Aj ty smieš milovať...! (08)

Hatake Immary 08 ...

Gaiho chyba!!!

Ráno o šiestej sa všetci stretli pred bránou Konohy. Aspoň povodne mali... Kakashi tam nebol, to by predsa nebol on keby nemeškal. Sakusa s Narutom ho už poznali dobre, preto asi prídu o čosi neskôr. Aj Immary poznala jeho zlozvyk chodiť všade neskoro, no i tak prišla načas. Keďže tam nenašla ani Naruta, ani Sakuru, uchýlila sa na strom. Pohodlne sa na ňom usadila. Nohami trochu pohojdávala, čítala si knižku. Katanu mala zavesenú hneď vedľa, aby bola po ruke. Keby náhodou...
Sashi spala hneď dole pod stromom. Immary počula až hore do korún stromu jej spokojné odfukovanie. Pousmiala sa a znovu sa zahĺbila do knihy. Naokolo bol kľud. Bolo skoro ráno. Väčšina obyvateľstva ešte spalo. Iba sem tam sa objavil nejaký ranostaj. Aj to bola väčšina z nich ninjovia ktorý sa vybrali buď na misiu, alebo si trošku zatrénovať za východu slnka. Immary zdvihla pohľad. Nikto ešte z jej tímu neprišiel. Pokrčila ramenami a prevrátila stránku. V tom spozornela. Zachytila nepatrný pohyb. Kdesi čosi zašušťalo. Necvičenému uchu to mohlo znieť ako keď vánok šantí v lísti. No ona vedela, že to nie je tak. Knihu pomaličky vrátila na svoje miesto v bočnej kapse. Načiahla sa po katane. Ešte sa ani nedotkla zbrane a v tej chvíli to prišlo. Z ľava sa vynoril ninja. Immary sa stihla iba obrátiť. Uhnúť jej už nebolo dopriate. Ninja ju zrazil na zem presne miereným kopancom do rebier. Preletela cez konáre stromov - pritom zlomila asi tri také hrubšie – a dopadla s dunením na prašnú cestu. Okolo nej sa zvíril prach. Immary sa chcela postaviť no nebolo to až také ľahké. Telo sa jej odmietalo pohnúť. Hrudník je neznesiteľne bolel. Mala pocit akoby sa nedokázala nadýchnuť. Bolesť jej vystreľovala do celého tela. Na dievča dopadol tieň. Sashi dobehla a vrčiac sa vrhla na cudzinca. Ten sa jej vyhol a pes preletel vzduchom. Nemohol sa však už vyhnúť stromu. Udrel sa o kmeň a s kňučaním dopadol do trávi. Našťastie však nemal skoro žiadne zranenia.
„Kto si?“ Spýtal sa chladne cudzinec. Immary sa opatrne zdvihla zo zeme. Kľačiac v prachu. Jednou rukou sa držala za boľavý hrudník a druhou sa opierala o zem.
„Som...“
„Immarý!“ Kričal z diaľky jej veľmi známi hlas. Naruto bežal ich smerom a v pätách mal Sakuru.
„Immary?“ Začudoval sa ninja čo ju napadol. Naruto dobehol až k nej, pozrel na ninju pred sebou.
„Gai-sensei? Prečo ste napadli Immary?“ Gai celý sčervenal od hanby.
„Viete ja... no...“ V tom sa vynorili z korún stromu ďalší traja ninjovia. Ten Ten, Neji a Lee.
„mysleli sme si, že je špeh.“ Vysvetlila Ten Ten namiesto svojho senseia. Immary zastonala, prstami sa zaryla do hliny. Pri tom sa prudko rozkašľala. Na zem dopadali kvapky krvi. Sakura už neváhala ani sekundu. Začala ju liečiť svojím jutsu.
„Ak by som... bola špeh. Tak... ma v živote neobjavíte... tak ľahko.“ Jej hlas bol ľadový. Zúrivo zaškúlila po Gaim. Ten bol krotký ako baránok. Pri jej pohľade ustúpil o krok.
„To si zapamätajte!“ Dodala rozzúrene. Zranenie ju pekelne bolelo. Nato sa objavil Kakashi.
„Čo sa deje?“ Prekvapene pozeral po prítomných ľuďoch.
„Ale nič!“ Otrávene vzdychla Immary. Kakashi nadvihol pravé obočie.
„Akosi sa mi to nezdá.“
„No Gai-sensei zaútočil na Immary, pretože si myslel, že je špeh.“ Vysvetlil Lee. Kakashi nadvihol obočie ešte viac.
„To by si ju Gai nenašiel. To tu garantujem. Sám som ju v tomto trénoval. Aj ja som mal niekedy s tým problémy.“ Naruto, Sakura, Ten Ten, Lee dokonca aj Neji sa rozosmiali. Kakashi sa iba pousmial no cez masku to nebolo vidno. Ešte aj Immary sa rozosmiala no ihneď to oľutovala. Iba Gai sa tváril ako zbitý pes. Po chvíľke Sakura zložila ruky.
„To by už bolo. Ale bude ťa to ešte tak deň dva pobolievať.“
„No super! Práve keď máme misiu.“
„Kakashi-sensei?“ Nečakane sa ozval Neji.
„Keďže máte jedného člena zraneného môžem ho nahradiť?“ Všetci vyvalili oči. Kakashi sa zamyslel.
„Chce sa ti? Len teraz ste sa vrátili z misie.“
„Pravdaže pôjdem.“ Odvetil. Zdalo sa to akoby bol až nedočkavý. Kakashi pozrel na Gaiho.
„Pustíš ho?“ Gai pokrčil ramenami.
„Je to jeho vec. Nech sa rozhodne sám.“
„V tom prípade idem aj ja!“ Zvolal Lee.
„Po prvé: ak si myslíte, že ma z tejto misie vynecháte tak ste na omyle. Pôjdem aj keby bola moja posledná. Po druhé: Nechcete zobrať celú Konohu? Zatiahla ironicky Immary.
„Immary má pravdu. Už aj tak nás bude veľa. Možno niekedy na budúce Lee.“ Zahľadel sa naňho povzbudivo.
„Hmm... tak dobre.“ Lee zvesil skleslo ramena.

„To máš za to, že nenosíš ochrannú čelenku so znakom Konohy.“ Karhal ju so smiechom Kakashi.
„Ty mi láskavo nehovor čo mám a čo nemám robiť. Okrem toho nikto mi žiadnu nedal.“
„Čo sa stalo s tou prvou?“
„Tú som zničila v deň keď som odišla z Konohy... Spájalo sa s ňou až priveľa spomienok.“
„To si mi mala povedať skôr. Doniesol by som ti jednu od Tsunade.“
„Teraz mi je aj tak na figu!“ Immary bola ešte vždy podráždena. Rebrá ju neznesiteľne boleli. Skákali po hrubých vetvách stromov, vysoko nad zemou. Mali celkom rýchle tempo a ona mala čo robiť aby sa im vyrovnala. Celú cestu sa modlila aby už mali konečne prestávku. Bolo na nohách od šiestej rána a už sa pomaly stmievalo. Už nevládala. Bolesť bola silnejšia. Zväčšovala sa s jej únavou. Pred očami sa jej dokonca už sem tam začalo zahmlievať. Práve doskočila na hrubý konár, keď sa jej noha podlomila. Cítila ako padá. Bol to zvláštny pocit. Vtom ju ktosi zachytil. Silné ruky ju zvierali vo svojom náruči. Opatrne zdvihla pohľad. Myslela si, že je to Kakashi. Mýlila sa!
Hľadela do veľkých bledomodrých očí. Neji ju pevne držal a skackal s ňou po konároch až na zem.
„Si v pohode?“ Immary iba prikývla. Na viac sa nezmohla. Kakashi, Naruto a Sakura doskočili k nim.
„Hej vy dvaja! Deje sa niečo?“ Zakričal na nich Kakashi.
„Ano!“ (Zvolal Neji)
„Nie!“ (Zvolala Immary - obaja naraz) Kakashi prekvapene hľadel na nich. Immary preto radšej sklopila oči.
„mali by sme sa už utáboriť. Immary bolí zranenie. Dnes už nebude schopná pokračovať. Bez tak sme už všetci unavený a hladný.“ Vysvetľoval Neji. Kakashi chvíľu zvažoval jeho slová.
„Tak dobre. Utáborime sa tu.“
Immary sa usmiala na svojho záchrancu.
„Prečo sa tak o mňa staráš?“
„pretože musím akosi odčiniť chybu môjho senseia.“ Žmurkol na ňu.
„Ó... koľká to obeta.“ Doberala si ho. Neji sa ešte viac usmial.
„Mám aj svoje dôvody. Ale tie sú prísne tajné. Ak by som ti ich prezradil musel by som ťa zabiť.“ Rozosmiala sa. No po chvíľke bolestne zastonala. Neji ju ešte stále držal v náruči.
„Nemôžeš ma teraz rozosmievať...“ Karhala ho veselo.
„Rozosmievať? Ja som to myslel vážne.“ No opak bol pravdou. Svedčil o tom jeho úsmev.

„Je to vážnejšie ako som si myslela.“ Začala Sakura s rukami nad jej rebrami. Ruky jej svietili zeleným svetlom. Kakashi kľačal pri Immary z druhej strany.
„V takom stave nebude môcť pokračovať.“ Naruto s Nejim sedeli obďaleč a naťahovali uška ako netopiere aby im neuniklo ani slovko z rozhovoru Kakashiho a Sakury.
„Sakura nestraš ma! Už mi konečne povedz čo jej je!“ Bolo na ňom vidno aký je vystrašený. Sakura ho ešte v takom stave nevidela.
„Má poriadne doudierane orgány. Nehovoriac o tom, že celú cestu išla s dvoma zlomenými rebrami. Nechápem ako som si to nemohla všimnúť... Muselo ju to poriadne bolieť.“ Sakura ju obdivovala, že s takým zranením vydržala tak dlho. A bez slovka ponosu.
Immary ležala nepohnute na tráve. Hľadela na oblohu presvitajúcu pomedzi husté konáre. Sťažka dýchala.
„Dopekla Immary prečo si mi to už nepovedala skôr?!“ Zlostil sa jej brat.
„Lebo som to nepovažovala za také dôležité.“ Odsekla mu rovnako stroho.
„Ne bolo dôležité?!!!!“ Zatiahol neveriaco.
„Zbláznila si sa?! Veď si si mohla ublížiť ešte viac.
„Práve preto som nechcela aby ma Tsunade dala k tebe do tímu. Vedela som ako to dopadne... Budeš neustále dozerať na mňa pretože som tvoja mladšia sestra!“ Skoro až po ňom kričala. Kakashi zvesil ramená. Pohľad sklopil do zeme.
„Tak isto by som sa bál aj o ostatných členov svojho tímu. Som váš sensei. Som za vás zodpovedný.“ Immary odrazu prešla zlosť. Cítila sa previnilo.
„Kakashi... ja... nechcela som... ja len... prepáč mi to.“ V očiach jej našiel ľútosť.
„Nemám ti čo odpúšťať. Možno kúsok pravdy na tom je. Si moja sestra a je predsa logické, že sa o teba bojím.“ Previnilo sa usmial. Prezradili ho oči. Immary už liezli na nervy tie masky. Už nepracoval ako ANBU. Nemal dôvod schovávať si svoju tvár. Teraz to nemienila rozoberať. Porozpráva sa s ním o tom neskôr.
„Tak dobre. Dnes tu prenocujeme. Zajtra sa trošku odchýlime z trasu smerom na Vodopádovu. Tam by nám mali pomôcť. Je to iba kúsok odtiaľ. Dúfam, že do zajtra sa budeš cítiť lepšie.“
„To si píš!“ Odvetila veselo. Sakura ju ako tak dala do kopy. No stále to nebolo ono. Vo Vodopádovej mali tak tiež schopných medikov. Tí jej pomôžu určite.