Nitashi Uchiha : *kapitola 16 – Posledná rozlúčka...*

Nitashi Uchiha

Posledná rozlúčka...
Nitashi sa cestou späť ešte kdesi zastavila. Pôvodne tam nemala v úmysle zájsť no je nohy si zaumienili, že ju odmietnu poslúchať až sa nakoniec ocitla pred veľkým rodinným domom na okraji lesa. Priblížila sa k domu čo najviac a vyliezla na konár veľkého starého dubu ktorí rástol blízko pri dome. Na strome sa vo vánku slabo pohojdávala hojdačka. Nitashi hneď prepadli spomienky. Spomienky na obdobie keď bola ešte dieťa... nie bola už dievča. Často sa na tej hojdačke hojdávala a pozorovala Zanga s Kimom ako spolu bojujú.
Pohodlne sa usadila na hrubom konári. Chrbtom sa opierala o kmeň stromu. Spokojne hľadela na dom. Nikde sa nesvietilo. Prečo by aj bola už skoro polnoc. Iba tam sedela a premýšľala, pritom neprítomne hľadela na to okno...
Okno kde býval on! Kde mal izbu. Zatriasla hlavou aby sa zbavila mučivých myšlienok ktoré sa miešali s tými najkrajšími aké kedy zažila. Práve keď chcela odísť sa v jeho izbe rozsvietilo. Zang vošiel do svojej izby. Pravdepodobne práve vyliezol zo sprchy, keďže mal okolo pása omotaný iba uterák. Vlasy mal ešte mokré a na hrudi sa mu ligotali malé kvapôčky vody. Nitashi nemohla spustiť oči z jeho dokonalého tela. Nedokázala odolať. Nie po tom čo okúsila v nemocnici. Bolo to až príliš silné. Potichučky ako mačka zliezla zo stromu a priplížila sa k domu. Bola to hračka vyliezť až k jeho oknu bez toho aby si ju všimol. Hlavne po tom ako si pustil svoje obľúbené CD s rokovou hudbou. Keď bol otočený chrbtom k oknu vkĺzla dnu. Posadila sa na písací stôl, jednu nohu si prehodila cez druhú. Rukami sa oprela o stôl za jej chrbtom. S huncútskym úsmevom ho pozorovala ako si oblieka nohavice od pyžama. Zang sa otočil. V tej chvíli akoby zamrzol. Potom sa uškrnul a pohol sa k nej. Pohyboval sa ako veľký panter pri love. Ticho a opatrne aby nevyľakal svoju korisť. Bolo to však zbytočné. Nitashi sa ho ani zďaleka nebála... Keď už bol pri nej zviezla sa zo stola. Zang jej nedal šancu nič povedať. Dravo sa zmocnil jej úst. Objala ho okolo krku aby bola čo najtesnejšie pri ňom. Zang cítil ako sa jej začali podlamovať kolená a tak ju oprel o stôl. Pomali svojimi bozkami v nej rozpaľoval plamienky vášne až z toho nakoniec vzišiel obrovský požiar ktorí mohol uhasiť iba jedna vec...

O 3 hodiny neskôr:
Mladé dievča stálo vysoko na kopci. Veľkými čiernymi očami hľadelo na dedinu rozprestierajúcu sa dole pod ňou. Malé dievčatko s rovnako čiernymi očami tam stálo spolu s dievčinou. Obe sa držali za ruku. Obe sa v duchu lúčili s miestom ktoré im bolo po celé tie roky domovom.
„Vrátime sa sem niekedy?“
Zaštebotala ešte rozospatá Mino.
„To netuším, môžeme len dúfať, že raz áno...!“
Odrazu sa Nitashi cítila taká prázdna. Už necítila nič. Akoby bola iba bezodná priepasť ktorá nemá koniec a človek iba padá a padá... a stále je ďalej a ďalej od konca.
Tak toto je koniec? Naozaj to takto skončí?!
Nechcela... nemohla tomu uveriť. Osamelá slza jej stiekla po líci. Slabý vánok ju pohladil po tvári a ona sa usmiala.
Usmievala sa!
Spomenula si na otcove slová.
„Nikdy nič nekonči to si pamätaj! Pretože koniec je iba novým začiatkom. Tak nesmúť za niečím čo raz možno príde znova.“
Pozrela na súhvezdie Draka a Fénixa.
„Ďakujem!“
Šepla potichúčky. Jej slová odniesol slabý vánok kamsi do diaľky. Stisla Mino pevnejšie ruku.
„Poď... už musíme ísť.“
Obe potom zmizli v hustom tmavom lese...Odišli...!

Na druhí deň ráno:
Kurenai až trhlo. Čosi ju prebudilo a to dosť surovo. Započúvala sa čo ju to mohlo tak zobudiť. Ktosi zúrivo búchal na dvere. Zaškúlila na hodinky 05:37.
Ježiškove husličky kto to môže byť tak skoro ráno?!
Veľa toho nenaspala. Asi do štvrtej ráno sa prehadzovala na posteli. Odkedy Nitashi odišla nebola vo svojej koži.
Búchanie na dvere zosilnelo a tak sa Kurenai s hundraním vyhrabala spod perín.
„Veď už idéééém!!!“
Zarevala z plných pľúc. Buchot ustal. Začala pátrať po župane no nikdy ho nedokázala nájsť. Podarilo sa jej to až po 5 minútach aj to ho našla pod posteľou. Len jej nešlo do hlavy ako sa tam dostal. Oči ledva držala otvorené. Župan si obliekla naopak, no momentálne jej to bolo totálne ukradnuté. Došuchtala sa až k dverám. Otvorila ich a dnu sa vovalil Zang s uštvaným výrazom. Kurenai ihneď precitla. Nebolo na nej už vôbec vidno známky únavi. Svedčili o tom iba veľké čierne kruhy, ale to bol iba detail.
„Videla si Nitashi?“
Kurenai sa zamrvila.
„Prečo sa pýtaš?“
„Vieš no... my... včera... Proste včara bola u mňa a keď som sa ráno zobudil našiel som iba toto!“
Zamával striebornou retiazkou s medailónikom Kurenai pred očami.
„Tak je tu?!“
„Počkaj tu chvíľu!“
Kurenai zmizla za dverami jej izby.
„Kurenai si v pohode?“
„Vydrž chvíľku hneď som tam.“
Z jej izby sa ozýval akýsi lomoz. Akoby tam prehadzovala celú izbu hore nohami. Až po 15-tich minútach sa odtiaľ vyhrabala a v ruke čosi niesla. Bol to zvitok. Bez akýchkoľvek slov ho podala Zangovi. Ten na ňu iba nechápavo hľadel.
„A čo ja s tým? Pochybujem, že mi to pomôže nájsť Nitashi.“
„Len si to prečítaj. Možno potom pochopíš.“
Zanga sa odrazu zmocnila akási zlá predtucha. Niečo mu napovedalo, že čosi nie je v poriadku. Otvoril zvitok a začal čítať...

Milovaný Zang!
Dúfam, že sa tento list k tebe dostal. Veď vieš. Kurenai by stratila aj hlavu keby sa to dalo.
Chcem ti toho toľko povedať. Avšak už nebudem mať tú možnosť. Práve teraz keď čítaš tento list, už dávno nie som na území Konohy. Odišla som! Nevieš si predstaviť ako mi je to veľmi ľúto.
Život je niekedy zložitý. Niekedy to dokonca pripomína partiu šachu. My sme iba figúrky a život nami posúva tak, ako sám uzná za vhodné. Niekedy musia byť obetované aj niektoré figúrky aby sme boli bližšie k víťazstvu či ochránili kráľa. Tak to chodí aj v skutočnom živote. Hoci sa to na prvý pohľad nezdá. Musela som odísť. Ak by som ostala, ty, Kimo a veľa ďalších ľudí by bolo vo veľkom nebezpečenstve. Nepovedala som ti pravdu čo sa vlastne stalo na pobreží, keď nás napadol ten ninja. Ten ninja bol pravou rukou Orochimaru. Yakushi Kabuto! Vtedy skoro zabil teba s Kimom a so mnou. Mňa však chcel uštriť. Chcel aby som sa pridala na ich stranu, aby som bola špión v Konohe. Vy ste boli preňho nepotrebný. Zabil by vás. Ak by som nesúhlasila. Zo začiatku to tak aj bolo. Vtedy mi naznačil, že pozná moju minulosť. Vedel kto v skutočnosti som a tak isto musel vedieť aj o Mino. Preto som súhlasila. Nedokázala som zniesť pocit, že by som vás všetkých stratila. Preto som to spravila. Iba takto môžem ochrániť vás všetkých. Jemu som klamala. Teraz keď som odišla nebude mať dôvod ublížiť vám, takto ochránim aj Mino. Ukryjeme sa niekam. Nepýtaj sa kam, ani Kurenai to nevie. Dokonca ani ja. Bude to niekde ďaleko, niekde kde nás nikto nikdy nenájde...!
Prisahám nikdy by som neodišla bez rozlúčky. Ak by som to spravila nepustil by si ma. Viem to! Poznám ťa! Mino je moja sestra. Nemá už nikoho okrem mňa a preto sa o ňu musím postarať.

P.S:
To čo sa stalo v nemocnici bolo to najkrajšie čo som kedy zažila. Milujem ťa Zang! Nič a nikto to už nezmení. Už teraz, keď píšem tento list mi chýbaš. Tak veľmi by som chcela ostať... no nemôžem! Prosím ťa o prepáčenie. Neprejde deň aby som na teba nemyslela. Len dúfam, že mi niekedy odpustíš túto zradu voči tebe. Prepáč!
Zbohom Zang. Prajem ti aby si niekedy našiel niekoho kto ťa bude aspoň z polovice tak veľmi milovať ako milujem ja teba. Dúfam že nájdeš v živote šťastie. Zbohom...
Milujem ťa... Nita

Písmo bolo kde tu rozmazané. Bolo vidno, že pri písaní plakala. Zang neveriaco hľadel na zvitok pred ním.
To nemôže byť pravda!!!
Čítal si to už minimálne po 100-stí krát. Sedel na kraji útesu a hľadel na pokrčený papier v jeho rukách.
Prečo?! Prečo mu to spravila?! Prečo ho naučila milovať a odišla?! Zlomila mu srdce a už nič mu ho nedá dokopy!!!
Už to boli dva týždne čo odišla. Z neho sa postupne stával iba prízrak.
Odišla!!!
To slovo bolo preňho ako umieračik. Predstavovalo preňho tu najväčšiu nočnú moru akú si kedy dokázal predstaviť. Prstami si prečesal hustú strapatú hrivu hnedých vlasov.
Nie! Nebude sa tu takto už viac zožierať. Už stratil veľa času. Nájde ju! Hoci aj na kraji sveta. Prevráti každý kút na tejto zemi hore nohami ak to bude nutné! Bude hľadať dovtedy kým ju nenájde...

Poznámka autora: Tak bude teda ešte jeden diel. bude to skôr... ako by som to povedala. bude to niečo ako išiel život po odchode Nitashi a Zanga a pár mojich poznámok k tomuto príbehu...