Násilím si vernosť nevynútiš

Mno... eh... takto: napísala som to v noci a skončila presne o 00:00. Takže to berte s rezervou, lebo som to ešte ku všetkému musela prepísať s papiera do počítača. Dole v komentoch ma kľudne ukameňujte, som na to pripravená :}

„Prečo odmietaš každý návrh na milosť, ktorý ti dám? A prečo vyhrážky prechádzaš mlčaním? Každý iný by už opustil svoje záväzky a sľuby, len aby prežil, zachránil si holý život! Ale ty nie, odmietaš sa vzdať, nech ti ktokoľvek navrhne čokoľvek!“ Itachi začínal besnieť.

Sakura bola spútaná, zavesená na stene. Trvalo to už dva dni. Dva dni odmietala jesť, pila čistú vodu, aj to len, keď ju k tomu prinútil. Neprehovorila ani slovko.

Chcel vedieť jedinú vec - prečo aj po tom všetkom, čo si kvôli nemu vytrpela, odmieta zradiť jeho brata?! Ako môže byť niekto taký verný? Ako môže podstupovať mučenie všetkého druhu? Počúvať hrozby, prosby alebo návrhy, riskovať všetko, a aj napriek tomu nevyzradiť miesto, kde sa ten malý bastard ukrýva!? Nechápal to.

On mal svojho brata rád, to áno, mal niekedy sto chutí ho zabiť, ale nikdy to nespravil, lebo to bol jeho malý braček, niekto, kto ho nasleduje, koho môže aspoň do istej miery formovať. Aj napriek všetkej bratskej láske, torú k nemu ešte cítil, by toto len kvôli jeho životu nepodstúpil.

Sakuru mučili už skôr, ako sa rozhodli pristúpiť k tomu, že Itachiho znova prijali do Konohy za právoplatného ninju a poslali jeho, aby z nej vypáčil miesto Sasukeho úkrytu.

Tsunade bola k tomu mučeniu doslova donútená všetkými ninjami. Dokonca aj Gaara ako Kazekage na ňu naliehal, aby zistila miesto, kde sa Sasuke ukrýva, pretože už s ním a jeho Hebi teamom bolo príliš veľa problémov. Ale aj napriek tomu, že ju mučila jej skoro mama, ktorej to trhalo srdce, nepovolila a zaťato mlčala ďalej.

Keď ju pustili a trocha sa zotavila, ušla zo svojej rodnej dediny, od svojich priateľov a domova, rodiny. Usadila sa hlboko v lese a na najvyššej borovici si postavila malý domček. Tam ju našiel aj Itachi. Na tele mala zopár jazvičiek, ale aj napriek tomu sa nedalo spoznať, že by ju boli mučili.

Itachi na ňu najprv použil Mangekyou Sharingan. Ale aj po najhoršom mučení nepovedala ani slovo o Sasukem. Vlastne nevydala ani hláska. Preto ju začal mučiť v reálnom svete. Vytiahol katanu a porezal jej nohu kúsok nad členkom. Sakura však neprejavila ani náznak bolesti.

Pri pokračujúcom mučení ani nezasyčala, hoci v očiach sa jej občas objavil záblesk bolesti. Potom ju odvliekol do zrúcaniny akéhosi starého hradu. Neporušené ostalo iba podzemie s mučiarňou a jedna veža. Na bruchu sa jej skvelo niekoľko nových rán od žeravého železa. Keď už všetci vzdali snahu dostať niečo zo Sakury, dúfali aspoň v to, že Sasuke ju príde zachrániť. No nestalo sa tak. Sakura aj naďalej odmietala povedať čo i len písmenko a Sasuke sa neukazoval.

Sakura prečkala noc v studenej mučiarni, zavesená na stene. Itachi sa nenamáhal jej strážením, lebo bola taká doráňaná, že nemala šancu dostať sa z pút a nie to ešte utiecť. Keď však ráno prišiel, aby do nej nalial aspoň pohár vody, bola preč. Vedel, že nemohla zájsť ďaleko.

Sledoval krvavé stopy. Na jeho obrovské prekvapenie ho priviedli na vežu. Sakura pevne stála s roztiahnutými rukami na okraji cimburia. Ožiarovalo ju slnko, ktoré vyšlo len pred hodinou. Aj napriek tomu, že jej oblečenie bolo dotrhané a celá bola doráňaná, vyzerala majestátne.

Zrazu sa prevážila dopredu. Itachi sa inštinktívne premiestnil k nej, ale stihol ju len o pár sekúnd dlhšie podržať pri okraji.

„Prečo?“ opýtal sa ublížene. Sakura pokrútila hlavou a voľnou rukou ukázala na ukázala na jeden polorozpadnutý výčnelok a potom sa mu vyšmykla.

U videl ešte jemný úsmev na jej tvári a potom už len jej telo, ako padá do hlbokej priepasti temnoty. Po tvári sa mu skotúľala slza o ktorej ani nevedel, že ešte existuje.

Ťažkými krokmi sa vybral k tomu výčnelku na ktorý ukázala Sakura. Medzi kameňmi bol zachytený papierik.

Keď ho rozložil na niektorých miestach boli kropaje krvi. Jemným písmom tam bol napísaný kratučký odkaz: „Sasukeho krutosť bohužiaľ nepozná hraníc. Aby si zaistil moju vernosť a svoju bezpečnosť, zabránil mi vo vyslovení čo i len jedinej hlásky nekonečne krutým spôsobom. Tvoj brat mi vyrezal jazyk a dúfal, nie veril, že tak si zaistí moje mlčanie. Nemal však pravdu. Ešte stále môžem prezradiť miesto, kde sa schováva, a aj to urobím. Je vo zvučnej a šťastne plánuje svadbu s Karin. Myslel si, že mi láska k nemu zabráni napísať niečo takéto. No mýlil sa, rovnako ako v mnohých veciach. Moja láska k nemu už dávno vyhasla a nahradila ju iná možno ešte silnejšia, láska k tebe, Itachi. Bohužiaľ, keď sa to dozvieš, ja budem mŕtva. Ak sa vrátiš do Konohy, mohol by si pre mňa urobiť to, že pozdravíš Naruta a Tsunade? Ak áno, budem ti vďačná. Zbohom, moja láska, Sakura.“

Jeho chladné srdce odrazu bilo ako splašené. Pozrel smerom k okraju priepasti, akoby sa tam Sakura mohla znova objaviť, celkom zdravá s úsmevom na tvári.

Kŕčovito zovrel ruku, v ktorj držal jej odkaz a potichu vyslovil: „Zbohom Sakura. Pomstím tvoju smrť, hoci bola zbytočná, premárnená pre môjho brata. Zrejme som si to mal uvedomiť skôr, ale milujem ťa. Moje chladné srdce však všetok cit potlačovalo. Až doteraz. Už navždy v ňom ostane len ten jediný a to nenávisť k môjmu bratovi za krivdy, ktoré spáchal tebe a aj všetkým ostatným. Zbohom.“ Potom siahol do vrecka a vytiahol pásku so znakom Konohy, ktorú mu dala Tsunade. Bola ako nová. Rozhodol sa, že ju bude nosiť len do tej chvíle, kým nepomstí Sakuru.