Tichá prosba

Niečo sa nieslo nočným vzduchom, bola to jemná pieseň v nádychu očakávaného chladného rána. Tichá melódia sa niesla rozzúreným povetrím, slabé šepoty o sklamaní, pochybnostiach a trápení.
Jesenné lístie lemovalo rôznymi farbami posiatu tmavú zem.
To čo sa predtým zdalo mŕtve, znova ožívalo novým životom.
Aj ona chcela byť ako to tmavé lístie, kropiace neďaleké aleje vysokých topoľov.
Hlboko si vzdychla nad myšlienkami, ktoré sa jej rozlietali v hlave.
Vie vôbec, že existujem? Vie vôbec kto v skutočnosti som?
Vždy som mu ukazovala iba svoju horšiu stránku.
Zakaždým, keď som s ním bola osamote som nedokázala povedať jediné slovo, jedinú vetu, aby som mu konečne povedala čo vlastne cítim, že keď som s ním neexistuje nič krajšie, nič zmysluplnejšie než je jeho prítomnosť...
Nebolo to po prvý krát, čo jej tlčúce srdce našepkávalo, aby odhodila svoju plachosť, svoj strach z možného odmietnutia a nechala sa iba unášať tou neznámou silou, ktorá ju k nemu tak priťahovala. Bol silný, priateľský, rovnako obetavý a verný.
Tieto jeho vlastnosti na ňom milovala. Milovala jeho anjelsky láskavý úsmev, jeho diabolsky pálivý pohľad.
Všetko na ňom milovala...
Dokonca aj jeho bláznivo detské kúsky či občas nerozvážne správanie.
Neprešiel deň, noc, aby sa na vlastnej koži nepresvedčila aký je oddaný pre všetkých svojich priateľov. Patrila k nim...
Vedela, že by neváhal darovať svoj vlastný život, aby ju ochránil, aby sa nemusel prizerať ako trpí!
No ona nemala toľko odvahy, tej známej energie akou prekypoval v každej chvíli.
Nemala toľko sily bojovať proti svojim skrytým démonom, proti nástrahám nebezpečného sveta ninju.
Práve preto asi bola vždy mierna, pokojná, slabá. Presne tak slabá...
Možno iba nevedela ako prejaviť svoje city k nemu, možno iba nechápala tú tajomnú silu, ktorá ju mala vo svojej čarovnej moci a táto magická čarodejnica ju nemala v úmysle niekedy prepustiť.
Čo je to za silu? Čo je to za kúzlo?
„Viem to...“ povedala potichu a usmiala sa nad svojím váhaním.
Dávno poznala jedinú správnu odpoveď na danú otázku: „Ľúbim ho.“ Vyriekla prekvapená svojím trasúcim sa hlasom.
Z očí jej vytiekla drobná slza a prudko dopadla na zem, za ňou nasledovali ďalšie a ďalšie.
Nemohla prestať plakať, síce to považovala za prejav slabosti, no nikto ju nikdy nevidel plakať. Zakrývala svoje slzy pred každým, nechcela, aby ju videli takto zraniteľnú a bezmocnú, hlavne on nie.
No aspoň tento krátky okamžik patril iba jej...
Slnko vychádzalo nečakane, spoza tieňa rannej hmly vykukli prvé svetelné lúče.
A ona rovnako ako to prenikavé svetlo venovala svoju nádej a túžby na zlaté krídla Pána nekonečnej oblohy.
Tak ako prichádzajúce ráno porazilo upadajúcu tmu, verila, že jej pred svetom chránená láska znova povstane a zvíťazí!
Zvíťazí svoj večný boj nad trpkou samotou.
Ako si len z najhlbšieho miesta svojej duše priala, aby ju raz vypočul, aby len zastal, pozrel jej do lagúnových očí a našiel tak skutočnú pravdu.
Aby v nich uvidel jej skryté priania, tajné túžby, nesplnené želania... aby v nich uvidel seba.
Nezastal, on išiel ďalej, so vztýčenou hlavou, s veľkými plánmi, nechávajúc ju v pozadí.
Stále za denným svetlom, kým jej patrila nepoddajná tma...
Žeby si ju nevšimol? Žeby iba zabudol zastaviť?
No ona nikdy nezabudne. Nemôže, ani do konca svojich posledných dní!
Odkedy sa vydala tŕnistým chodníčkom zvaným láska nebolo cesty späť, nemohla sa otočiť, vykročiť inou cestou či zmeniť smer. Cieľ jej púte bol daný, nemohla sa vrátiť, v mocných pazúroch osudu sa nedá už nič zmeniť... pretože si zvolila.
Ale ona sa vo svojom vnútri zmenila, snažila sa o to celý ten čas, už len kvôli nemu.
A aj keď si to možno nikto nevšimol, podarilo sa jej uspieť tam, kde predtým zakaždým zlyhala...
Namiesto temnoty zvolila svetlo, zvolila si hovoriť svoje názory, odmietať nadvlády niekoho iného. Namiesto mlčania a podriadenosti sa vybrala svojou vlastnou cestou, svojím vlastným ponímaním slova ninjy.
Iba nádej... Iba čistá nádej, že ju jedného dňa bude taktiež milovať ako ona jeho.
To ju posilňovalo, vďaka tej úprimnej láske sa stala silnejšou, to vďaka nemu sa stala tým, čím je dnes.
Odvaha... Vrodená odvaha jej vždy chýbala. Teraz už nie...
Posledné zvyšky hustej hmly sa vyparili do nenávratna, studený závan jesenného vetra vysušil posledné slzy lagúnových oči.
Zmenila sa... len kvôli nemu...