Aj ty smieš milovať...! (06)

Hatake Immary 06 ...

Odhalenie minulosti

Tím číslo sedem a jeho nová členka sa po tom ako Immary dobehla brata a po tréningu ktorým ich skoro unavil k smrti, sa vliekli ulicami Konohy polomŕtvym tempom. Mohlo byť tak osem, maximálne deväť. Pojem o čase stratili po prvých dvoch hodinách tréningu. Ulice boli na tak neskorú hodinu ešte plné...
Aj keď už vonku bola tma a osvetľovali ich iba svetlá lámp. Z barov a reštaurácii sa niesol hurhaj a hurónsky smiech rozliehajúc sa všade naokolo. Všetci traja boli akosi ticho. Naruto ani Sakura sa jej na nič nepýtali, ona bola tomu iba rada. Nemala akosi náladu rozprávať sa s nimi. Chcela si od nich držať čo najväčšiu vzdialenosť.
Nechcela sa s nim spriateliť. Pretože to nechcela prežívať znova. Život ninju je nebezpeční. Nikdy si nemôžete byť istý čo vás čaká, či náhodou ten nastavajúci deň nie je váš posledný, alebo vašich priateľov. Preto sa nechcela zbytočne na niekoho viazať... To radšej bude sama. Aj keď byť sám tiež nie je boh vie čo...
„nezájdeme na ramen?“ Z ničoho nič vybehol po nich Naruto. Sakura sa naňho zahľadela. Immary pozrela kdesi pred seba. Pritom si chytila brucho. Pri spomienke na jedlo jej hlasno zaškvŕkalo žalúdku.
Dnes pomali nič nejedla až na to jablko čo ju zase až tak nezasýtilo. Nevedela ani kedy a už z nej vyletelo.
„Jasnačka! Umieram od hladu.“ Pozrela na Naruta. Ten sa usmial do ucha k uchu. Sakura iba mykla plecami a vybrala sa za Narutom. Prešli ešte cez dve dlhšie ulice, nakoniec zabočili ešte do ľava kde bol Icharaku Ramen bar. Posadali si na vysoké stoličky. Teuchi a Ayame ich privítali so širokým úsmevom.
„Tak čo to bude dnes Naruto?“ Spýtal sa ho Teuchi so širokým úsmevom na tvári.
„Ako vždy.“
„A čo tie dve pekné slečny s tebou?“ Šibalsky na nich žmurkol. Ayame zatiaľ chystala ramen pre Naruta.
„Ja si dám to isté ako Naruto.“ Odvetila Sakura. Pozrela na Immary. Tá iba pokrčila plecami.
„Mne je to jedno. Momentálne by som zjedla všetko čo by ste predo mňa položili.“
„Teda tri krát to isté.“ Povedala Sakura.

Asi o päť minút neskôr ešte všetci jedli. Naruto už stihol zdláviť dve misky ramenu a tretia bola tiež už skoro prázdna. Sakura dojedla ten svoj. Pri tom hodila očkom po novej členke ich tímu. Misku mala ešte plnú. Akoby sa jej ani nedotkla. Ako si všimla paličky zvierala meravo, hľadela na jedlo, ale pravdepodobne ho ani nevnímala.
Odkedy sa Immary vrátila do Konohy zaplavovali ju spomienky ako prívalové dažde.
Každé miesto...
Každá vec...
Dokonca aj Icharaku.

Vtedy nemala ani trinásť. Boli ešte deti...
V ten deň mal Sao narodeniny. Pripadalo jej to akoby to bolo len včera a nie pred piatimi rokmi.
„ešte jednu pre každého.“ Zvolal vysoký chlapec s Tmavo oranžovými vlasmi, ostrihanými na krátko. Svetlo hnedé oči mu žiarili šibalstvom.
„Sao si normálny? Už som mala dva. Viac už nezvládnem.“ Odvetilo so smiechom mladučké dievča s bielimi vlasmi až po pás. Mala ich spletené do jedného vrkoča. Končekmi prstov si odhrnula ofinu z čela. Jej žiarivo zelené oči vyzerali tak šťastné, plné radosti i smiechu.
„Ak nechceš ja to zjem.“ Odvetil druhý chlapec. Mal dlhé blond vlasy, zopnuté na temene do chvostu. Pár kratších pramienkov sa mu uvoľnilo a poletovali mu okolo hlavy pri každom pohybe. Mal sivé oči... Skoro by sa dalo povedať, že boli strieborne.
´Kedysi dávno – ešte na akadémii – bol Otaro jej platonickou láskou. Potajme ho zbožňovala.
Veľmi... veľmi... veľmi dávno!´
„Nedokážem pochopiť ako môžeš toľko jesť! Pri tom nepriberieš ani gram. Veď si chudý ako vyžla! Veď to nie je normálne!“ Zasmialo sa dievča. Chlapec menom Sao pobúchal kamaráta po chrbte.
„Pochybujem, že niečo v spojení s ním je normálne.“ Otaro sa v tej chvíli zahnal, Sao spadol na prašnú zem spolu so stoličkou. Pri páde rozvíril prach a rozkašľal sa.
„Heeeej... to bol faul!“ Zvolala Sao rozplácnuty na zemi.
„Nemal si si otvárať zobák.“ Odvetil pohotovo Otaro. Immary sa od smiechu váľala po pulte. Skoro sa sama vyvrátila zo stoličky. Teuchy aj Ayame sa na nich z chuti smiali...

Immary si smutne povzdychla. Sakura si to všimla. Už dávnejšie zaregistrovala jej pochmúrnu náladu.
Zaujímalo by ma nad čím stále premýšľa. Je taká zvláštna a tichá, skoro ako...
Zarazila sa. Uvedomila si akým smerom sa uberajú jej myšlienky. Spomienky naňho boli pre ňu ešte stále bolestné. Aj keď už nie tak, ale predsa... Zo zamyslenia ju vyrušil Teuchiho hlas.
„Dáte si ešte niečo slečny?“ Pozrela na svoju prázdnu misku. Už viac by asi nezvládla. No Immary sa sotva dotkla tej svojej.
„Nie, už radšej nie. Ďakujeme.“ Naruto medzi tým dychtivo dojedlo svoju tretiu porciu a hladne vytrčil pred seba prázdnu misku.
„Ešte jednu šéfe.“ Teuchi ho poznal už pridobre preto preňho mal nachystanú ďalšiu porciu.
Immaey začala pomali precitať. Veľmi jej chýbali tie časy. Časy naplnené radosťou, smiechu, dôveri k priateľom...!
Oni to zničili! Zničili to iba pre pár sekund obrovskej sily ktorú im dal Orochimaru. Aspoň keby ju vedeli používať.
Pomyslela si trpko.
Čo ste si dočerta mysleli? Ak by ste neboli zabití v boji zabil by vás Orochimaru sám. Boli ste zradcami. Aspoň keby ste bojovali zaňho... ale bojovali ste za seba. Aby ste svetu ukázali aký ste dobrí. Keďže ste zradili Konohu a Orochimaru ste neboli oddaní telom aj dušou neriskoval by aby ste mu urobili to isté ako Konohe.
Znova si povzdychla. To už Sakurina zvedavosť nevydržala a ona nečakane vyhŕkla.
„Trápi ťa niečo?“ Immary sa zahľadela do jej zelených očí. Mali inú farbu ako jej. Sakurine boli svetlejšie. Immarynine pripomínali smaragdy. Trpko sa usmiala.
„Iba spomínam.“
„Na členov svojho prvého tímu?“
„Áno.“
„Sensei vravel, že obaja zomreli, aj tvoj sensei.“
„To je pravda.“
„Je mi to ľúto. Musia ti chýbať. Rozumeli ste si?“ Šepla Sakura krotko. Immary sklopila zrak.
„Aj mne je to ľúto. Rozumeli sme si veľmi. Ale môžu si za to sami.“ Odvetila s trpkou príchuťou na jazyku.
„Prečo?“ Začudovala sa Sakura. Keď Immary zdvihla pohľad Sakura v nich videla čosi čo tam ešte u nej nevidela. Boli iné... zračil sa v nich hnev.
„pretože sa pridali na stranu Orochimara keď napadli Konohu pred vyše tromi rokmi. Aspoň členovia môjho tímu. Sensei zahynul pri útoku. Zabil ho Kabuto.“
„Aha...“ Sakura sa na viac nezmohla. To čo sa dozvedela ju zaskočilo. Naruto sa medzi tým venoval horlivo štvrtej miske ramenu, tak nevenoval ich rozhovoru ani najmenší záujem. Čomu boli obe dievčatá vďačné.
„Bolo to už dávno...“ Pokračovala ticho. Sakura to ledva začula.
„... odišli a vzdali sa všetkého, všetkých... ich krv... na mojich rukách...“ Uvedomila si že to vyslovila nahlas. Potriasla hlavou aby sa zbavila tých nepokojných myšlienok. Veselo sa usmiala na Sakuru. No oči ju zradili. Preto sa radšej obrátila k miske a s vervou sa doňho pustila.

Naruto sa pohladkal po plnom bruchu. Naládoval do seba osem porcii ramenu. Nato sa ozval nevinným tónom.
„Tááák... Má tu niekto peniaze???“ Sakure až zabehla voda čo práve pila. Vyprskla ju na Ayame a ta nespokojne zahundrala.
„Počula som dobre?“ Zatiahla až neprirodzene škrekľavým hlasom. Ľavým kútikom na ústach jej neprirodzene trhalo. V tvári mala šialený výraz. Narutovi až začalo lepiť.
A jéjé! To nedopadne dobre. Že ja som otváral tlamu!
Sakura už už chcela po ňom vybehnúť. No zastavila ju Immarynine slová.
„Zaplatím za všetkých trochu.“ Podala mince mladej žene za pultom menom Ayame. Zošmykla sa zo stoličky a pobrala sa preč. Sashi odkiaľsi vybehla a pridala sa ku svojej pani.
„Ďakujem!“ Zavolal za ňou Naruto. Immary zastala, zvrtla sa tvárou k nemu. Na tvári mala úsmev. Nefalšovaný.
„Radosť sa stalo, ale na budúce to ťaháš už ty.“ Odvetila so smiechom v očiach.
„Majte sa.“ Zakývala im na rozlúčku.
„Kakashiho sestra...“ Zamumlala Sakura.
„Je taká iná ako sensei...“ Doplnil ju Naruto.
„Tak to teda je!“ Dokončila Sakura...

Poznámky autora: Ták toto je tak trošku zvláštna časť. Pôvodne ani nemala byť. No akosi som začala písať a písala som až vznikla táto časť... Asi nie je nič moc, pretože nemám moc dobrú náladu. Momentálne držím smútok, pretože mi umrel vrabček o ktorého som sa starala...(Volala sa Tedy) Chudáčik môj. Bude mi veľmi chýbať... fňuk...