Tie mučivé spomienky

Kyslé bolo to mladé víno, ktoré dnes ochutnal, horké.
Nechutilo ako po iné dni. Jeho sladkosť, vôňa, dokonca aj chuť zmizla...
Niečo ho náhle rozrušilo, dnešný letný večer bol iný než tie ostatné, postrehol to v jedinom okamžiku. Prečo. Prečo si dnes nemôže vychutnať to, čo mu po iné dni prinášalo jedinú radosť v jeho bezvýznamnom živote?
Nemôže... Nemôže sa dotknúť toho zlatého pohára s rubínovou tekutinou a odhodiť tak všetok svoj žiaľ preč od seba ako mal vo zvyku.
Akoby váhal, váhal či sa rozhodol správne.
Či všetky jeho rozhodnutia mali skončiť práve takto.
Či cesta, ktorou sa vybral ho mala priviesť práve sem.
Rozhliadol sa okolo seba. Prázdno, tma, zima...všade sa rozpínajúca nepreniknuteľná temnota.
Je toto naozaj to, čo si prial, to po čom túžil? Alebo je to iba vidina jeho vlastnej pýchy a arogancie? Nepoznal odpoveď, nevedel už ani kto vlastne je.
„Dočerta s tým! Toto som nechcel.“ zaklial nahnevane a hodil plný pohár omamného nápoja prudko pred seba.
Víno sa s obrovským rachotom vylialo na čistú zem a pokropilo dlážku červeným odtieňom. „Nie..“ povedal nešťastne.
Už to nechce viac zažívať, nechce trpieť znova a znova, zakaždým nanovo a s takou veľkou intenzitou. Takto sa trápiť ho vnútorne zabíja, ničí mu dušu, páli jeho srdce na popol.
Aj keď sa snažil zabudnúť, vyhnať si tie mučivé obrazy zo svojej hlavy, nemohol.
Nedokázal zo svojho srdca dostať jej detský úsmev, zo svojich pier jej nežné meno, zo svojich myšlienok jej láskavú tvár...
Nemohol! Toľko krát sa snažil vymaniť ju zo svojich spomienok, vypudiť ju z uzavretej mysle, no márne...
Pretože tam, kde predtým vzplanuli vášnivé city, tam, kde aj raz to rokmi mŕtve srdce milovalo, temnota nedokázala potvrdiť svoju nadvládu.
Ovládla celé jeho telo, každú kúsok čím kedy v minulom živote bol a čím sa aj stal.
Avšak iba toto jediné miesto bolo večným chrámom, posvätnou svätyňou do ktorej nemohla ani temnota vstúpiť, pretože aj on sám zahodil od tejto zamknutej komnaty všetky svoje kľúče.
Zámok je pevný, z najtvrdšej ocele, z najjagavejšieho kovu.
Nezlomí sa či nepukne, ako ani jeho pamäť nikdy nezabudne a ten trýznivý pocit nezmizne...
Zostal osamotený, iba on a prázdnota v jeho vnútri a tá sa zakaždým tak nepríjemným spôsobom ozvala, keď to najmenej čakal, keď na to nebol vôbec pripravený!
Nevedel ako dokázal s tým zničujúcim pocitom prežiť tak dlho...
„Celé tri roky, ha?“ dokončil s jemným úsmevom, no v sebavedomých slovách, ktoré vyslovil bolo cítiť ostrú bodavú bolesť samoty.
Tri roky, odkedy opustil všetko čo kedy miloval, odkedy opustil práve ju...
Opustil svojich najlepších priateľov, svoju jedinú lásku...
Sám seba a prečo vlastne?
Iba preto, aby si splnil svoj odveký sen. Sen, ktorý napĺňal jeho bezcenný život nejakým podstatným zmyslom, pre ktorý zostával nažive.
Aby sa stal nemilosrdným pomstiteľom ako si od detstva vždy prial, ale o to viac sa cítil podlým zbabelcom a odporným zradcom...
Zradil tých, ktorí mu najviac dôverovali, tých, ktorí sa mu snažili z pozemských síl pomôcť, tých, ktorí s ním prežili iba skoro celý svoj život!
Oklamal ľudí, prežívajúcich s ním radosti, sklamania, utrpenie ako aj ten neľahký osud, ktorý si nikdy neprial... no predovšetkým zradil ju!
V ten večer, v ten osudový večer, keď sa ich dovtedy rozdielne cesty splietli v jednu, mlčal.
Neodvážil sa jej povedať...
Neodvážil sa priznať, že musí navždy odísť, priznať si teraz svoj jediný a skutočný omyl a to ich spoločnú rozlúčku.
Plakala, prosila, žiadala! Nepočúval, nechcel načúvať jej vyznaniam, nechcel vidieť to, čo sa mu snažila svojou láskou vysvetliť a to že v temnote nemôže nikto žiť.
Teraz je už na všetko neskoro, nemôže sa vrátiť späť ani kvôli nej.
Už neucíti jej teplý dych za svojim chrbtom, už neuvidí jej poletujúce vlasy pred svojimi krokmi, už nebude počuť jej sladký hlas po svojom boku.
Už nikdy...
Pomstiteľ, ktorým sa stal sa neohliada späť, nič neľutuje, o nič sa nestará, iba o svoj vlastný cieľ, o svoje vlastné dobro, iba o seba...
Preklínal sa za to, neprešiel deň, kedy by sa nesnažil zmeniť vlastný osud, čo mu jeho starší brat tak nemilosrdne pridelil.
Nestále letné počasie so sebou prinieslo horkú chuť, chuť toho mladého vína...