Aj ty smieš milovať...! (04)

Hatake Immary 04 ...

Zvláštne priateľstvo

Immary sedela na hojdačke zavesenej na strome pred akadémiou. Bezmyšlienkovite sa hojdala sem a tam. Hľadela pred seba, ale nič nevidela... Dvere na akadémii sa otvárali a zatvárali. Neustále odtiaľ niekto vychádzal či naopak vchádzal. Bolo tam dosť rušno. Študenti mali asi chvíľku prestávku pretože z otvorených okien sa niesol hrozný hluk lámajúceho sa dreva a bujaré výkriky deti. Pravdepodobne si nejaký mladí kohúti merali sily v triede.
Sensei ich poriadne spucuje, keď zistí čo vyvádzajú. Pomyslela si s pobaveným úsmevom na tvári.
Úsmev z tváre jej zmizol takmer okamžite keď si spomenula na Tsunade a brata. Bola na nich nahnevaná. Tsunade to urobila naschvál! Na jednej strane tomu bola rada, na druhej strane nechcela byť s ním v tíme. To čo povedala na terase, že jej bude liezť na nervy nemyslela vážne. Pretože vychádzali celkom dobre až na pár výnimiek. Odmietala byť s ním v týme kôli tomu, že to nebude prinášať ovocie. Ak budú plniť nejakú nebezpečnejšiu misiu... bude sa oňho báť a on o ňu!
City sa nemajú miešať do boja.
To ju učil keď bola ešte dieťa. A práve v tom bol ten najväčší problém. Ešte si pamätala aké to bolo keď mala sedem.
Vtedy už bol skoro dospelí. Keďže bol ANBU nemal na nich veľa času... A keď si ho našiel trénoval ich. Chcel aby boli lepší než on. Chcel aby sa vedeli ubrániť pred svetom ak by sa mu na misii niečo stalo. Boli deti a on z nich vychovával dospelých ľudí. Ona aj Katashi nemali detstvo ako ostatný.

„Si strašne pomalá! A dávaj pozor keď ti niečo hovorím! Inak sa môže stať, že ťa pri boji zabijú ak nebudeš úplne sústredená na to čo sa deje okolo teba...“ Poučoval dievčatko mladý muž. Pri tom po nej hádzal shirikeny a kunaie. Dievčatko sa snažilo uhýbať zbraniam najlepšie ako to šlo.
„A hlavne nezabudni... Nesmieš sa úplne sústrediť iba na jedného protivníka. Môže sa stať, že nebude sám a zozadu na teba zaútočí jeden, možno ich bude aj viac.“ Prestal na chvíľku s paľbou. Malé dievčatko s dlhými bielymi vlasmi dopadlo na kolená, lapalo po dychu,... Z čela jej stekali kvapky potu... Snažila sa zo seba niečo dostať, ale nešlo to... Nestíhala ani dýchať, nehovoriac to tom aby niečo povedala svojmu bratovi.
„Immary skutočný boj nie je hra! Toto je iba tréning, ale ak na teba zaútočia so skutočným úmyslom zabiť ťa, neubrániš sa ak to nebudeš brať vážne! Hoci je teraz mier, neustále je tu niekto kto ohrozuje pokoj v tejto zemi. Na tomto svete sú a neustále budú ľudia čo sa budú pokúšať ovládnuť tento svet... To si zapamätaj. Ľudia sú rôzny a ti im nesmieš dôverovať kým si nebudeš stopercentne istá, že sú dôveryhodný. A teraz vstávaj! Pokračujeme v tréningu..“ Len čo to dopovedal znovu začal s paľbou zbraní, no teraz k tomu pridal aj taijutsu a útočil na ňu s presne premyslenými útokmi. Immary sa vtedy nestihla poriadne uhnúť a kunai sa jej zabodol do nohy. Noha sa jej podlomila a dopadla na prašnú zem. Kakashi si bol istý, že uhne...

Bohužiaľ sa tak nestalo. Vtedy skoro vyletel z kože. Immary sa usmiala nad tou spomienkou. Chýbali jej tie časy. Alebo keď mala deväť a Kakashi jej daroval malé šteniatko. Bola to Sashi. Odvtedy bola ona a Sashi neodlučiteľná dvojka. Boli priateľkami na život a na smrť. Ani jedna z nich už nebola schopná opustiť tu druhú. Boli späté už navždy...
Keďže vyrastali bez rodičov nemali to ľahké, ale nikdy sa nesťažovala! Nikdy to ani neľutovala. Možno niekedy, keď túžila aby boli jej rodičia nažive.
Aby videli čo z ich deti vyrástlo.
Aby mohli byť na nich pyšný.
V tom ju vyrušil veselý štekot Sashi. Bežala k nej a v pätách mala malé dievčatko s dlhými rovnými vlasmi, ktoré jej poletovali keď k nej bežala. Čierne očka jej žiarili šťastím. Okolím sa rozliehal jej hlások.
„Ahoooooooj!“ Volalo už z diaľky.
„Ahoj Yume. Prečo nie si v škole?“ Yume bola päťročné sestra Konohamaruho. Čo bolo na nej aj vidno. S rovnakou obľubou nosila plášť. Pretože jej brat bol pre ňu niečo ako idol či hrdina. Rovnaká živá, bláznivá povaha... Človeku to niekedy až naháňalo strach...
Dievčatko sa začalo ošívať.
„Vieš...ja...“
„Yume! Zase si utiekla?!“ Yume sa zahanbila keď ju Immary karhala.
„Ako sa chceš stať tou najlepšou kunoichi, nemôžeš utekať z hodín! Okrem toho tvoj sensei môže mať kôli tomu problémy.“
„Ani si to nevšimne vážne.“
„Ako si tým môžeš byť tak istá?“
„Pretože túto hodinu trénujeme Kakuremino no Jutsu a to už dávno viem. Predsa si ma ju učila ty sama.“ Oznámila to tak akoby to bola ta najsamozrejmejšia vec na zemi. Immary pomohla Yume vysadnúť na hojdačku k nej.
„Konohamaru mi vravel, že vraj budeš v skupine.“
„Áno, dnes ma pridelili.“
„Naozaj? A s kým budeš v tíme?“ Dožadovalo sa dychtivo odpovede dievčatko.
„Budem s Kakashim, Narutom a Sakurou v tíme.“ Odvetila Immary nie veľmi veselo.
„Tííí jo!“ Yume vyzerala natešená ako blcha. No v tom odrazu posmutnelo.
„Takže to znamená, že ma už nebudeš viac trénovať?“ Immary pohladila dievčatko po vlasoch.
„Nie, to neznamená, že ťa prestanem trénovať, iba to už nebude tak často. Budem musieť totiž chodiť na misie. Budem dlhšiu dobu preč z Konohy. No sľubujem... vždy keď sa vrátim pošlem za tebou Sashi so správou, že už som tu a môžeme trénovať. Dobre?“ Yume prikývla. Immary vycítila jej smutnú náladu.
„Ale no ták! Každý ninja predsa musí chodiť na misie. Je to jeho povinnosť voči svojej zemi a dedine. Keď sa staneš genínom a neskôr chuuninom tak to určite pochopíš.“
„Veď ja vieeem! Ale keď som si na teba zvykla. Si moja najlepšia kamarátka, čo tu budem bez teba robiť keď pôjdeš na misiu?“ Immary ju objala okolo útlych pliecok.
„Veď aj ty si moja najlepšia kamarátka. Neboj nebude to až tak dlho. Tých pár dni vydržíš a zatiaľ môžeš trénovať s bratom, keď bude mať čas.“ Yume vyvrátila oči k nebu.
„Ten na mňa nemá skoro nikdy čas!“ Sťažovalo sa dievčatko s odutými lícami.
„Ak ho pekne poprosíš určite si nájde. Teraz už ale bež za ostatnými. Aj keď tu techniku ovládaš to neznamená, že ju nemusíš trénovať. Práve naopak. Musíš to viac a viac zdokonaľovať!“
„Tak dobreeee...!“ Vzdychla si otrávene Yume. Zoskočilo z hojdačky a už bežalo preč.
„Ahooooj!“ Zavolalo ešte za ňou kým nezmizlo za rohom budovy. Immary hľadela za Yume. Ta malá nezbedníčka jej prirástla k srdcu. Yume bola pre ňu ako malá sestra. Dievčatko nemala veľa priateľov. Deti sa jej akosi vyhýbali. Bolo to aj preto, že bola vnučkou tretieho Hokage, ale aj preto, že bola iná ako ostatné deti. Mala zvláštnu schopnosť... Mávala totiž sny ktoré jej napovedali čo sa stane v budúcnosti. Dokonca sa jej tieto vidiny zobrazovali aj počas slnečného dňa. Bola to úžasná schopnosť... dar... Immary nevedela kam to má zaradiť. Mohla vidieť budúcnosť a zmeniť ju,... aspoň čiastočne. Ale malo to aj háčik. Pre Yume samú to bolo veľmi nebezpečné. Ak by sa jej to stalo uprostred boja nemusela by to prežiť. Dostať sa do takzvaného tranzu, keď okolo vás zúri boj na život a na smrť... Tak to Immary nepriala nikomu. Preto sa bála či je dobré ak sa z Yume stane kunoichi. Pre ňu by to znamenalo ísť hlavou proti kamennému múru!

„Naozaj je vaša sestra?“ Naruto tomu akosi ešte stále neveril. Myslel si, že si z neho sensei robí srandu.
„Už ti to opakujem po piatykrát... ÁNO!!!“ Všetci traja kráčali po chodbe. Kakashiho už začínalo otravovať ako Naruto neustále opakuje dokola:
Naozaj je to vaša sestra?
Naozaj je to vaša sestra?
Naozaj je to vaša sestra?
„Naruto daj už konečne pokoj!“ Udrela ho po hlave Sakura. Na mieste kde dopadla jej päsť mu narástla obrovská hrča.
„Áuuuu... Nemusíš ma stále za všetko mlátiť! Iba mi to pripadalo také...“
„Zvláštne?“ Dokončil zaňho Kakashi.
„Prečo by to malo byť zvláštne že mám súrodencov? Áno, počujete dobre. Immary a ja máme ešte brata. Odišiel z Konohy ešte keď bola Immary malá.“
„Ale prečo ste ich nikdy nespomínali?“ Opýtala sa zamyslene Sakura.
„Nemal som dôvod.“ Odvetil pokojne Kakashi. V hlave mu však zaznelo niečo zvláštne. Akési výčitky...