Aj ty smieš milovať...! (12)

Hatake Immary 12...

Priateľky navždy...

Dorazili tesne pred svitaním… Boli na ceste celí deň aj noc. Čo bolo aj na nich dosť vidieť. Naruto, Sakura aj Immary sa ledva držali na nohách. Immary mala pocit akoby už bola jednou nohou na onom svete. Keď pod sebou uvidela rozľahlé mesto Iwagakure s úľavou si nahlas vydýchla. Zosypala sa na kolená. Jej brat v pohode si postával na kraji útesa a hľadel tiež na mesto dole pod nimi. Vyzeral iba trošku zadýchany. Dokonca aj Neji bol celkom v pohode aj keď v tvári sa mu dali vyčítať dosť jasné známky vyčerpania. Otočil sa a ich oči sa stretli. Pousmial sa a žmurkol na ňu. Immary sa neubránila úsmevu.
,,Tak dobre decka! Odovzdáme dokumenty Tsuchikagemu a zajtra presne o ôsmej vás chcem vidieť na tomto mieste pripravených na návrat do Konohy. Je vám to všetkým jasné?!" Zavolal veliteľsky Kakashi. Jeho tón im dával najavo, že nechce počuť žiadne námietky. Zborovo pristali až na Immary. Ta ešte stále lapala po dychu. Kakashi na ňu vrhol zvedavý pohľad pri tom nadvihol jedno obočie.
,,Neprežila by si keby si aspoň jeden krát v tvojom živote pristala na moje podmienky na prvý krát?!" Zatiahol urazene Kakashi.
,,Keby... si nás... nehnal... ako kretén... dopredu... celí deň aj noc... a keď konečne chytím... dych... tak ti to aj... zaspievam ak chceš... ale teraz mi daj láskavo pokoj!" Odbila ho jedovato. Kakashi sa iba pobavene usmial. Immary to videla a rozčúlilo ju to ešte viac. Cítila ako sa v nej dvíha vlna žlči. Hoci ju vo Vodopádovej preliečili ešte stále na tom zdravotne nebola celkom dobre a on jej spravil toto! To by radšej prišla o tých pár hodín neskôr!
No nie! On sa musí dostať sem ešte pred svitaním.
Bože ako veľmi neznášala niekedy tú jeho tvrdohlavosť. Momentálne ho mala chuť povesiť poviazaného na strom dolu hlavou a nechať ho tu až do zajtra, možno aj dlhšie. Prichytila sa pri škodoradostnom úsmeve. Asi sa nikdy nezmení. Ešte keď bola mladšia dokonca sa aj bili. Presnejšie ona sa pokúšala zbiť ho a on len stál a čítal si knihu. V druhom prípade jej skrútil ruky prisadol na zem a znovu si čítal. Takto na nej sedel kým ako tak nevychladla. Toto ju niekedy dovádzalo až k šialenstvu. Čo Kakashi veľmi dobre vedel! Neznášala keď sa naparoval. Ale niekedy sa bili len tak zo srandy a Kakashi sa aj niekedy vzdal aby sa naňho potom týždeň nehnevala...
Čo sa pri jeho povahe stávalo často... Bolo bežné keď skoro viac ako polovicu mesiaca sa s ním nebavila.

Immary hodila svoj batoh veľkým oblúkom na posteľ. Pri tom sa ozval veľmi nebezpeční zvuk. Čosi dosť hlasno zacvenďžalo a Immary zasyčala.
,,Uuups... Dúfam, že som nič nerozbila." Sashi samozrejme ihneď skočila na postel a Immary sa po nej hodila.
,,Ideš odtiaľ!" Hnala ju vankúšom z postele. Sashi mrštne odskočila na bok a zachytila do papule roh vankúša. Immary ho ťahala a trhala ním aby Sashi pustila vankúš, pri tom nadávala ako pohan a smiala sa. Takto šantila so psom smejúc sa. Nato izbu naplnil zvláštny zvuk trhania látky a Immary hodilo do mäkkých perín a Sashi k veľkej skrini. Izbu naplnili poletujúce perie všade kde len človek dovidel. Vyzeralo to akoby priamo v izbe sa rozpútala snehová búrka. Immary chvíľu vyľakane hľadela na perie poletujúce naokolo až to nevydržala a rozosmiala sa z plných pľúc. Smiala sa a smiala až je vyhŕkli slzy do očí.
Napĺňala ju akási eufória z dobre známeho miesta. Po chvíľke sa ukľudnila a s nežným úsmevom sa poobzerala naokolo. Toto bola kedysi jej izba. Vôbec sa v nej nič nezmenilo aj keď vystriedala mnoho obyvateľov. Všetko bolo na svojom mieste. Bola presne v takom stave v akom ju nechala pred rokom, keď odtiaľ odchádzala. Krásne obrazy krajín a zvierat rozvešané po izbe. Poličky na ktorých boli položené tri malé črepníky s drobnými stromčekmi ktorím sa hovorilo aj bonsaje. Na oknách bola ešte stále tá istá biela čipkovaná záclonka. Na posteli bola tá istá tmavo-zelená prikrývka so zlatou obrubou a na nej bolo zlatou niťou vyšitý znak Iwagakure. Dokonca aj drevený pracovný stôl pri okne a nepohodlná drevená stolička tam boli z orechového dreva. Malý koberec tmavo zelenej farby ležal na prostred izby. Až na jeden rozdiel, že teraz to bolo pokryté vrstvou bieleho páperia z vankúša ktorého časť ešte držala Sashi v papuli a Immary v pravej ruke.
Od dverí sa ozval dobre známi hlas a Immary sa strhla. Úplne zabudla, že nechala dokorán otvorené dvere. Návštevníka musel prilákať jej smiech.
Neji stál vo dverách ležérne sa opierajúc plecom o rám dverí. Na tvári mal neodolateľní úsmev. Immary sa trochu začervenala.
Odkedy tam bol? Musel ma sledovať po celí čas.
,,Ahoj." Povedala akosi krotko. Ledva to bolo počuť. Neji sa pri jej zmene správania ešte viac usmial. S veľkou dávkou sebaistoty vkročil dnu a posadil sa na posteľ. Pri tom rozvíril vzduch a pierka na zemi sa nadvihli trochu na zem a znovu ladným pohybom dopadali nečujne na dlážku. Immary ten pohyb zamyslene pozorovala. Pri tom na nič nemyslela iba hľadela. Neuvedomujúc si kde je a čo sa deje. Precitla až keď sa nadvihol trošku matrac pod Nejiho váhou a jeho dlaň ako ju chytil okolo tej jej. Mal neuveriteľne teplé ruky. Immaryne boli teraz úplne ľadové a spotené.Prudko sa nadýchla...
,,Vidím, že sa so Sashi dobre zabávate." Immary sčervenala ešte viac.
,,Nooo... Tak trochu. Ale kým to teraz upracem umriem vekom..." Posťažovala sa skleslo a posadila sa na posteli.
,,Pomôžem ti?" Ochotne sa ponúkol Neji. Nato na nich padol tieň od dverí. Obaja zdvihli pohľad. Stál tam rozkročený Kakashi s rukami v bok. Nebezpečne zazeral na jedného potom na druhého. Immary vyvrátilo oči k nebu s úpenlivou prosbou o zmilovanie a Neji vedľa nej naprázdno preglgol. Kakashi totiž čím dlhšie tam stál tým vyzeral viac a viac rozzúrený.
,,Môže mi niekto vysvetliť čo sa to tu deje?!" Precedil pomedzi zuby. Immary na ňom videla ako to vytlačil zo seba iba silou vôle keďže mala pocit, že každú chvíľku exploduje. Preto ihneď začala s vysvetlením.
,,To som spôsobila ja so Sashi. Akosi sme šantili a nedopatrením sme roztrhli vankúš. Neji cestou po chodbe videl ten neporiadok, pretože som nechala otvorené dvere a ponúkol sa, že mi pomôže." Kakashi sa zháčil. Trošku ochladol no stále polovražebne hľadel na Nejiho.
,,Ešte niečo chceš?" Nadvihla Immary obočie. Kakashi iba zafunel niečo podobné ako...
,,Nie!" A už ho nebolo. Immary počkala až kým na chodbe nezaniknú jeho kroky a až tak sa zvalila na postel a začala smiať. Neji ju chíľu nechápavo pozoroval a aj on sa začal smiať. O 15 minút neskôr Immary ležala na chrbte a vedľa nej Neji. Medzi nimi bola samozrejme medzera, že bi sa medzi nich ešte niekto zmestil. Obaja hľadeli na strop. Izbu vypratali rýchlo Neji jej pomohol a aj vďaka Konoha Reppuu dostali všetko perie preč z izby.
,,Čo ideš porábať večer?"
,,Ešte neviem. Mala som v pláne navštíviť starých známych."
,,Aha. Tak potom nič."
,,Prečo vlastne?"
,,Mal som v úmysle pozvať ťa niekam von."
,,Hmm... Prepáč. Ale... Vieš nevidela som ich už rok a dosť mi chýbali. Niekedy... niekedy inokedy... dobre?" Sľúbila mu Immary. Neji sa nadvihol na lakti a pozrel jej do očí. Chvíľu na ňu iba tak hľadel. Immary zadržala dych.
Čo k nemu cítim? Bola to láska? Alebo strach z toho, že ak ho odmietnem ublížim mu?
Toho sa bála najviac. Ak ho odmietne nie len že mu ublíži, ale aj stratí dobrého priateľa. Ani sa nepohla keď sa posunul k nej. Neustále hľadela do tých očí. Mala pocit akoby sa v nich strácala. Privrela oči v okamihu keď sa jeho pery spojili s jej. V tej chvíli z kútika dievčatiných očí unikla kvapka slanej vody. Stekala jej po tvári až sa stratila v bielo-šedých vlasoch. No i tak Immary vnímala mokrú cestičku na jej pokožke. Cítila ako ju páli akoby to nebola slza, ale nejaká kyselina. Srdce jej rýchlejšie bilo no sama nevedela presne prečo... Cítila strach. Prstami mu prešla po líci až na pery aby ukončila ich bosk. Neji sa nadvihol s jej prstami na perách. Ešte naposledy sa jej pozrel do očí... Zbadal jej sklenení pohľad. Vedel, že mala chuť plakať a jeho tvár posmutnela. Končekmi prstov jej nežne otrel mokrú cestičku od sĺz a pobral sa preč.
Immary čakala kým nezačuje ako sa za ním zatvárajú dvere. Až potom sa trhavo nadýchla. Ďalšie slzy jej nebadane unikli z očí.

Mladé dievča stálo a kraji dediny kľačiac v prašnej zemi a hľadiac na slová vytesané do bieleho kameňa. Nemohla tomu uveriť. Nechcela tomu uveriť. To bola iba jej nočná mora...
To nie je skutočnosť iba mora...!
Aspoň sa o tom presviedčala už asi hodinu. No pravda bola iná... A to ju bolelo.
Slzy dopadli na prašnú zem a vytvárali malé tmavé fliačiky na svetlo hnedej zemi. Immary mala zaprášené veci no bolo jej to jedno. Vlasy jej poletovali vo vetry a padali do očí no i to jej bolo jedno. Zhlboka sa nadýchla aby potlačila plač ktorí sa jej dral priam z hrude. Cítila ako zvláštna vôňa exotických kvetou spolu s malými čiastočkami prachu - ktorý zvíril vietor - jej vnikajú do pľúc. Privrela oči aby nemusela hľadieť na meno vytesané v bielom kameni, a fotka...
Bola tam taká usmievavá. Presne taká ako si ju pamätala.
Koľká irónia!
Hľadela na úsmev svojej priateľky. Jej veselé oči na ňu hľadeli z fotky ktorú fotila ona sama. Immary vtedy spravila tu fotku a teraz je na náhrobku.
,,Ichury..." Šepla nečujne.
,,Čo... čo ti to len spravili? Kto? Prečo? Prečo práve ty?" To nedokázala pochopiť. Od príchodu sem čakala všetko, len nie toto... Toto naozaj nie!
Nechala slzy voľne padať. Už im nebránila. Ani vzlykom ktoré zachvátili jej útle telo. Dokonca si ani poriadne neuvedomila keď ktosi na ňu položil plášť a kľakol si hneď vedľa nej. Zaregistrovala cudzinca až keď začula jeho hlboký hlas.
,,Plačom jej už nepomôžeš." Prekvapene sa obzrela a v tme ktorá ich obklopovala zbadala jeho tvár. Tú tvár ktorá jej nedala spávať. Mesiac ich chvíľku osvetľoval, chvíľku mesiac ukryli veľké mraky ktoré sa lenivo kĺzali po oblohe. Hľadela naňho zblízka. A predsa nevedela určiť farbu jeho očí.
Boli hnede? Alebo čierne?
Vtom ich znovu pohltila tma. Nikto z nich nič nevravel. Tma trvala akosi pridlho a Immary zdvihla pohľad k oblohe. Veľké mračno - akoby vlna - pokrylo skoro celú oblohu. Bude búrka. Teraz v tme mala akosi viac odvahy.
,,Prečo si prišiel?" Hľadela na jeho tmavú siluetu.
,,Na to ti odpoveď nemôžem dať, pretože ju ani sám neviem." Immary nemala na to čo povedať.
,,Bola to tvoja sestra? Či nejaká príbuzná?" Immary pokrútila hlavou. Hneď si však uvedomil svoji chybu. V tej tme ju nemohol vidieť.
,,Nie. Bola to moja priateľka."
V tom sa spustil hustý dážď no im to bolo jedno. Nikto sa nemal na odchod.
,,Mala by si už ísť inak premokneš." Nabádal ju trochu drsne. Dážď Immary zmýval slané slzy z líc.
,,Nechce sa mi..." Počula jeho tlmený smiech. Nevedela prečo... ani ho nepoznala a cítila sa pri ňom bezpečne. V tom si uvedomil, že má na sebe jeho plášť a on mokne. Prisunula sa bližšie a chcela si zložiť plášť aby mu ho vrátila no on jej chytil zápästie na pol ceste.
,,Nie! Nechaj si ho..." Zdvihol jej dlaň a vtlačil jej doň bozk. Immary privrela samovoľne oči a vychutnávala teplo ktoré sálalo z jeho pier, šírilo sa jej celým telom. Kým sa spamätala a otvorila oči už ho nebolo. Prekvapene hľadela do tmy no vedela, že je preč.
Odišiel.
Znova...

Poznámka autora: V prvom rade dúfam, že sa vám páčilo. Tento diel pôvodne ani nemal byť no akosi mi niečo chýbalo a tak som sa len predsa rozhodla, že ho napíšem keď už ma chytila taká zvláštna nálada... Konečne s to začína poriadne hýbať... Dúfam, že sa vám to nezdá komplikované... Úmyslene sa o to nesnažím tak si nemyslíte... Proste píšem príbeh o ľuďoch a o veciach ktoré sa deju aj v skutočnom živote v srdciach mladých ľudí... Prežívať lásku, sklamanie, strach že niekomu ublížite... Myslím, že tieto pocity sú viacerým z nás dobre známe... Musím sa priznať, že niečo čerpám aj z môjho vlastného života aj keď je to inak podane...
Viem, že ste už zvedavý kto je hlavným hrdinom toho príbehu... Kto dokáže ukradnúť Immary srdce no ešte musíte nejaký ten čas vydržať... Kým ho prezradím... Aj keď to ešte veľa vody pretečie... alebo... To sa ešte strááášne veľa naťukám do klávesnice...