Všetci mu ukázali chrbát... kapitola 2

Dni plynuli ako voda. Boli čoraz studenšie, čoraz smutnejšie, boli temné. Hoci to boli od vtedy len dva dni, zdalo sa to ako večnosť. A dni, keď bol Naruto šťastný sa zdali len ako sen, sen ktorý zmizne prebudením sa do reality. Realita... čo to vlastne je ten pojem? Možno skutočnosť... kto vie...
Vietor úkal do lístie, ktoré šumelo tak hlasno, že Naruto nepočul Tsunade. Volala na neho, no... on to teda počul, ale myslel si, že to len chce počuť. Tak sa tým nezaťažoval. Lenže ona naozaj kričala, chcela mu pomôcť a os.....
,,Naruto!!!“ kričala o stošesť Tsunade. Hm... vola na mňa niekto? To si len namýšľam... Pomyslel si Naruto a strelil si facku. V momente keď sa mu hlava otočila zbadal Tsunade.
,,Huh...?“ Naruto sa zatváril udivene. Určite mi chce vynadať za Sasukeho... Povedal si Naruto, ale opak bol pravdou.
,,Čo ma do pekla toľko ignoruješ?“ povedala Tsunade keď dobehla k Narutovi. Naruto na jej tvári videl vrásku, ruku mala zovretú do päste. Au... to bude bolieť. Prehnalo sa Narutovou hlavou. Zavrel oči a pocítil niečie pery na líci, Tsunade mu dala pusu na líčko.
,,Kam si zmizol? Ja viem, že na teba ľudia nepozerajú... Naruto?“ Začala Tsunade ale skončila udivenou otázkou, lebo si všimla čosi trblietajúce sa na Narutovej tvári.
,, Myslel si už na to kto je tvoj otec?“ chcela sa Naruta zastať, ale nezačala najlepšie.
,, Premýšľal, ale nezaslúži si odo mňa ani jednu myšlienku na neho. Veď ma opustil len kvôli...“ Naruto si stlačil brucho. Tsunade vedela, že nemá pravdu, ale môže mu to povedať? Asi začne inak... Ako by mu to povedal Kakashi?
,,Naruto?“
,,Huh...?“ pozrel sa Naruto, keď uzrel známu tvár.
,,Kakashi... Sensei?“ prekvapene hľadel na sivovlasého muža.
,,Chvíľu som tu stál v pozadí a chcem ti niečo povedať. Vieš... Je jedna osoba, ktorú obdivuješ... Poznáš jeho činy, no nikdy si ho nepoznal ani nevidel. Bol to štvrtý. Ako už iste vieš pred 18 rokmi napadla našu dedinu líška a to nie hocijaká, deväť chvostá líška. Ničila dedinu a on ju zastavil a zastavil ju tým, že ju zapečatil do práve narodeného bábätka. Obetoval svoj život, aby zachránil Konohu, ale neobetoval len seba aj svojho syna.“
,, Kakashi, ja...???“ spýtal sa Naruto a ani nemohol dopovedať. Bol šťastný. Po dňoch plných útrap a bolesti bolo vidieť na jeho tvári krásny úsmev.
,,Už mi všetko dáva zmysel...“ usmial sa Naruto, no prestal keď si spomenul na Konohu. Na ľudí v nej, ktorý ho nenávidia.
,,Naruto... oni ťa...“ chcela dopovedať Tsunade, ale nestihla do reči jej skočil Naruto.
,,Ja som syn štvrtého. Môj otec bol Hokage a ja ním budem tiež. Zabil som Sasukeho, ktorý bol hrozbou pre Konohu. Urobil som pre Konohu to najlepšie a oni ma nenávidia? To je blbosť... ja ich donútim ma milovať. Získam si ich dôveru, ich úsmevy, ich vďaku. Lebo ja budem Hokage.“

Naruto už nehovoril o sne. Hovoril o niečom, čo bude určite skutočnosť. Vedel, že raz nastúpi na Tsunadine miesto. Vedel , že ho Konoha bude zbožňovať. Vedel, že Sasukeho zabiť bola tá jediná možnosť. Vedel, že nikdy neľúbil Hin. Vedel, že ľúbi Sakuru a ona jeho... Skrátka to vedel, hoci nebol veštec a ani mu to nikto nepovedal či nesľúbil.

Sebadôvera... to je to čo zapálilo Narutov sen.