivo. Tsunade mala pocit akoby vedel presne ako to dopadne. Pomali vstala a podišla k oknu s výhľadom na cvičné ihrisko a Konohu črtajúcu sa ako pozadie. A práve na domy v pozadí sa upieral jej pohľad a myšlienky. Na ľudí žijúcich v nich a závislých od jej rozhodnutia.
... Ak spravým chybu doplatia na to oni.
Práve pretoto nechcela zo začiatku prijať post Hokage. Neznášala ak mala za niekoho zodpovednosť. A teraz? Závisí od nej celé mesto. Stovky mladých ľudí, ale i starých, deti, žien, mužov...
Nesmiem ich sklamať...
,,Všetky tieto opatrenia som už zariadila. Vonku sú zatiaľ tri jednotky. Mienim vyslať ešte aspoň dve." Kakashi uznanlivo prikývol a schytil pohárik. Na jeden šup ho do seba nalial prehltol pálivu tekutinu a vnímal horúčavu ktorá sa mu pomaly šírila z vnútra celým telom. Potom položil pohárik a postavil sa na odchod.
,,Tak ja už radšej pôjdem."
,,Ako chceš." Odvetilo bez akéhokoľvek záujmu. Pohľad upierala na deti ktoré vonku trénovali. Bol tam Iruka a jeho trieda. Kakashi si všimol jej smútok.
,,Nepodarí sa im to... uvidíš." Dvere sa za nim zatvorili.
,,Keby si len mal pravdu..." Vzdychla si skleslo Piata. Zamierila k stolu. Priam do seba hodila obsah pohárika, stála a vnímala ako jej saké steká dole do žalúdka a zohrieva ju z vnútra...
,,Keby si len mal pravdu..." Vzdychla znovu hľadiac na zatvorené dvere.

Immary si spokojne vzdychla. Misiu zvládli v celkom rekordnom čase prihliadajúc na jej zranenie. Cesta späť im trvala o polovicu kratšie ako cesta tam. Aj keď Immary bola viac času zamĺknutá. Vedomie, že jej priateľka bola zavraždena počas misie, jej podstatne zhoršilo už aj tak mizernú náladu.
Po príchode sa každý pobral svojou cestou.
Naruto samozrejme mal ako prvú trasu do Icharaku a Sakura išla s ním. Neji sa kdesi vyparil a Kakashi zmizol v preplnených uliciach Konohy.
Pravdepodobne išiel navštíviť kameň ZVB.
Bol to jeho tak povediac zlozvyk. Každé ráno tene po úsvite sa tam vybral sám. Keďže boli teraz tak dlho preč asi chcel dohnať ten čas čo tam nebol. Vedela prečo tam trávi tak veľa času. Preto si ho kôli tomu ešte viac cenila. Bol oddaný svojim priateľom aj po ich smrti. Chodieval tam, pretože iba tam mal silný pocit, že sú tam s ním. Pár krát ho tam sledovala a načapala ho ako sa rozpráva sám so sebou. Aspoň by si to pomyslel niekto kto ho nepozná... No ona vedela s kým sa rozpráva.
A ona? čo mám teraz robiť? Kam mám ísť?
V tom zachitila detský smiech a keď sa obzrela zbadala Sashi ako naháňa malú loptičku a tri deti sa na tom smiali. To jej pripomenulo Yume.
Yume! Sľúbila som jej predsa, že keď sa vrátim budu spolu trénovať.
Bude mať čo robiť a aspoň na chvíľku bude myslieť na niečo iné ako na toho tajomného muža v plášti, čo ju všade prenasledoval. Neprestajne naňho myslela. Nedokázala to pochopiť... a možno ani nechcela!
Ako kráčala rušnou ulicou zdravili sa jej známe tváre. Dokonca stretla Kotetsuho ako balí akúsi mladú predavačku ovocia. Pocítila zvláštne nutkanie. Nedokázala tomu odolať a tak si to namierila rovno k nemu. Immary si všimla, že mladá predavačka priam žrala Kotetsuho pohľadom. A ako bolo vidno Kotetsu si toho bol vedomi a naplno si to vychutnával. Sebavedomo si to k nemu namierila. Keď už bola pri ňom nahodila postoj ala "som neodolateľna"! Zadívala sa naňho svojim zbožným pohľadom.
,,Ahoj Kotetsu." Zapriadla ako spokojná mačka. Pri tom jej na tvári zaihral neodolateľný úsmev.
,,Teda dnešné rande platí že?" Kotetsu na ňu prekvapene vyvalil oči, pri tom úplne celi sčervenel od rozpakov. Immary mu však nedala možnosť spamätať sa a ihneď sa odtiaľ pratala preč. Keď začula za sebou hrube nadávky zastala a obzrela sa. Všetci naokolo nechápavo hľadeli na dievča ktoré pripomínalo besnú harpyu. Takéto vyberavé a šťavnaté nadávky už dlho nepočula, tobôž z úst mladého dievčaťa. Starý ostrieľaný námornik by bol na ňu určite pyšný. Videla ako po ňom hádže všetko čo jej prišlo do cesty a ten chudák sa pratal odtiaľ akoby mu horelo za zadkom. Immary sa na tom schuti smiala.
,,Nevedel som, že si až taka škodoradostná." Ozvalo sa tesne za ňou. Otočila hlavu aby videla kto to bol, aj keď podľa hlasu to už dávno vedela. Bol to Neji.
,,Zvláštne, že si si to ešte na mne nevšimol." Zaškerila sa naňho. On jej šibalský úsmev opätoval.
,,Chudák Kotetsu. Vraj tu babu spracuváva už minimálne tri dni."
,,Je až príliš prelietavý. Potreboval menšiu príučku."
,,A ty si sa jej s radosťou ujala."
,,To by som predsa inak nebola ja." Nevinne sa usmiala a odhalila biele zuby.
Neji odrazu zmenil postoj. Úsmev mu na tvári akosi pohasol. Tvár mu zvážnela, v očiach sa mu zračil akýsi smútok. Niečo ho trápilo videla to na ňom.
,,Prejdeme sa?" Immary prikývla. Aj tak sa s ním musela porozprávať. Od toho večera pri ohni sa ledva spolu bavili. Aspoň nie o tom čo ich oboch zožieralo.
Kráčali asi 15 minút... v tichosti. Ani jeden z nich sa akosi nemal k slovu. Prešli až na okraj Konohu k miestu kde potok rozdeľoval les od mesta.
Sashi medzi tým pobehovala pred nimi sem a tam a snažila sa chytiť žltého motýľa. Vždy zacvakla papuľu naprázdno. Motýľ unikal Sashi len tak-tak. Podarilo sa mu dostať cez zábradlie na potok. Sashio ostala stať na kraji. Hlavu mala prestrčenú cez zábradlie a bezmocne hľadela raz na vodu, raz na motýľa poletujúceho nad ňou.Immary sa pousmiala. Úsmev jej zamrzol na tváry keď pocítila ako Nejiho dlaň chytila tú jej. Mimovoľne, bez toho aby si to poriadne uvedomila si s ním preplietala prsty. Povzbudivo jej stisol ruku. Immary si pri tom geste smutne vzdychla. Neji sa odrazu zastavil a Immary o krok ďalej tiež. Pustila mu ruku a postavila sa k zábradliu, chrbtom k nemu. Zamyslene hľadela na tečúcu vodu pod sebou. Na rozvlnenej hladine sa odrážali zlato oranžové lúče zo zapadajúceho slnka. Krajina naokolo bola tiež zahalená akoby do oranžového závoja. Pripadala si akoby sa ocitla v úplne inom svete. Ponorila sa do tých úvah tak hlboko až na chvíľu zabudla, že je tam s ňou aj niekto iný. Jeho prítomnosť jej pripomenula Nejiho pevné telo ktoré sa pritlačilo na jej zozadu. Rukami ju objal okolo pása a bradu si oprel o jej plece. Cítila jeho teplý dych na krku, položila si dlaňe na jeho ruky. Privrela oči.
,,Viem že som... ja... nechcem na teba tlačiť, ale rád by som vedel aká je tvoja odpoveď aspoň náznak." Hovoril to smutne. Bál sa odpovede.
,,Neji ja naozaj neviem. No nechcem ti dávať falošnú nádej. Prosím... dajme tomu čas. Len on nám ukáže ako ďalej." Nechcela mu ublížiť. Nemohla mu povedať, že neustále myslí na iného. Nemala na to srdce. Nejiho mala veľmi rada. Za tých pár dní si získal jej srdca... no inak akoby chcel on sám. Neji ju pevnejšie stisol.
,,Dobre." Povedal to neochotne.
,,Už nebudem viac naliehať. Ak budeš..."
,,Áno." Prerušila ho vedela čo jej chcel povedať.
Za nimi sa ozval akýsi zvláštny zvuk, akoby čosi ťažké dopadlo na zem. Obaja sa obzreli. Boli to dve dievčatá. Immary sa stretla s prekvapeným pohľadom dievčaťa s dlhými čierno modrými vlasmi dlhými až po más. Mala rovnaké oči ako mal Neji. To musela byť Hinata. Neji ju pár krát spomenul počas misie keď sa rozprával so Sakurou a Narutom. Tú druhu už poznala, bola to Ten Ten. Nejiho kolegyňa zo skupiny. Chcela ju pozdraviť no zadržal ju je pohľad. Priam ju vraždila pohľadom, pri tom mala slzy na krajíčku. Immary v duchu zakliala. Tak s týmto nepočítala. Nemienila nikomu liezť do kapusty, ako sa hovorievalo. Immary mala chuť zdupkať. Chcela sa ospravedlniť, že už musí ísť no Ten Ten ju predbehla. Tak ako nečakane prišla tak aj nečakane zmizla. Ostala tam iba Hinata. A tak ich Neji predstavil. Immary sa pri tom po celí čas cítila akosi zvláštne. Mala chuť prepadnúť sa pod zem.
Dokelu! Netušila som, že tej babe sa páči Neji. Dokelu!
Nemala ani najmenšiu chuť robiť si tu sokyne, či niečo podobné. Bude sa musieť s ňou porozprávať čo najskôr. Len či ju vypočuje bez toho aby sa na ňu nevrhla s kunaiom v jednej ruke a shurikenmi v druhej! Čo bolo v tejto situácii najviac pravdepodobné...

Poznámka autora: Konečne... ! Tak to tu konečne máte. Ľudkovia moji zlatí... už si konečne musím dať pauzu. Aj tak mi dochádzajú poviedky ktoré mám dopredu napísane a tak isto nápady. Musím trošku spomaliť a podopisovať. Tak isto by som chcela začať ešte jednu poviedku, len treba trošku dať myšlienky na papier, na čo teraz nemám čas keďže sa snažím silou mocou čo to napísať z Immary čo to aj tak potom vyzerá. K tejto časti nemám čo dodať. Asi ako ku každej, keďže vy rozhodujete či sa páči či nie. Ja som v tom nevinne ja len píšem... Prosím vás decka, bola by som rada keby ste to trošku aj okometovali čo by som mohla zmeniť, alebo tak. Čo by sa vám tam tak páčilo. Len neriešte môj pravopis... už som vám to hovorila milión-tristo-dvadsaťsedem krát, že som stratený prípad... Už to pravdepodobne nezmením... ani keby som sa poskladala do kocky a zaspievala hymnu od zadu... A poviem vám, že to iba tak jednoducho vyzerá...