Aj ty smieš milovať...! (01)

Hatake Immary 01 ...

Návrat

Nad Konohou sa rozprestierala jasná noc. Vonku sa nepohol ani lístok na strome. Všade už bola tma, iba menšie krčmy a im podobné podniky začínali sa prebúdzať k životu. Vonku bolo akosi dusno. Vo vzduchu sa niesol prísľub poriadnej búrky. Zatiaľ však bola ešte v nedohľadne...

Mladé dievča posedávala na rímse otvoreného okna. Pozorovalo nočnú oblohu. Dnes bol akurát spln Mesiaca. S bledo-sivými vlasmi sa jej pohrával slabý vetrík. Myšlienkami blúdila kade-tade...
Dokonca nemala pojem o čase. Akoby ubehla iba krátka chvíľka, odkedy tam sedela... Zahľadela sa na malý, digitálny budík na nočnom stolíku hneď pri posteli. Svietilo na ňom červenou farbou... 01:16...
..............
Znovu sa zahľadela von oknom. V pozadí sa črtalo tmavé pohorie, hrdo sa vypínajúce nad Konohou. V skalnej stene pod pohorím sa dívali na Konohu štyri tváre. Vyzeralo to, akoby deň a noc dozerali na veľkú dedinou pod nimi. Strážili ľudí, ktorí tam žili. Boli to tváre tých najlepších ninjov, aký sa kedy v Konohe narodili. Tváre štyroch mužov, ktorí túto dedinu nadovšetko milovali a s ňou aj ľudí, ktorí tu žili a vyrastali. Chránili ju svojim vlastným životom... Avšak už ani jeden z nich nežil. No bola tam ešte jedna tvár... Nedokončená... Práce na nej sa začali iba nedávno, no už čosi sa tam črtalo. Mala to byť ženská tvár.. Tvár prvej Hokage, ktorá kedy bola vo vedení Konohy. Bola to Tsunade-sama.
Immary sa slabo pousmiala.
Tak predsa je vo vedení aj žena... Konečne...
Ako čas ubiehal Immary začala premýšľať nad tým, čo ju čaká.
Zajtra... Už zajtra!
Zajtra ju priradia dočasne do niektorého z tímov.

Dlhý čas ubehol od vtedy, čo naposledy videla členov svojho tímu. Boli to už roky... Už pomaly zabudla, aké to je byť s niekým v tíme. Spoliehať sa aj na niekoho iného, ako len na seba... Rokmi strávenými mimo Konohy, blúdiac svetom sama, ju naučili sebestačnosti. Nepotrebovala nikoho. Aspoň si to vtedy myslela... Po 3,5 rokoch, čo bola sama a čelila nebezpečenstvu, jej začal chýbať domov. Predsa len, tu sa narodila... Okrem toho, vyrastala tu... Mala tu brata... Aspoň on jej ostal. Jediný priatelia ju zradili v deň, keď to od nich najmenej očakávala, v deň, na ktorý už nikdy nezabudne...

Mala vtedy iba čerstvých štrnásť, keď Konohu napadol Orochimaru... Bolo to v deň Chuuninskych skúšok a oni boli, tak ako skoro všetci z Konohy, ale aj z iných zemí, na tribúne. Hľadeli na súboje dole v aréne.
„Ten z klanu Hyuga to už má vyhrané.“ Zvolal vševediaco vysoký chlapec s tmavo oranžovými vlasmi.
„Nemyslím. Ten Uzumaki je tiež celkom dobrý, aj keď nie až tak. Hyuuga to bude mať ťažké.“
„Si normálny? Veď zíraj! Ledva sa drží na nohách a to taijutsu čo použil Hyuuga mu zablokovalo všetky jeho tenketsu. Už to má prehraté.“ Hádali sa dvaja chlapci.
Dievča s bielymi vlasmi sa iba usmievalo. Sedelo hneď pri nich. Všetci traja boli z jedného tímu.
„Vyhrá!“ Zvolalo, akoby sa nič nedialo. Obaja chlapci na ňu vyjavene hľadeli.
„Počul som dobre?!“ Zvolal udivene chlapec s oranžovými vlasmi.
„Vy to možno neviete, ale "ten" Uzumaki má v sebe niečo, čo ho robí oveľa výnimočnejším, ako sa zdá... Okrem toho je to syn štvrtého... Má to v sebe... Vyhrá, veď uvidíte!“
....... A mala pravdu. Uzumaki to naozaj zvládol. Vyhral! Nikto to nečakal. Immary sa usmievala. Nedokázala pochopiť, ako ešte môže tak svižne pobehovať po aréne a všetkým kývať. Ten boj bol dlhý a poriadne vyčerpávajúci, po tých úderoch od Hyuuga chlapca ho muselo bolieť celé telo. Po takom boji by sa sama ledva pohla a on...?
Raz sa z neho stane veľký ninja. Mal veľký potenciál aj silu, brat jej o Narutovi veľa rozprával. S touto myšlienkou pozerala ďalšie zápasy. Veľa ľudí sa vzdalo, čo Immary nedokázala pochopiť. Prišli sem, aby bojovali a stali sa chuuninmi. Tak prečo odstúpili? Odrazu ju prepadol nepríjemný pocit. Bolo to akési mrazenie v zátylku. Niečo sa deje!!! Tento pocit ju nikdy nezradil. Vždy, keď pocítila to, čo cítila teraz, sa chystalo niečo nekalé. Zatiaľ však nevidela nič podozrivé. Pozrela dole. Ľudia naokolo boli už netrpezlivý. Čakali na ďalší zápas, ktorí sa už raz posunul. Čakali na Uchihu. A s ním aj na jeho senseia. Ešte chvíľku a vyberie sa ho hľadať. Len dúfala, že to mrazenie nesúvisí s nimi.
No tak, kde v pekle ste...?! Hovorila si v duchu. V tej sekunde sa v aréne ozval akýsi menší rachot a obrovské mračno prachu a dymu zahalilo časť arény. Postupne dym ustupoval a vynárali sa z neho dve postavy. S úľavou si vydýchla, zvalila sa naspäť na stoličku.
„Konečne!“ Šepla sama pre seba. V tom sa obaja chlapci zdvihli zo stoličky. Nechápavo na nich pozrela.
„Sao?! Otaro?! Kam ste sa vybrali? Veď už začína zápas Uchihu s tým zo Sunagakure.“
Iba na ňu pozreli. Immary až zamrazilo. V ich očiach bolo čosi zvláštne. Niečom, čo tam ešte nevidela. Akúsi dychtivosť, ale aj ľútosť. Možno sa jej to iba zazdalo. Nemala však už možnosť zistiť to. Zmizli a ona nevedela kam. Dozvedela sa to oveľa neskôr, keď sa s nimi stretla zoči-voči v boji na život a smrť. V ten deň ju zradili. Jej srdce zatrpklo. Zavrhla podobné pocity ako je priateľstvo. Aby ochránila miesto, ktoré bolo jej domovom, zabila ľudí na ktorých jej záležalo. Ľudí ktorým verila... Oni však urobili to isté, ak sa postavili na stranu Orochimara. Tak prečo by to nemohla spraviť aj ona?! No i po toľkých rokoch ju ešte stále ruky štípali. Mala na nich krv svojich priateľov! Nikdy si to nedokáže odpustiť, ani im!
Teraz mohli žiť, mohli sa spolu smiať a plniť misie. To všetko zavrhli, celé tie roky, len aby na pár sekúnd pocítili chuť moci. Preboha, na čo mysleli? Orochimaru by sa ich zbavil tak či tak! Už raz zradili. To isté by mohli spraviť aj jemu a on by to neriskoval. Nikdy! Kde podeli rozum, keď sa k nemu pridali?!!! Táto otázka ju najviac trápila. Prečo to vlastne spravili?! Ani po rokoch na túto otázku nenašla odpoveď a už asi ani nenájde...

Postupne jej myšlienky odplávali iným smerom. Vietor sa zmenil a ona si spomenula na detstvo. Aj vtedy sa cítila akosi osamelá. Rodičov stratila, ešte keď bola iba dieťa. Ju aj ešte mladšieho z jej dvoch bratov vychovávala ich teta Tanni. Staršia sestra ich matky. Mala vtedy iba dva roky, Katashimu bolo šesť a ten tretí, ten mal vtedy dvanásť...

Z myšlienok ju vytrhlo tiché zaklopanie na dvere. Neozvala sa, ani nemusela. Len čo klopanie utíchlo, dvere sa potichučky pootvorili. Tmavú izbu preťal lúč svetla. Dnu ktosi vkĺzol. Immary veľmi dobre vedela, kto je to. Keď si jej oči znovu privykli na tmu v izbe, zbadala svojho najstaršieho brata stáť pri dverách. Na sebe mal iba nohavice a pásku cez oko. Dokonca aj masku, ktorú nosil s takou obľubou, si zložil. Immary ho takto vídavala iba zriedka.
„Ešte nespíš?“ Spýtal sa potichu, Immary to pripadalo akoby váhal.
„Nie,“ zašepkala.
„Nemôžem,...“ Dodala ešte tichšie.
Muž s bielymi vlasmi sa posadil k nej na okenicu. Pohľadom prezeral hviezdy na oblohe.
„Dnes je nádherná noc.“ Podotkol.
„Áno, to áno!“ prisvedčila bezmyšlienkovite, ledva ho vnímala. V hlase mala smútok. Hneď si to všimol.
„Nad čim premýšľaš?“ Nespúšťal oko z jej tváre. Videl to na nej, mala to v očiach, v očiach tak podobných ich matke, niečo ju trápilo.
„Nad všetkým... ale hlavne nad tým, aký je život niekedy nespravodlivý!“
„Immary! Už som ti to vravel snáď milión...!“
„Ja viem!“ Vyhŕkla. Do očí sa jej nahrnuli slané kvapky vody. Jedna po druhej jej stekali po tvary, opisovali líniu jej líc až k brade...
„Ja viem...“ Zaúpela znovu.
Mužovi to trhalo srdce. Nerád ju videl takto zmorenú. V poslednom čase sa to stávalo často. Možno neurobila dobre, ak sa vrátila. Spomienky na minulosť ju teraz napadali z každej strany. Každučké miesto jej pripomínalo staré časy a spolu s nimi aj bolesť... No i tak bol rád, že sa vrátila. Po toľkých rokoch, čo o nej nemal žiadne správy. Niekedy si už myslel, že ju snáď nikdy neuvidí.
„No i tak ma to hnevá! Akoby nestačilo to, čo sa stalo mame a otcovi, ešte aj... Už viac nevládzem, Kakashi... už viac nie!“ Chrbtom dlane si utrela slzy na líci.
„Aspoň keby som si na nich pamätala. Nevedela by som ani ako vyzerali, ak by si nemal tých pár fotografií. Nepamätám si nič, iba jednu jedinú vec, sladkú vôňu kvetov.“
Kakashi sa zamyslene pousmial. „Mama ich milovala. Otec jej vždy doniesol čerstvú kyticu orgovánov, keď zakvitli.“
„Orgován?“ začudovalo sa mladé dievča.
Kakashi začal však hovoriť už o niečom inom.
„Mala si vtedy iba dva roky, nemôžeš si pamätať na nich. Bola si ešte priveľmi maličká.“ Immary neodpovedala, radšej odvrátila tvár smerom k oblohe, aby zakryla ešte väčší smútok, ktorí sa jej zmocnil.
„No i tak mi chýbajú. Cítim sa taká sama, celí život strácam ľudí, na ktorých mi záleží, prečo?! Kedy to už konečne prestane?!“
Kakashi ju chytil okolo pliec a privinul k sebe.
„Máš mňa, Immary! Vždy tu budem pre teba. Som tvoj veľký brat. Budem ťa chrániť do posledného dychu. Vždy tu pre teba budem.“
Immary ho od seba odtlačila. V uslzených očiach sa jej zračili výčitky.
„Kde si bol, keď mama umrela?! HA?! Vtedy som nemala nikoho. Keby niet Tanni, tak neviem, čo by so mnou bolo a s Katashim. Vtedy ťa netrápilo, čo je s nami! Behal si po svete sem a tam, hral si sa na hrdinu! Vykašľal si sa na nás!“ Vyštekla rozhorčene. Pritiahla si kolená k sebe, bradou sa oprela o kolená.
Kakashi privrel oči. Prsty zaboril do hustých šedo-bielych vlasov.
„Bol som mladý a hlúpy! Hnal som sa za slávou a silou. Chcel som svetu dokázať, že som niekto! Preboha, mal som iba dvanásť rokov. Bol som sám ešte dieťa!“
„To ťa neospravedlňuje. Boli sme tvoji súrodenci! Sme tvoji súrodenci a ty si bol najstarší!“ Zahundrala si popod nos.
„Ja viem. Je mi to ľúto, keby som mohol, zmenil by som to.“ Trpko sa usmial. Už dávno to oľutoval. Urobil chybu. Nedivil sa, že mu to ešte neodpustila. A asi už ani nikdy neodpustí.
„Ale nemôžeš to zmeniť.“ Ani naňho nepozrela. Znovu ju prúd myšlienok odniesol kamsi do diaľky. Jej správanie sa odrazu zmenilo.
„Povedz mi niečo o nich. Nikdy si mi o mame ani otcovi nič nerozprával.“ Kakashi sa pousmial.
„Preto, lebo si sa na nich nepýtala, a ja som nechcel ti ich pripomínať, nechcel som, aby si sa trápila kvôli nim... Tak dobre porozprávam ti o nich...“

Poznámka autora: Konečne je tu prvá časť Hatake Immary... To trvalo, kým som sa dokopala k napísaniu prvého dielu. Dúfam, že sa vám zapáči