Mŕtva láska

Stála v tme, mesiac osvetľoval strnulú tvár. Taká zima...
Cítila chlad presakujúci skrz otvorené okno, príroda sladko spala v opojení nekončiaceho ticha.
Nebol to však iba ľadový vietor a zabudnuté slová, mráz vychádzal aj z tvrdého kameňa, ktoré kedysi tak naivne nazývala svojím srdcom.
Poletujúci sneh kropil jej smutnú tvár a miesil sa so slzami, kde tam vytváral vryté prúdy slaných riek. Zostala sama, iba ona a jej žiaľ...
Nič sa nezmenilo, vôbec nič.
Azda iba prázdnota, ktorá predtým naplnila jej vnútro sa ešte viac rozšírila. Posmutnela, vracajúc sa myšlienkami do tých šťastných dní.
Staré dobré časy, sa tomu kedysi hovorilo.
No pre ňu to bola minulosť, minulosť s príchuťou trpkosti mladého vína.
Noční vlci vyjú na krvavý mesiac.
Spievajú. Spievajú tie zabudnuté žalostné piesne o lúčení milencov, ktoré ona tak dlho v sebe potláčala a pritom práve jemu nikdy nevyslovila.
Nikdy mu nepovedala, čo k nemu naozaj cíti, neodvážila sa prehovoriť v jeho krásnej blízkosti.
Strach. To jediné jej v tom bránilo. Tie hlúpe ľudské pocity, pomyslela si zlomene.
Koľko už ubehlo? Koľko dní už ubehlo odkedy sa rozlúčili???
„Roky...“ vydala zo seba so zlomeným úsmevom.
Tri roky a ona stále smúti za svojou láskou, stále si nevie odpustiť svoje mlčanie. Verila mu, ako mu len verila.
Dúfala, túžila po tom, že ju možno niekde v hĺbke svojej temnej duše aspoň trochu miluje?!
No zmýlila sa, pochabo si nahovárala niečo viac, než od neho mohla dostať. Preto dala prednosť hlúpej márnivosti pred vlastnými pocitmi, preto ho svojím vyznaním sklamala.
A to si neodpustí, pokiaľ bude nažive.
Opustil ju, nechal ju samú vydanú napospas tichu a temnote lapenej v spálenom srdci.
Už nezačuje tón jeho zvonivého hlasu, už nezacíti vôňu jeho nežného smiechu.
Viac nie... Je preč, opustil iba ženu, ktorú ho tak veľmi ľúbila, pre ktorú znamenal všetko.
Vyparil sa, bez slova, bez jediného objatia, bez prvého ako aj posledného bozku.
Možno to tak malo byť, jej láska nebola dostatočne silná, ona sama nebola dostatočne silná, aby odohnala jeho strach a pochybnosti.
Jej sľuby, prosby, nádeje!
Zmizli spolu s ním a už sa nevrátia.
Nikdy... Prečo?! Kládla si tú otázku až príliš často, aby náhle našla vytúženú odpoveď!
Prehliadala ju tak dlho a teraz jej čelí a opäť sama.
Kvôli nej, kvôli nej ju tu zanechal.
Nechcel ublížiť žene, ktorú odjakživa ľúbil, nechcel spôsobiť bolesť človeku, ktorý o neho skutočné stál.
To bolo jediné vysvetlenie, malý papierik v jej rukách to naznačoval a bol jasným dôkazom jeho pocitov.
"Prepáč mi..." stálo na ňom. "Ľúbim ťa."
Nočné kvety sa chystali k spánku, otáčali sa k svetlu žiarivého vládcu oblohy, aj ona k nemu vzhliadla, schopná vysloviť iba tú jedinú, krutú pravdu.
„Už sa nevráti, ani kvôli mne.“ Nahovárala si potichu a prsty sa skĺzli po mokrom povrchu priezračného skla.
Musel vedieť, že tím čo urobí jej ublíži zo všetkého najviac, alebo to nevedel? Žeby skutočne nevedel?!
Jej dôvera, sny, krásne ilúzie... Rozplynuli sa v stúpajúci dym zhasnutej sviece.
Pochoval ich zaživa tak kruto a ľahkovážne, spolu s ňou...
Nevedela či to bolo teplo z chumáčikov ľadového snehu na jej tvári alebo tými trpkými slzami stekajúcimi z horúcich líc.
Niečo sa v nej však pohlo, niečo hlboko vo vnútri krvácalo.
Napriek všetkému, čo urobil, napriek jeho zrade a nezáujmu, ho stále miluje a to, čoho sa obávala najviac zo všetkého, sa zdalo byť skutočným. A tým jediným bola práve obava, že už ani nikdy neprestane.

Uvedomila si príliš neskoro, že to iba jej mŕtve srdce znovu krváca pre jej stratenú lásku...