Srdce plné piesku IX. (nesmrteľne mŕtvy)

...kráľovná moja, zachráň ma, cítim sa dosť mizerne, chlapec a jeho obľúbená hračka ničia svet,
prosím, postaraj sa o mňa...

Kroky doznievali v diaľke po chladnej dlažbe zámku. Všade sa rozliehal nepríjemný pach čierneho ohňa.
Ozval sa prvý hrom, ktorý bol hlasom blesku.
Okná v jeho izbe boli otvorené. Prudký vietor, ktorý nahnal búrku vlieval do izby veľké chladné kvapky a neciteľne sa pohrával s dlhými šarlatovými závesmi.
Otvoril oči do tmavej noci posiatej búrkovými oblakmi, sladkým horúcim vzduchom a jeho zmätením. Jediné na čo si spomínal bolo nejaké genjutsu, čo ho uspalo, a teraz je tu. Nie je zviazaný, cíti ako naberá na sile.
Jediné, čo ho trápilo, bol hlad. A to miesto sa mu vôbec nepáčilo.
Kdesi v diaľke začul príbojové vlny biť o skaly.
Položil bosé nohy do mäkkého tmavo červeného koberca. Ku podivu ho nič nebolelo. Celé dva týždne zavretý v tom väzení cítil len bolesti tela.
Podišiel k oknu. Obloha sa rozžiarila do bleda, a odokryla mu chvíľkový pohľad na rozbúrené more. Bolo ako nepríčetné, rozzúrené, chcelo sa roztrhnuť, liať sa po celej zemi.
Na polonahé telo mu dopadli chladné kvapky. Striasol sa pod ich chladom, i keď bolo horúco.
Stiahol sa dovnútra. Celá izba bola zariadená dosť pochmúrne v tmavých odtieňoch červenej, fialovej a čiernej.
Bolo načase zistiť ako moc je obmedzený v tomto pohodlnom väzení. Stlačil kľučku. Dvere sa síce otvorili, ale s ich dotykom na ruke ho ostro pichlo v krku. Bolesť bola neznesiteľná. Skrivil tvár. Bolesť sa vlievala postupne do celého tela ako jed v žilách. Nakoniec sa neudržal na nohách a padol na zem.
Prudký vietor otvoril dvere dokorán a odhalil tmavú chodbu, po ktorej sa niesli nepravideľné kroky krívajúceho stvorenia a tichý škripot niečoho kovového. Bolesť mu otupovala zmysli. Len rozmazane zachytil obraz nôh, ktoré k nemu priviedli to telo. Padol do bezvedomia.
Prebudil ho zápach niečoho zhnitého, a keď sa mu prebudili zmysli, začul i nepríjemný hlas. Tak ostrý a pritom hlboký. Plný hnevu na svojho sluhu.
Konečne ich uvidí, jeho väzniteľov, tích, ktorích nenávidí viac než...
I keď to nebolo príjemné, prudko sa z ležiacej polohy postavil. Mierne sa mu zatočila hlava a na chvíľu mu pred očami tancovala miestnosť. No akonáhle sa to zlepšilo prudkým krokom sa vybral za tým hlasom. Po ceste ho zastavilo čosi ohavné. Výšku to malo šesťročného dieťaťa. Tvár vyschlú a zošuverenú ako starý zemiak, oči sa zdali byť dávno mŕtve. Keď zbadal tie drápy čo mal na rukách, automaticky sa chytil za rameno. Už vedel, čo ho tak jednu noc, či deň, i tak bola stále tma, tak prudko zdrapilo za rameno, až mu zaryl pazúri takmer do mäsa.
Nech bol Sasuke akokoľvek vykoľajený, zanechal si chladnú myseľ. Odporné neodporné, strach naháňajúce alebo nie, bol vytočený natoľko aby ho to nezaujímalo, a poslal malého ohyzda ľavým hákom kamsi kde narazil o stenu.
JE TAM!
Zaujal pevnejší postoj a pripravil sa na obranu.
Zrazu sa mu myseľ vyjasnila. Musel ho vidieť, skrátka, nech sa bude diať čokoľvek, musí pohliadnuť do tej opovážlivej tváre!
Zaťal dlane v päsť, a bez zaváhania sa rozbehol do tmavej siene k veľkému kreslu, kde ho po ceste prekvapili dvaja ďalší ohyzdi. Ľahko si prerazil cez nich cestu a bežal ďalej.
Ostrá bolesť, dve červené oči, jeho prudké zastavenie v behu, že sa šmykol po dkážke dopredu a mierne si spálil chodidlá. Snažil sa niečoho chytiť ale len zahmatal na prázdno rukami a padol mu priamo k nohám.
ZDVÍHAJ SA! NO TAK SASUKE! MUSÍŠ!
Ruky sa mu triasli ako malému chlapcovi a dávali mu zabrať aby sa nadvihol.
...SLOBODA, JE TO NAJVZÁCNEJŠIE...
Zaťal zuby, a pripravený preraziť hlavou i múr, sa prudko napriamil a okamžite sa nahol k tej osobe zahalenej v čierom. Všetko to trvalo len pár sekúnd, čo sa stihol Sasuke ako tak uhnúť niečomu ostrému čo letelo odzadu spoza tej osoby pred ním. Škrablo ho to na tvári. Vyrazila mu krv. Nevšímajúc si už bolesť sa prudko nahol k nemu a strhol mu z hlavy kapucu. Nasledoval krivý úsmev a zlý pohľad dvoch červených očí.
Sasuke ostal opantaný vo svojej polohe. Jeho tmavé oči hľadeli do červených s takým úžasom, že sám jeho väzniteľ bol tým prekvapený.
Cítil to napätie, silu, ktorá sa mu vlievala do tela a zároveň ho nejakým spôsobom opúšťala. Šok bol to, keď sa mu do oboch očí samovoľne aktivoval sharingan.
"Teraz, je to ono, Sasuke, Uchiha."
Pohľad dvoch červených párov očí, a už len náhly pocit úbytku. Cítil na svojej hrudi niečo teplé a tekuté ako mu to stekalo dole až červené kvapky dopadli na zem.
"Krváca ti srdce? Sasuke? Niekto ti ublížil?"
Predstieraný záujem s výsmešnou intonáciou, oči, čo mu nedajú pokojne spávať už celú večnosť...

...toto ticho patrí jemu, ticho hriechu, večne lovenej duše...