Neverná 5

Prepáčte, že som to nenapísala už včera, ale mala som veľa práce. Zajtra odchádzam na 2 týždne preč na skautský tábor. To znamená, že najbližšie môžete niečo čakať až 13.7. Prepáčte, ale budem sa snažiť vymýšľať nové príbehy. Dúfam, že sa Vám bude tento diel páčiť. Vaša Miya Saito.

,,Musím sa s tebou porozprávať!“ povedal Sasori.
Tenten sa spýtala o čom. Sasori sa pozrel na Tenten.
,,Po našom útoku na Konohu sme, už ostali len dvaja v Akatsuki a Pein sa rozhodol rozpustiť organizáciu...“ povedal Sasori a pozrel sa na Tenten.
Tenten len ticho stála a pozerala sa na Sasoriho. Srdce jej bilo tak rýchlo a hlasno , že Sasori ho počul. Potom sa jej spýtal, čo sa deje. Tenten mu nedokázala odpovedať, ale naznačila , že má pokračovať v rozprávaní. Bola zvedavá, čo jej Sasori povie.
,,No vieš. Milujem ťa a tak, sa ťa chcem spýtať, či by si so mnou neutiekla.“ povedal Sasori.
Keď to Tenten začula skoro odpadla. Jediné slovo na ktoré sa zmohla bolo, vážne. Sasori sa na ňu pozrel, usmial sa a odpovedal jej, že áno. Tenten celá sčervenela ako paprika a potichu povedala, že by s ním šla aj na kraj sveta.
,,Na kraj sveta ísť nemusíme!“ povedal Sasori a objal Tenten.
Tenten sa k nemu pritúlila a spýtala sa, kedy pôjdu. Sasori jej odvetil, že ráno a pobozkal ju. Tenten mu bozk opätovala. Takto to pokračovalo až do rána. Prvá sa zobudila Tenten a sledovala pokojnú Konohu.
,,Budeš mi chýbať!“ povedala Tenten a po líci jej stekali slzy.
Má opustiť svoju rodnú dedinu. Dedinu kde vyrastala a má tam veľa kamarátov. Dedinu ku, ktorej ju viaže mnoho spomienok. Tieto myšlienky jej smútok ešte zväčšili. Začala plakať. Tento plač zobudil Sasoriho. Ten si sadol a objal Tenten. Chcel sa jej spýtať, čo jej je, ale ona mu to povedala skôr.
,,Milujem ťa Sasori, ale neviem, či zvládnem opustiť Konohu!“ povedala Tenten a oprela sa o Sasoriho hruď.
,,Neboj sa bude to dobré. Na pár dní môžeme ostať tu, ak si praješ,“ povedal Sasori.
Tenten mu povedala, že je to od neho milé, ale nemôžu tu ostať. Sasori sa jej zahľadel do očí. Videl v nich neistotu ale aj odhodlanosť. Napokon povedal, že ak si to praje, tak môžu odísť aj hneď. Tenten nič nepovedala, len sa postavila. Sasori pochopil, čo chce a postavil sa tiež. Už sa chystali opustiť to miesto, ale Tenten zastala. Chcela ísť do Konohy. Naposledy vidieť svojich priateľov. Naposledy ísť k potoku. Sasori si všimol jej smutný výraz a rozhodol sa konať.
,,Chvíľu ostaň v Konohe a budeme sa stretávať vždy o polnoci. Vybav si, čo potrebuješ, ale nikomu nehovor, že odchádzaš!“ povedal jej Sasori.
,,Nie ďakujem ja to zvládnem!“ povedala Tenten.
,,To nebol návrh, ale príkaz!“ povedal Sasori.
Tenten napokon súhlasila, pobozkala Sasoriho a bežala do Konohy. Musí sa rozísť s Nejim. S takýmito myšlienkami bežala do nemocnice. Po ceste sa zrazila s Leem, ktorý práve odchádzal od Nejiho. Neji ležal na posteli a rozmýšľal o Tenten. Nevedel, čo sa s ňou deje. Bál sa o ňu. Nevedel, čo má robiť. Z týchto myšlienok ho prerušila Tenten.
,,Ako sa máš láska?“ spýtal sa jej Neji hneď ako vošla do miestnosti.
,,Dobre!“ zaklamala Tenten a pokúsila sa o úsmev.
Neji jej povedal, že ho nemá klamať. Je jasné, že s ňou niečo je. Tenten sa pokúšala zmeniť tému tým, že hovorila o jeho zdravotnom stave a , že by sa nemal namáhať.
,,Kedy ťa vlastne pustia?“ spýtala sa ho.
On jej na to povedal, že zajtra. Tenten sa usmiala a odišla. Pri odchode zamrmlala niečo o Nejiho potrebe odpočívať. Tenten bežala ku potoku. Chcela byť sama. Sadla si na svoj obľúbený kameň a začala plakať. Musí mu to povedať, ale nedokáže to. Bude musieť zbabelo zdrhnúť, ale aj toho sa bojí. Bojí sa, že nedokáže opustiť Konohu. Je to predsa dedina ku , ktorej ju viaže veľa spomienok. Narodila sa tu a vyrastala tu. Sú tu všetci ľudia , na ktorých jej záleží. Len jediný človek jej tu chýba. Ten človek je Sasori. On nemôže ísť do Konohy. Ak by ho tu chytili, tak by ho zabili. Tenten nevedela, čo má robiť. Ani jedna varianta sa jej nepáči. Musí sa rozhodnúť! Ešte dnes!

Ako sa Tenten rozhodne? A čo Neji? Toto všetko a ešte viac sa dozviete v ďalšom dieli, ktorý bude 13.7.