Všetci mu ukázali chrbát

Studená priam mrazivá noc sa chýlila ku koncu. Nad Konohou za chvíľu vyjde slnko, ale asi ho nebude vidno cez toľké mračná. Naruto ležal na posteli a rozmýšľal nad životom. Spomínal na všetky chvíle, ktoré mu darovali ľudia v detstve, všetku tú nenávisť, pohľady. Bolo mu smutno, nikto ho nemal rád, každému bol príťažou. Nenávideli ho, nevedel prečo. Mali zakázané sa s ním hrať či rozprávať, boli krutý. No on si neprestával veriť, neprestával dúfať v dobro. Stále tvrdil, že sa stane Hokage. Ale teraz pochyboval, spoznal realitu. Vedel, že presvedčil Nejiho aj Gaara a možno aj ďalších. Ale aj oni ho priučili pravde. Začalo pršať a Narutovy stiekla slza. Prečo, prečo som ho nedokázal priviesť späť? Prečo sme nemohli byť opäť priatelia? Prečo sa nemohol vrátiť? Teraz je...
Jeho rozmýšľanie prerušil husto padajúci dážď a vytrhol ho zo spomienok. Jeho pekné modré oči boli plné smútku a bolesti. Ako kedysi. Vstal, aby si prezrel fotku týmu číslo 7. Pozrel sa na toho šibala, ktorým kedysi bol. Usmial sa, ja sa stanem Hokage! Prehlásil, hoci len vo svojej myšlienke. Ale jeho bolesť nedokázal udržať. A keď si uvedomil, že Sakura sa dala do kopy s Kakashim, Neji s Tenten, Lee a Ina, Shikamaru a Temari, bolo mu do plaču. Šiel to predýchať na čerstvý vzduch.
Keď došiel k Sasukeho hrobu cítil výčitky. Také silné, bolestné, smutné a depresívne. Žlté zmoknuté vlasy mu padali do tváre. Jeho oči lemovali slzy...krvavé slzy, ktoré splývali s kvapkami vody. Nechcel, nechcel som ťa zabiť, musel som. Ináč by si ty zabil mňa.
,,Ak stratíš niečo cenné, len tak ľahko nezabudneš. Najmä ak ide o priateľa. Prázdno v srdci ti nevyplní už nikto iný. Bol nenahraditeľný a predsa si zvykneš na to, že nie je. Zvykneš si na tú bolesť a trpkosť a nakoniec sa zmieriš so stratou.“ Boli to slová ako od Kakashiho. Ale bol to hlas dievčaťa. Nie Sakury... Hináty.
,,To píšu v knihách? Je mi jedno čo si o tom myslia knihy, tie knihy to nezažili.“ Trpko povedal Naruto.
,, Nie, to som zistila. Je to moja skúsenosť.“ Urazene odvrkla Hinata. Aj keď sa Naruto chcel ospravedlniť nemohol. Prevládli ho slzy, plakal... ako malý... len tam tak stál a plakal. Stál nad Sasukem, teda už iba nad jeho telom. Nenávidel sa. Hináta ku nemu chcela prísť a objať ho, ale v tom si uvedomila, že ho už neľúbi. Necítila sa trápne, nečervenala sa. Nebúchalo jej pri ňom srdce. Už ho prestala obdivovať.
Ten posledný človek, ktorého Naruto mal sa mu otočil chrbtom. Hinata odchádza. Naruto je už celkom sám, bez podpory, bez priateľov. Je len z jeho démonom a žiaľom. Nemá nikoho. A celá dedina sa na neho opäť pozerá nenávistne. Veď zabil posledného Uchihu. Nenávistné pohľady mu boli v pätách nech prišiel kamkoľvek a nech robil čokoľvek. Tak ako sa Sasuke nevráti medzi živých, tak ako ho Hinata už nebude ľúbiť, tak ani Naruto už nikdy nebude Narutom. Zostala len troska. Hyperaktivne decko je navždy preč. Všetci mu ukázali chrbát, keď potreboval najviac podporiť...