Srdce plné piesku VIII. (spojení striebornou niťou)

...hovorí sa, že keď duša opustí telo, je s ním spojená neviditeľnou striebornou niťou...

Konečne zaspával, konečne mohol...

Slnko clonene žiarilo ponad jemné biele mraky. Vietor, ktorý mraky doviedol zo západu, bol teplý a prečesával svojimi rukami vysokú trávu s bielymi a modrými lúčnymi kvetmi.
Navôkol sa šírila vôňa nd okolitých hôr a lesov. Závan diaľky a slobody.
Uprostred všetkých tích vecí, sedeli dve postavy. Dôverne sa na seba vzhľadovo podobali, i keď bol medzi nimi výrazný rokoví rozdiel.
Prvý začal mladší a nižší chlapec z dvojice.
"...kde sme sa to dostali? Vraždením a nenávisťou voči sebe tu sedíme ako dvaja najlepší priatelia..."
Starší z dvojice sa smutne pousmial.
"Sloboda, je to najvzácnejšie čo máme..."
"Je sloboda vari tvoje vykúpenie?"
Znova sa pousmial.
"Sme tým, čím sme..."
Slnko presvietilo mraky a chystalo sa zahriať tú zamračenú mladú tvár, ktorá vyzerala na viac než naozaj to šestnásť ročné telo vtedy malo.
Zachmúrene sa postavil a zároveň odtrhol z trávy biely kvet.
"...preto si všetkých musel zabiť? Aby si bol jediný? Prečo si myslíš, že od nás stále niečo očakávajú? Robí to naše meno! Skutky očakávajú od mena, nie od nás! Nie od toho čím sme! Ale aké meno nesieme! Nepošpinil si nás! Pre nich nie, ale pre mňa áno...Itachi."
V očiach dlhovlasého mladíka sa zablysol podivný plamienok plný očakávania.
"...keby si nemal pravdu, nezabijem ich..."
Naštvane sa otočil k Itachimu a hodil mu kvet do tváre.
"Pre mňa?!"
Ich hnev si bol tak podobný, a predsa znamenal pre každého niečo iné. Ten chlapec, šestnásť rokov mal vtedy, sa naučil vyťažiť z hnevu a nenávisti niečo pozitívne. Naproti tomu jeho starší brat, to všetko obracal do negatívneho cítenia.
Itachi sa zamračil.
"Sme len nádoby na očakávania! Studňa prianí s menom Uchiha! Teraz vidia, kým sme boli! Kým sme a kým budeme! Nekonečná nenávisť a závisť, to znamenal Uchiha klan! Sasuke!"
Ten sa ešte viac zachmúril a uzavrel do seba.
"Nie som mŕtvy! Itachi Uchiha! Nehovor o mne v minulom čase!"
Teplý vietor vystriedal chladný, akoby cítil tú ľadovú priepasť medzi nimi.
"Nechcem ťa zabiť, ty si ten kto vytvorí pravé meno Uchiha klanu! Ty! Vyplníš tú prekliatu medzeru a spojíš meno s dušou!"
Sasuke si sadol pred neho do trávy. Prekrížil nohy, sklonil hlavu a prišiel ďalší návaľ smútku.
"Prečo ja?"
"Sľúbil som ti predsa, že budeme navždy spolu..."
Sasuke sa k nemu nahol. Nič nepovedal, len mu hľadel do očí, a jeho brat mu to opätoval.
"Ty sám si odišiel! Na tvoje sľuby kašlem už pár rokov tak ako nato, kedy zomrieš!"
Itachi ho prudko pritiahol k sebe za golier košele.
"Ty! Budeš žiť! Kým ja! Neumriem! A ja, budem žiť, kým ty neumrieš!"
Sasuke ho prudko od seba odtisol a postavil sa.
"To sú tvoje hodnoty? Itachi? Aké úbohé sa mi vtierať..."
S pohŕdavým výrazom tváre odchádzal. Zanechával svojho brata napospas jemu samému. Ale ak mu ešte niekedy skríži cestu jedna jeho vražda, už nebude milý mladší braček.
"Navždy! Sasuke Uchiha!"

Vedomie nadobúdalo zmysli, a jeho oči sa znova otvorili do temnoty jeho väzenia.

...ale ak je duša dlhý čas mimo tela, strieborná niť sa pretrhne...