Cesta za smrtí 08

„Vieš, myslím si, že máme v našich radoch špeha z Akatsuki.“ Zašepkal jej.
„Čože? To... to je šialenstvo! To nemôže byť možné! Ty si zo mňa strieľaš, že Kiba?“
Pokrútil hlavou. „Ako inak vysvetlíš to, že sa dostali tak rýchlo na našu stopu a že nás našli? No?“
„Ja... Ja neviem, prišlo mi to divné, ale až takto som nad tým nepremýšľala.“ Stále tomu neverila. Žeby jeden z nich... Veď sú predsa spolu... Kamaráti, ktorí hľadajú spoločne liek... A jeden by mal byť zradca?
Pomalým pohľadom si ich všetkých začala premeriavať. Kto? Myslím, že Dai môžeme vylúčiť. Hoci, počkať, oni jej ani neublížili, čo je dosť zvláštne. Nikdy som nepočula, že by Akatsuki niekoho nechali len tak nažive... A je pravda, že ju až tak dobre nepoznám. Dám si na ňu radšej pozor...
Kto ďalší? Shizune a Temari určite nie. Akatsuki im zabili príliš veľa ľudí, ktorých mali radi na to, aby sa s nimi dali dokopy.
Hm, Yuuto, to je zvláštny človek. Nespokojný, arogantný, stále rýpe. A nepáčia sa mi jeho oči. Také úzke. Niekedy v nich vidím taký pohľad, že by som vtedy bola najradšej na sto honov od neho... Takže on tiež patrí do kategórie podozrivých...
Pohľad jej padol na dvojicu, ktorú mala po ľavej strane. Udo a Tadashi. S nimi sa zatiaľ veľmi nerozprávala. Obaja sú rovnako tichí, ale sú milí. Pomôžu keď je treba. Na rozdiel od niekoho. Zazrela na chrbát pred sebou. Však počkaj, ten bozk ti ešte vrátim. Ale iným spôsobom. Uškrnula sa. Budeš toho ešte ľutovať, že ma nepočúvaš a... Zarazila sa. Sakra, zase na neho myslím. To snáď nie je možné! Tak a dosť! Kiba musí ísť von z mojej hlavy a to hneď! Zmraštila čelo, ako keby jej to malo pomôcť ho odtiaľ vyhnať a sústredila sa zase na skúmanie jej spolucestujúcich.
Takže tí dvaja. Hm, asi tiež na zoznam, predsa len sa nemôžeme v nikom zmýliť...
Ďalší je Akemo. Uškrnula sa. No áno. Aj keď som si ho celkom obľúbila pre jeho povahu, asi aj on bude musieť ísť na zoznam...
Kto ostáva? Hm, Nobu, o ňom je to teraz ťažko povedať, keď ani nevieme, kde je. Možno je u Akatsuki. Možno sa len niekde túla... Jaaj kde len môže byť?
Takže veriť môžem len trom ľuďom. No to nie sú moc dobré vyhliadky. Škoda, že tu nie je Hiroki. Bože, ako mi chýba jej spoločnosť. Hanabi si zhlboka povzdychla.
„Deje sa niečo?“ Ozval sa Kiba.
„Spomenula som si na Hiroki,“ do očí sa jej vkrádal smútok a zlosť.
„Neboj sa. Zabijeme ich. Do posledného. Aj za Hiroki, aj za ostatných.“ Usmial sa na ňu a schytil ju za ruku.
Vďačne na neho pozrela a silno mu ju stisla. Áno. Zabijeme ich. Akatsuki tešte sa! A hlavne ty, Deidara!
****

„Hapčíííí!“ Ozvalo sa sídlom.
„Nazdravie,“ povedal niekto.
„Ďakujem,“ Deidara potiahol nosom. „Au!“ Skríkol vtom a chytil sa za ruku.
„Ukáž, pozriem sa ti na ňu,“ podišla k nemu Konan.
Deidara si bez slova odhrnul rukáv a sieňou sa ozvalo hlasité: „Fuuj!“
„Panebože! Sa divím, že ju ešte máš.“ Konan hľadela na čiernu končatinu. „Myslím, že už onedlho o ňu prídeš.“ Nechápavo pozrela na neho a dodala: „Nerozumiem, prečo si ju nedáš odseknúť, veď takto ťa to musí strašne bolieť.“
„Odseknúť... Moju ručičku, ktorá mi tak dobre slúžila. Ktorá vytvorila toľko bombičiek. Ktorá zabila toľkých ľudí... Ja, ja nemôžem...“ Deidara sa odmietavo pozrel na Konan.
„Pozri bez nej ti bude lepšie. A aj nám. Musíme sa sústrediť na liek, na Madaru-sama a nie na tvoje neustále fňukanie. Ak to nepôjde podobrom, tak pozlom,“ a kývla rukou na Hidana a Kakuza.
„Čo-čo chceš urobiť?“ Postavil sa zo stoličky a ustupoval k stene.
„Neboj sa, bude to rýchle a skoro bezbolestné.“ Ozvala sa milo Konan.
Vtom sa za Deidarom zjavil Kakuzo a poriadne ho chytil.
„Nechaj ma!“ Zvrieskol polapený blonďák, ale to mu nepomohlo.
To už stál pred ním Hidan s kosou v ruke. „Neboj sa, je ostrá. Skoro nič neucítiš.“ Zaškeril sa na neho, zdvihol ruku a....
Sídlom sa ozval strašný výkrik, ktorý postupne klesal...

„Tak čo, nie je to lepšie?“ Konan mu zatrela ranu liečivou masťou, aby mu nekrvácala a spokojne sa uškrnula. A je kľud.
Deidara namáhavo vstal zo zeme, kde predtým spadol po Hidanovom zásahu. Pozeral sa na svoj kýpeť, ktorý mal namiesto ruky a v tej chvíli sa v ňom niečo zmenilo. Pre toto prišiel o ruku. To mu za to nestojí. A v duchu už uvažoval nad jednou vecou... Bez slova vyšiel von, ani sa nepozrel na zem, kde ležala jeho ruka.
„Odpracte to!“ Vyšlo z modrovlásky a ona sama si odišla sadnúť za stôl a pokračovala v jedle, kde skončila pred týmto malým divadielkom...
„Práve som odoslal posla k nemu, onedlho by mal obdržať rozkazy a zariadiť sa podľa nich.“ Ozvalo sa od dverí.
„V poriadku.“ Tak veci sa dali zase do pohybu. Len aby našli ten liek skôr ako sa Madarov stav zhorší...