Srdce plné piesku XI. (spi, prosím spi...ak môžeš, tak navždy!)

...peklo býva synonimum samoty, ale len vtedy, keď je človek naozaj sám...

Dalo sa počítať, a dokonca sa dalo aj zobraziť v číslach. Ono sa to volalo vražda. Ono sa to tak nazývalo a vykonávalo sa to ako vražda.
Soru to nazýval "umelecký postoj k nepriateľom."
Sakura však už z tých všetkých vrážd, či umeleckého vyčíňania, strácala nervy. Naruto s Gaarom už tušili, že sa Sakura o chvíľu pustí do Sora.
No tušiť mohli, pretože oni nevideli to čo ona v jednu noc. V jednu ďalšiu bezsennú noc Sora.
Sakure to nedalo, a chcela vedieť kam každú noc odchádza. Bolo ho teda rozhodne ťažké sledovať. Každé šuchnutie ho robilo ostražitejším.
Myslela, že už kráčajú celú večnosť, celé dlhé zvedavé roky, aby zistila, že kráčajú do kruhu. Obyčajná Sorova nočná ochranná rarita. To bolo v poriadku, kým sa nezastavil na mýtine a nesadol si pod strom.
Ďalšia večnosť. Dokonalá nesmrteľná večnosť.
No nie nadarmo sa hovorí, že zvedavosť zabila mačku.
Ani nevidela odkiaľ a kedy dole z tmavých korún stromov dole zoskočil ninja. Na tvári mal masku. Ďalší z rady vyvoleních, ktorí majú v hlave cudzie rozhodnutie, cudzie myšlienky. Posadnutí vykonať to, čo majú prikázané.
Sakura naštvane pozrela na ninju, ktorý pristal po tichu ani mačka. Mala už dosť toho prepadávania a chcela tam rozzúrene vpadnúť a ničiť, keď si ninja stiahol masku a šatku z tváre.
Pozdĺž tela padli tmavé havranie vlasy. To bolo všetko čo videla.

"Skvelé, ďalšia šialená vrahyňa. Koľko ich ešte máte? Kvadrilión? Na každý môj prekliaty deň jeden pošuk. Gratuľujem si k takému výkonu držiteľa zlatej medaily za najprepadávanejšieho ninju."
Žena sa prudko k nemu nahla. Vzala mu tvár do dlaní a zadívala sa mu do očí.
"Nie si unavený? Desať rokov bez prestávky..."
Stiahol zo seba tie horúce ruky.
"To vôbec nie je smiešne!"
Odstrčil ju od seba tušiac čo chce spraviť. Prudko sa postavil, zároveň vytiahol katanu a švihol po nej."
Sakura nedokázala uveriť tomu aký môže byť človek chladný. Spútaný neviditeľnými okovami nákazy zvanej neciteľnosť. I keď tento pocit stál za Soruovým prežitím. Nič iné okrem pravidla "zabi alebo budeš zabitý", nepoznal. Nevedel ako inak bojovať o miesto vo svete. Nechápal ľudí, ktorí sa združovali a vyjednávali. Nechápal akú podstatu má obetovať sa pre niekoho koho ani nepozná. Tisíce nevinních ľudí nepoznalo démona, tisíce ľudí, nepoznalo ľudí, pre ktorích museli umrieť. Vo svete bola len neciteľnosť, len chamtivosť a hlad po moci.
On sa staral o seba. Čo na tom koho zabije, koľkích zabije. Je mu ukradnutá jeho minulosť aj minulosť ostatních. Kašle na to, či má niekto rodinu, jeho sa to tiež nikto nepýtal. Nech je to akokoľvek nefér, oni si začali prví! Nemajú nárok vyjednávať.
Je tým čím je. Je ten, ktorý vzal život pevne do svojich rúk.
Katana síce šla smerom ktorým ju Soru poslal, ale do cieľa nedošla. Neznáma žena ju totiž zachytila medzi dlaňami ako steblo trávy.
"Nechceš byť teda konečne slobodným."
TAK TOTO! MA FAKT DOSTALO!
Nikdy ešte nezažil, žeby jeho útok bol takýmto spôsobom zastavený. Bol ňou fascinovaný. Nepriateľ či nie, to bolo jedno. Žil len pre jeho umenie. A ona bola rozhodne umelkyňa.
"Nepokračuj vo svojej ceste, Soru Tenshi!"
Bolo to pred osemnástimi rokmi keď svet mohol poprvý krát začuť to meno. O osem rokov neskôr Soru Tenshi umrel, prestal existovať. Dnes sa jeho meno dostáva zo starej spráchnivenej rakve na mesačné svetlo.
"Nemôžeš ísť proti nám, keď si už raz s nami!"
Stiahol katanu. Odvrátil od nej hlavu v márnej snahe sa vyhnúť jej prudkému pohľadu lovca.
"Robím len to, čo chceli."
Znova sa tak prudko k nemu nahla.
"Nemôžeš konať niečo, čo je v rozpore s pravidlami!"
Jemu stále hrala ozvena jej hlasu v hlave, keď vyslovila jeho celé meno.
Znova ju od seba odtrhol.
PRAVIDLÁ! ZASE TIE STUPÍDNE PRAVIDLÁ!
Založil katanu do pochvy. Už dávno nebol takto vytočený pravidlami. Najmä potom ako videl akým spôsobom zastavila jeho meč. Mohla byť tak neuveriteľne slobodná nebyť tých debilných pravidiel, že by sa možno zamiloval.
No teraz mu jeho výnimočná vymýva mozog takými haraburdami.
"Vieš čo, miláčik? Odkáž svojmu šéfikovi, že ma môže bozať aj s celou jeho kronikou pravidiel, s jeho vymývačmi mozgov a všetkým ostatním, čo som lenivý spomenúť!"
Dlhé ticho sprevádzané tichučkým dýchaním niekoho ukrytého v kroví. Jeden zlý pohľad striedal druhý. Oči a nervy boli pripravené zachytiť protivníkovu reakciu v čas, ale s týmto Sorové zmysli nepočítali. Tak pomalý pohyb, že ho zmiatol, a pustil si ju k telu. Dotkla sa anjelskej tváričky, pri tom sa tie modré oči rozšírili, keď priložila svoje pery k jeho.
Vnikalo do neho niečo teplé, sladké, jemné a nežné. Niečo, čo necítil desať rokov. Tak príjemné, že musel pomaly zatvárať oči. Cítil ako sa mu svaly premieňajú v niečo nestále, mliečne. Mozog prestával vnímať, svet sa strácal, telo sa uvolnilo a celá existencia Sorua Tenshiho padla do sladlého a nerušeného spánku s vôňou lupienkov červených ľalií, ktorími toto jutsu bolo sprevádzdné.
Pustila bezvládne telo, ktoré padlo s pomalým dopadom lupienkov, ktoré sa nadvznášali nad jeho telom ako jemné páperie na zem.
"Len spi...spi sladko spi. Ak to bude možné, tak navždy Anjelik."

...a ak je človek naozaj sám, kto ho prebudí zo sna?...