Pomoc! Krvácam! V. Rebelationship (na úteku)

O tom, že veci sa dejú okamžite, a nečakajú na vašu reakciu, by sa dalo polemizovať.
Soru a spol. reagovali rázne. Pobili všetko čo sa dalo, a ostali na úteku pred bandou najatých vrahov, ktorí si šli po odmenu, na ich hlavy...

Yonwa zoskočila k ostatným zo skaly. Zdalo sa jej, že sa v živote nevysomária z lesa. Ich cesty totiž spočívali len a len v lesoch. Lesom tam, lesom hentam. Zo všetkého zase samozrejme obvinila Sora, pretože to boli jeho cesty. V jej podaní slovo „ďakujem,“ nemalo význam. Zdalo sa, že také slovo vo svojom slovníku nevlastní. Vlastne celá bola nevraživá potom, čo ako jediná nedokázala preskočiť ten potok a šuplo to s ňou do vody. Všetci sa statne držali, ale Ashiori to nevydržal a v behu sa smial. Musel utekať, aby skľudnil rozpálenú hlavu Yonwi, z ktorej začala div nie voda v potoku vrieť.
„...nenávidím vás!“
Otrepala sa na brehu a pyšne premočená kráčala poľnou cestou. Soru i Sasuke sa k sebe naklonili a obaja mali na jazyku to isté, ale len jeden z nich to povedal nahlas.
„...má sexy zadok...“
„Ja som to počula Tenshi!“
Anjelikovsky sa uškrnul a všetci už kráčali vpred.

Oheň praskal v suchom dreve. V tme poletoval popol a rozžaroval okolie. Yonwa nedôverčivo zazrela na Sora, ktorý sedel na strome. Veľmi ochotne sa pritisla k Ashiorimu, ktorý od nej neosobne cúvol. Sasuke len hľadel do ohňa, na živel, ktorý znamenal jeho klan.
Bolo v nich toľko rozdielov. Pestro poskladaná štvorica. Posledný Uchiha, ktorý vládol ohňu, a ktorý bol skrátka žiadaný. Bývala Akatsuki, ktorej do duše jednou alebo dvoma vetami prehovoril Soru, a po svojom vzkriesení podrazila Deidara. Ashiori, „zázračný chlapec“ zo snežnej, ktorý ešte doteraz nevie, čím sa živili jeho rodičia, užíva ľadové techniky a Soru, ktorý pochádzal z Piesočnej, a ani sám nevie odkiaľ sa vzali všetky tie veci, ktoré ovláda. Človek, ktorý nenávidí kvôli tvrdým tréningom vo vodopádoch vodu. Títo štyria sa spojili aby dosiahli spoločný cieľ. Príliš nedosiahnuteľný cieľ, ale lákavý. Šlo sa len na plné, a na doraz. Štyri mozgy úžasných ninjov, ktorý vymýšľajú stratégiu. Nemôže to dopadnúť inak, než skvele, alebo tragicky...
„...ehm...Ashiori...ja som, počula, že vo vašej dedine...teda meste, sú rôzne zázračné veci...“
„...je ich tam zopár...“
„Áno? Napríklad?“
„Nič, čo by ťa spravilo krajšou alebo múdrejšou.“
„Prestaň ma urážať!“
Buchla ho do pleca. Posunula sa späť na svoje miesto a znova zazrela po Sorovi.
Deň čo deň, noc čo noc, ju ten devätnásť ročný človek znervózňoval. Možno to bolo tým, čo skrýval vo svojom tele...démona...démona, ktorý zabil Itachiho. Rozhodne si s ním nechcela nič začínať. Teda, nič čo by vyústilo do šarvátky. Bojovať s ním? No určite! Aby ju znova zabil keď sa nedíva. No áno, každý máme svoju hrdosť a niektorá hrdosť skrátka presiaha i Mount Everest a niektoré najvyššie vrchy na Marse.
...hrdosť...
„...Soru? prečo večne sedíš na strome?“
Sama sa v duchu kopla do zadku akým tónom mu to povedala. Rozhodne mohla byť prívetivejšia. V jej slovách bolo toľko chladu a ľadu, že sám Ashiori po nej zažmúril tými veľkými zelenými očkami. Soru však na to reagoval s úsmevom. Či už preto, že bol na taký tón zvyknutý, alebo preto, že mu to bolo jedno.
„...neviem, asi som bol v minulom živote opica...“
Sasuke sa usmial do oranžových plamienkov.
Dnešný deň bol teda hektický. Potom ako sa Ashiori vybral do blízkej dedinky zohnať niečo pod zub, a nedopatrením zmrazil jednu ľahko oblečenú ženu, ktorá za ním doliezala, sa akoby z každej krtkovej diery, vynorili spod zeme samí ninjovia bez označenia. Žena tam možno doteraz stojí ako ľadová socha. Naozaj nehodlal to jedlo ukradnúť. Chystal sa akurát zaplatiť, keď tá žena prišla už asi tridsiaty siedmy krát za ním. Ani nevedel ako a vedľa neho stála už kocka ľadu. Pozrel na ruku a potom na papierový sáčok, v ktorom mal potraviny a vtedy sa spod zeme vynorili tí krtko ninjovia ako ich nazval Sasuke. Páni, dávno sa tak dobre nezabavil! Znova sa usmial do ohníka. A navyše, konečne videl Ashioriho bojovať. Teda, nechcel by si to s ním rozhádzať. Keď sa títo dvaja, Ashiori a Soru dali do kopy ako tím, nebolo tej sily ich zastaviť, alebo poraziť. Yonwa bola ako piate koleso na voze...áno, mala občas ten pocit v ich prítomnosti. Sasuke mal Sora, Ashiori tiež. A Soru mal ich dvoch. Ale Yonwa bola stále Akatsuki, ktorá sa chcela pomstiť Deidarovi a celému Akatsuki a zdalo sa, že mala len sama seba. Trpezlivosť však ruže prináša.
„...to sa ti hodí...“
Ozval sa Ashiori od ohňa.
„...ja som bol podľa jedného vševeda v Sowyane andulka...“
„...dúfam len, že s bielym perím...“
„...a naša Yonwa, tá musela byť ryba...jednoznačne. V tomto živote si vynahradzuje veci, ktoré ako ryba nemohla robiť. Ako rozprávať...“
Všetci sa rozosmiali nad Ashioriho poznámkou, iba Yonwa sa urazene od neho otočila so založenými rukami. Takto rozprávať s obávanou členkou Akatsuki, pred ktorou mal rešpekt i Deidara...teda...bývalou členkou...
„Náš Sasuke, bol určite v minulom živote anjelik, že zlatko?“
„...to by som musel byť mŕtvy...“
„...no áno...musel...“
Soru pozrel do jasnej oblohy na ktorej boli porozhadzované hviezdy. Žiarili v spoločnosti Mesiaca. Zajtrajšok bude ťažký. Musia počítať s tým, že oni, lovci, sa stávajú lovení. Najprv musia zistiť, kto vypísal na nich odmenu, a až potom sa vrhnúť všetkým čo majú na stratégiu.
Prečo sa mu len všetko musí tak komplikovať. Ide niekoho zachraňovať, má voľnú cestu, pred ním o kôl priviazané bezmocné dievča, beží a zrazu mu do cesty vbehne kolóna levov. Všetko a za každého počasia sa mu musí komplikovať. Najhoršie je to keď prší. Páni, ako len nenávidí vodu, a najmä tú čo padá z nejakej skaly alebo z neba. Potoky, rieky či jazerá to ustane, ale ukážte mu padajúcu vodu a začne kričať. Keby mal srsť, tak sa mu zježí ako to robia mačky, keď uvidia psov.
Ashiori sa akurát ukladal k spánku, keď mu vedľa hlavy pristal shuriken. Zdvihol zrak na Sora, ktorý šepol jeho meno.
„Zahas oheň...rýchlo!“
Ashiori sa natiahol na zemi k malinkému dohorievajúcemu ohníku. Natiahol nad malé plamienky ruku. Ohník bez zvuku sa stiahol do útrob uhlíkov až úplne bez dymu vyhasol. Mráz mu vzal kyslík. Stiahol sa naspäť. Založil ruky pod hlavu a zavrel oči. No jeho rúčka nebola prázdna, zvierala shuriken ktorý priletel od Sora. Sasuke pozrel svojimi červenými očami po Yonwe, ktorú to prebudilo. Okamžite vedela, čo sa deje.
Zdalo sa, akoby les neprodukoval žiadny život. len ticho. Ani šuchnutie lístka, úplne ticho. Ani cvrček. A možno aj to ich zmiatlo, pretože rázom boli obkľúčený.
„To bude skvelá odmena, čo?“
Zohla sa k ním jedna z ninjov. Nebola vôbec zamaskovaná. Polovicu hlavy mala vyholenej, oči čierne ani uhlík, tvár bielu ako krieda. Olizla ostrie kosáčika, ktorý držala v ruke. Z jazyka sa pustil malý pramienok krvi.
„...taká korisť, a Uchiha k tomu...“
Natiahla k nemu ruku. Rozstrapatila mu vlasy....Sasuke sa na to usmial absolútne pohŕdavým spôsobom.
„...tešíš sa na smrť?“
Hodil hlavou za ňu. Otočila sa.
„...pozor na prstíky! Ten je môj!“
„Kruci! Ako to, že ste ho nevideli!“
Zvrieskla po svojej bande ôsmich nemaskovaných nijnov. Jej elita, ktorá zabudla skontrolovať koruny stromov.
„Oni sú len návnada!“
„A že vraj sa v piesočnej rodí jeden stratég za zimu...“
Natiahol tetivu luku. Kým sa slečna drsňák vyžívala zo Sasukeho prítomnosti, Soru si nastavil luk a dokonca cez démona prezrel jej nahý krk. Už vedel, ktorá bije. Tetovanie draka na ňom mu povedalo, do akej triedy ich zaradili.
Sám nemal rád, keď na neho niekto strieľal z luku, ale on to skrátka miloval. Všetky tie súčiastky ktoré ho tvorili, skladanie a zase rozoberania. Jednoducho ho prestal skladať, dokázal by to už aj na slepo. Špeciálne šípy s čiernym hrotom vyrobené jedným prívetivým starým rezbárom na konci Veternej zeme.
„Odstúp, lebo to chytíš rovno do očka toho čierneho dráčika...“
Zdvihla ruky a začala odstupovať.
„...pekne pomaly...“
Ustúpila až k blízkemu stromu. Yonwa sa natiahla ako unudená mačička. Úplne neškodne až tak neškodne, že pri svojom naťahovaní napichla jedného z ninjov odzadu svojim mečom. Tak sa strhol nočný boj. Hlava celého tohto prepadu len bezmocne stála pri strome. Soru totiž neprestajne na ňu mieril. Nemohla sa dívať na to, ako jej najlepší ninjovia padajú k zemi. Už len to, že tam boli dvaja ľudia, s protichodnými schopnosťami ohňom a ľadom, ju rozhorčilo. Mala prísť lepšie vybavená. Takí idioti to boli, že si ho na tom strome nevšimli! Čo nevedia počítať?!
Sasuke sa oprášil a podišiel k poslednej členke bandy.
„...vieš, výmenné jutsu, nič zvláštne...“
Vedľa ohniska na zemi ležalo už len poleno. To, bol kedysi Soru. Yonwa sa rozosmiala.
„...ah, vy lovci ľudí, ste tak trápny...“
Ashiori i Soru po sebe pozreli. Nevedeli, či si to uvedomuje, alebo nie, ale oni boli tiež lovci ľudí...no, tak assasiani odborne povedané. I keď rozdiel medzi nimi bol. Lovci ľudí šli po odmenách ktoré boli vypísané a assasiani sa nechali najímať za peniaze. Bolo len na nich či to vezmú alebo nie.
Soru zložil luk a zoskočil dole.
„...ja ťa poznám...“
„Aby nie, to je naša Milady hrôzy.“
Reagoval na Sorove poznatky Ashiori. Patrila k Yamagani klanu. Kedysi s ňou bojovali. Áno, priznali, bola úžasná kunoichi. Všetci sa jej posmievali, že je ako chlap. Boli s ňou na pár „misiách“ a museli uznať, že ženská vedela byť sakra tvrdá.
„Vy...vy to stvorenie poznáte?“
Ozvala sa znechutene Yonwa poukazujúc prstom na tú poloholohlavú ženu.
„...Soru! ona je zlá! Hodnotí ľudí podľa výzoru!“
„...neboj, nepožičiam jej formičky...“
Sasuke len tak stihol uhnúť Yonwinej pästi za jeho narážku, takže vrazila Ashiorimu. Ten sa prudko otočil so zelenou vriacou vodou v očiach na Yonwu. Tá sa rýchlo pratala z cesty. Potichučky ako neviniatko. Ona nič, ona len taký príchodzí.
„...prepáč, to nebolo tebe...“
Ashiori sa už chcel za ňou rozbehnúť, keď ho Soru chytil za čiernu šálu čo mal okolo krku a stiahol ho späť.
„Je to dôležité? Musím totiž niekoho zabiť.“
„...prečo sa z Yamagani, stávajú lovci ľudí?“
Ashiori sa skľudnil.
„...mám ti na to odpovedať? Keď sa tak na mňa dívaš?“
Soru si oprel hlavu o kmeň stromu.
„...nech už je ráno! Prosím! Ráno...“
Zľahka si začal biť hlavu o strom. Sasuke založil ruky a svojim chladným pohľadom, ktorý dokázal presvietiť všetky možné rôzne kúty, si prezrel ženu pred ním.
„...ja som ťa už niekde videl...“
Soru prestal so svojim sebatríznením a Ashiori so svojimi zlými pohľadmi na Yonwu, ktorá bola stále pripravená na bezhlavý útek.
„...už viem...ty si tá čo pomáhala Itachimu.“
Pri tom mene všetci pozreli na zajatkyňu, ktorá stále stála mlčiac pri strome.
„...bola si to ty, kto ma ošetroval po Itachiho náladách.“
„...páni, tak z našej teroristky sa vykľul anjelik...“
Soru sa k nej nahol.
„...tak ako? Robíš to pre odmenu alebo si ťa niekto najal?“
Mlčala. Presne ako si mysleli. Nehrozí aby ona zradila Yamagani. Tá ženská ovládala snáď celú tú ich matru pravidiel. Bola ich celá hora, a sám Soru poznal len zopár. A keď poviem zopár, tak akože Anička mala z veľkého vreca plného cukríkov len zopár. Fakt, zopár... Ashiori sa totiž ani nejak moc nenamáhal sa učiť tieto pravidlá. Páni, veď to nebola žiadna škola, predsa...bol to klan zabijakov, vrahov. Neučili sa tam abecedu ani počítať a čítať. Neučili sa tam ani vraždiť, nedokazovali si na každoročnej prehliadke vrahov svoje skúsenosti. Pri vstupe skrátka vyskúšali zručnosti a schopnosti uchádzača a podľa toho ho prijali. Už sa nemusel predvádzať. Hovorili o ňom jeho skutky, a aký ľudia si ho najímali.
„Mlčí a mlčí...“
Ozval sa Ashiori. Fúkal si do svojej bielej ofinky opierajúc sa o ten istý strom ako ich Milady so založenými rukami.
„Nič nepovie, však to poznáš Sorito...“
Naozaj prelietala. Od bezcitnej vrahyne po poskoka Itachimu.
Márna snaha.
Pomyslel si bielovlasý prízrak pri strome.
„Tento svet je na mňa prihorúci...“
Odstúpil od stromu.
„...už aby sme boli v snežnej...“
„A prečo jej to hovoríš ty cvok?!“
Historicky prvý krát zvýšila Yonwa na Ashioriho hlas. Dokonca i prvý krát ho nazvala nejak inak ako Ashiori, Ashi, alebo zlatíčko.
„...pár krát ju odmietnem, a vidíte ako sa začne ku mne chovať? Bije ma, nadáva mi, kričí po mne!“
Yonwa sa stiahla do ulity. Možno, že sa aj červenala.
„Tak čo budeme robiť?“
Múdra otázka, ktorú položil Sasuke Sorovi. Prečo jemu? Pretože sa na neho díval, takže tá otázka patrila len jemu.
Ak ju pustia, vie kde majú namierené. Môže ich prezradiť ale nemusí, za to, že ju nechali žiť, a nemuseli. Lenže spoliehať sa len na to, toho moc neručí.
„Mám nápad...“
Soru sa vytešene usmial. Po dlhočiznej dobe ho napadlo niečo svetoborné. Niečo úžasné, niečo tak neuveriteľne originálne skvostné, že sám jeho mozog si pýtal ocenenie za originalitu a skvost nápadu.
„...jáj, a je to tu zase...ideme ťahať biele zajace z klobúkov...“
Povzdychol si Ashiori.
„Prečo biele?“
Opýtal sa Sasuke.
„...pretože nie čierne...“
„Ashiori nepozná inú farbu, len bielu a čiernu, a čierne zajace v snežnej nemajú, vieš?“
Ashiori sa uškrnul po Sorovej poznámke. Naozaj vtipné, uťahovať si z najlepšieho kamaráta. Že len biela a čierna, samozrejme...
„...tak to vysyp, ten svoj geniálny plán pomäteného vedca čo sa rehoce do noci pri zvuku orgánu...“
„Len sa tešte...všetci sa tešte!“
Soru si pomädlil ruky ani ako stará ježibaba z rozprávok. Škoda že si Sasuke nevzal so sebou Ichiga, dotvoril by scenár.
„Tak to vysyp!“
Všetci sa už začali domáhať informácii od toho šialeného piesočáka. Lenže ten si stále len mädlil ruky a v hlave mu bilo na poplach nad vysokou koncentráciou geniality.
„Soru Adaru Tenshi! Okamžite mi to povedz, lebo z teba narobím čierny piesok na trhový predaj!“
...nie! moje druhé meno nie...! Ashiori ty si tak zlý...!