Aj ty smieš milovať...! (11)

Hatake Immary 11...

Pozvanie

Immary sa konečne dostala do svojej izby ktorú pripravili v Shibukiho dome. Sashi ju Hneď vo dverách natešene privítala. Bol to však vypočítaví manéver z jej strany. Skočila na Immary ta to samozrejme nečakala a stratila rovnováhu. Dopadla na zadok. Sashi to využila a ubzikla len sa tak za ňou zaprášilo. Immary nahnevane zavrčala. Podarilo sa jej postaviť. Vyšla pred dvere a hľadela na prázdnu chodbu. Pošúchala si boľavé miesto.
,,No len počkaj! Potvora jedna! Veď ti ešte prídeš kňučať nech ťa pustím dnu. Figu ťa pustím." Smiala sa Immary. Vrhla krátky phohľad na les ktorí sa črtal kdesi v zadu. Keďže chodba ktorá viedla k jej izbe bola napoly chodba napoly terasa mala výhľad na okolitú krajinu. Do myšlienok sa jej znovu vkradol ten cudzinec. Smutne si vzdychla.
Aspoň keby som vedela ako sa volá...
Nakoniec iba pokrčila ramenami a pobrala sa dnu. Zahrabala v batohu a vytiahla z neho tenkú osušku, šampón a pyžamo a pobrala sa do sprchy. Ešte predtým vrhla kradmý pohľad na posteľ. Ešte sa jej akosi nechcelo spať. Kúpeľňa bola pomerne maličká. Nechala na seba dopadať kvapky studenej vody. Na tele jej naskočila husia koža no jej to neprekážalo. Studenu vodu akosi neobľubovala, jedine ak si potrebovala prečistiť myseľ. Zaklonila hlavu a zaborila prsty do mokrých vlasov. Ešte aj v sprche jej nedal pokoj. Stále mala pred sebou jeho zvláštne smutný temný pohľad. Jeho tvár bola akoby vytesaná z kamenná. Taká tmavá bez akéhokoľvek náznaku nejakého pocitu. Ten pohľad poznala. Toto mohlo spraviť z človekom iba ak si prežil niečo zlé temné čo ho poznačilo do konca svojho života. Aj ona kedysi mala taký pohľad v očiach. Do tej doby kým nepochopila, že to nemá aj tak význam.
Zohla sa po šampón. Pomalým krúživým pohybom si ho v masírovala do vlasov až sa jej urobila pena vo vlasoch a studená voda jej ju zmývala. Stekala jej do tváre a ona musela zavrieť oči aby ju neštípali. Veľmi to však nepomohlo. Cítila ako sa jej dostáva do očí a začínajú ju slabo páliť. Rýchlo si preto opláchla vodou všetku penu z vlasov a vypla vodu. Naslepo pátrala po uteráku. Utrela si oči, vyšúchala vlasy a zabalila sa do uteráka. Koniec zastrčila tak aby jej držal sám a nemusela si ho držať rukou. Takto sa postavila pred malé umývadlo a zrkadlo zavesené nad ním. Pozerala na svoj obraz. Veľké zelené oči. Bielo-šedé vlasy. Na krátko ostrihané. Až na tie vlasy sa vôbec nepodobala na svojich bratov, ktorí sa podali na otca. Bola skoro presnou kópiou svojej matky.
Pred očami sa jej zhmotnila tmava postava. Znovu naňho myslela.
Ale prečo cítila... ľútosť? Že odišiel bez slova? Že ho už možno viac neuvidí? To netušila. ostávalo jej iba dúfať, že raz... raz ho možno ešte kdesi stretne. Zavrtela hlavou.
To je choré! Videla som ho raz a...! A čo?! Dopekla čo je to so mnou?!
Bola nahnevaná. Sama na seba. Nevedela čo je to s ňou.
,,Potrebujem sa vyvetrať. To my snáď pomôže." S týmito slovami si obliekla bledomodré voľné nohavice a rovnakej farby tričko na ramienka. Mokrí uterák prevesila cez drevenú stoličku a šampón a aj s poskladaným oblečením položila na stolík vedľa stoličky. Dvere nechala pootvorené aby si nemusela brať kľúčik. Aj tak mala v pláne iba si posedieť na terase pred izbou. Mesiac osvetľoval okolie a ona sa posadila na široké kamenné zábradlie. Chrbtom sa oprela o stĺp. Jednu nohu vyložila na zábradlie a pokrčila ju v kolene. Pozorovala vysoký skalnatý útes lemujúci celú dedinu.
,,Prečo ešte nespíte? Pokiaľ viem zajtra skoro ráno vyrážate." Ozvalo sa z tieňa. S Immary až trhlo. Chytro sa obzrela. Stál tam Shibuki a premeriaval si ju pohľadom.
,,Prosím nevykajte mi akosi to nemám rada."
,,Prepáč. Budem ti tykať pod jednou podmienkou. Že aj ty mi budeš tykať." Posadil sa blízko nej.
,,Ani tebe sa nechce spať?"
,,Áno. Ťažko sa mi zaspáva na nových miestach."
,,Tak to máme niečo spoločné..." Zoširoka sa usmial.
,,Odkiaľ vlastne poznáš môjho brata?"
,,Kakashiho? To je už dávno. Spoznal som ho ešte keď som bol ustráchaný chlapec. On, Naruto, Sakura a vtedy aj Sasuke mi dodali odvahu a cestu ktorou som sa mal vybrať už dávnejšie. Ukázali mi čo je to byť skutočným ninjom. A zo to všetko som im nesmierne vďační. Nikdy im to nezabudnem." Immary na to nepovedala nič. V prvom radene ani netušila čo, v tom druhom na sebe ucítila prenikavý pohľad. Nezdalo sa jej to, tím si bola istá! Shibuki ju prepaľoval pohľadom no jeho ten pocit v nej nevyvolal... Nenápadne sa poobzerala naokolo no nikoho nevidela. Shibuki na chvíľku zmĺkol. Ticho trvalo no Immary ho akosi ani nevnímala.
,,Ak by si sa sem chcela niekedy vrátiť budeš tu srdečne vítaná. Ja... budem rád ak sa tu ešte niekedy ukážeš." Jej smaragdovo zelené oči sa stretli s jeho tmavo hnedými, skoro až čiernymi. Nedalo sa to rozoznať presne. Na tvary sa jej objavil plachý úsmev. nevedela ako by na to asi mala zareagovať.
,,Budem veľmi rada." Mala nutkanie objať ho a tak to aj spravila. Zo začiatku ho to prekvapilo no spamätal sa skoro ihneď, Objal ju okolo pliec a pritiahol bližšie k sebe. Immary si spokojne vzdychla. Toto jej chýbalo. Objatie niekoho o kom vedela, že sa môže naňho spoľahnúť.
Možno sa sem niekedy naozaj vráti. Bolo tu nádherne. Konečne sa cítila v bezpečí a netrápila ju minulosť pretože tú nechala kdesi ďaleko zabudnutú. Aspoň na teraz. Nevedela čo to je, prečo sa tak cíti v jeho blízkosti. No láska to nebola tým si bola istá. Skôr by povedala že to bolo viac ako priateľstvo. Skoro akoby bol jej bratom. Bolo to smiešne poznali sa sotva pár hodín. Život je, ale nevyspytateľný. Človek nikdy nebude chápať všetko čo mu prinesie.
Minúty ubiehali a oni dvaja sa ani nepohli. Immary sa zachvela od chladu ktorí priniesol slabý vánok. Vkĺzol jej pod pyžamo. Shibuki sa trošku odtiahol.
,,Mal by si si už ľahnúť. Ja už tiež budem musieť ísť." Šepla ticho. Akosi sa jej nechcelo.
,,Áno, samozrejme. Prajem ti dobrú noc." Immary na ňom videla ako zaváhal. Pousmiala sa.
,,Aj tebe." Vtisla mu krátky bosk na líce. Vstala a pobrala sa k dverám.
,,Immary..." Zastavil ju jeho hlas.
,,Hmmm...?" Pomaly sa obzrela.
,,Ja... som rád,... že som mal možnosť ťa spoznať." Venovala mu nežný úsmev.
,,To platí aj v mojom prípade. Som veľmi rada, že som mala možnosť spoznať ťa. Dobrú noc Shibuki."
,,Dobrú." Bolo vidno, že má na jazyku ešte čosi. Neodvážil sa to však povedať. Immary tomu bola aj rada. Nebola hlúpa vedela čo to bolo. Aspoň to tušila. Zapáčila sa mu. To bolo jasné. Hoci bol pekný nikdy by si sním nezačala už len kôli tomu, že v ňom nevidela muža ale priateľa a brata. A práve preto, keby sa vyslovil asi by nemala srdce mu zlomiť srdce. Len málo mužov s tak dobrým srdcom a citlivou dušou bolo na tomto svete...
Prudko otočila hlavu smerom na koniec chodby, opačným smerom ako odišiel Shibuki, sa čosi pohlo. Stihla už len zazrieť koniec čierneho plášťa vlajúceho vo vzduchu ako mizne za rohom. Slabo sa usmiala. Tak predsa ju tušenie nesklamalo. On ich pozoroval celí čas.
Ale prečo? Prečo ju sledoval. Čo tým chcel dosiahnuť?
Stále jej to nešlo do hlavy. S rozbúrenou mysľou vošla do izby. Pre istotu za sebou aj zamkla.
Sashi má smolu.
Pravdepodobne ak nepochodí tu pôjde zobudiť Kakashiho aby ju vpustil dnu.
Okná boli pozatvárané.
Pre istotu.
Nemienila riskovať aj keď... Ak by sa chcel niekto dostať dnu zamknuté dvere a pozatvárané okna by mu v tom nezabránili. Na posteli sa stočila do klbka ako mačka, prikrytá iba tenkou prikrývkou. Hľadiac von na hviezdy, ako to mala vo zvyku, a premýšľajúc nad Shibukim a cudzincom v plášti zaspala nepokojným spánkom...

,, Tresk ... tresk... tresk..." Znelo to akoby sa pokúšal niekto vyvaliť dvere. Dievča na posteli nespokojne zamrnčalo a prevrátilo sa na druhý bok.
,,Immary dopekla vstávaj! Za pol hodinu vyrážame bez teba alebo s tebou tak si vyber." Volal spoza dverí Kakashi.
,,Beriem tu druhú možnosť ak to znamená, že sa ťa nadobro zbavím." Zvolala spod vankúša.
,,HA...HA...HA!!! Bože ako som sa nasmial. Ihneď vstaň!" Ironicky sa zasmial.
,,Ježiškove husličky aký si dnes podráždený! Trošku to rozdýchaj nech sa s tebou aj dá normálne baviť."
Vyrazili do pol hodiny, presne ako mal v pláne Kakashi. Immary už napredovala rýchlejšie a bez ťažkostí. Ešte ju to trošku pobolievalo no to bolo zanedbateľné. Už zajtra pred poludním by mali doraziť... Ak ich nepostrehne niečo nečakané. Odovzdajú akési dôležité dokumenty Tsuchikagemu, odpočinú si a znovu vyrazia na spiatočnú cestu.
Bolo to zvláštne, netušila, že to pôjde takto ľahko. Cestou sem ich nikto nezastavil, nenapadol, nikoho nestretli. Aj keď... Ešte neboli na mieste a tak nepoľavovala z ostražitosti.
Cítila akési vzrušenie.
Konečne.
V Iwagakure už dlho nebola. Pomaly zabúdala ako to tam vyzeralo. No nezabudla na priateľov ktorých si tam našla... a najme na Ichury. Ichury bola veľmi živé dievča. Dlhé fialové vlasy nosila spletené do vrkoča. Rovnako fialkasté oči boli vždy usmievavé. Ichury nikdy neopúšťala dobrá nálada. Za ten pol roka čo ju Immay poznala nevidela Ichury inak iba s širokým nefalšovaným úsmevom. Kam prišla rozdávala radosť a smiech. Immary za tú dobu čo sa nevideli veľmi chýbala.
To však ešte nevedela aké správy ju čakajú...

Poznámka autora: Na začiatok sa chcem ospravedlniť za nepatrný opis Vodopádovej. Ešte som nevidela časť so Shibukim tak netuším aké to tam je... Túto časť som nazbúchala na rýchlo... Teplota našťastie ustúpila hneď a hrdlo ma nebolí až tak... už môžem aj v pohode piť čaj... Predtým som myslela, že my vylezú oči do bolesti. V nedeľu vám tu dám asi ďalšiu časť... Keďže som marod nikam nemôžem tak nerobím nič iné iba sedím za pc... Milujem keď som chorá a u krsných rodičov...