Tajomstvo klanu Uchiha

Na trávu pred náhrobný kameň si kľukol chlapček. Mal čierne stredne dlhé vlasy v cope a oči rovnakej farby.
Ku náhrobnému kameňu, na ktorom stálo „Uchiha Izumi“ položil kyticu kvetov. Potom sa otočil a pozrel sa vyššie. Stál tam jeho otec. Usmial sa na neho, potom si k nemu kľukol a pohladil ho po vlasoch.
Dnes prešiel presne rok od tragickej smrti Itachiho manželky. Odvtedy sa snaží, aby jeho syn nepocítil stratu matky. Venuje mu celý svoj voľný čas.
„Môžeme ísť?“ opýtal sa syna.
Jeho syn Teichi sklopil zrak a kývol hlavou. Itachi sa postavil, vzal syna za ruku a spolu kráčali späť do dediny. Teichi bol celú cestu ticho a nasledoval kroky svojho otca, až napokon nabral odvahu prehovoriť.
„Oci? Prečo vlastne vznikajú vojny?“
„Ľudia vedú vojny už od pradávna,“ hovorí Itachi kráčajúc po ulici nasledovaný svojím synom.
„Ide im hlavne o upevnenie si moci a dokázanie všetkým, že oni sú tu páni.“
„A prečo musia umierať nevinní? Napríklad mama.“
„To sa ťažko vysvetľuje, Teichi.“
„Prečo sa to ťažko vysvetľuje?“
„Si ešte príliš malý na to, aby si to pochopil,“ povie Itachi a kráča ďalej, pričom sa pozerá stále rovno.
„Už nie som malý.“
Teichi sa postaví pred neho a Itachi zastaví.
„Vysvetli mi to. Prečo musela zomrieť mama? A starí rodičia tiež. Prečo sme už len ty, ja a strýko Sasuke?“
Itachi si k nemu kľukne.
„Život je občas taký. Niečím nás obdaruje a niečo nám zas vezme. Nikdy nevieme dopredu, čo sa stane o minútu, ba i o sekundu. Preto si musíme vážiť každého momentu s blízkou osobou.“
Itachi ho s úsmevom pohladí po vlasoch, potom sa postaví a kráča ďalej.
„Ako vlastne zomreli starí rodičia... Ocko, počkaj!“ a snaží sa ho dobehnúť.

O päť rokov neskôr
Itachi sa pozrie na stôl vedľa kuchynskej linky na fotografiu svojej manželky Izumi a usmeje sa. Potom príde k stolíku.
„Dnes ide prvýkrát do školy. Kiež by si sa toho dožila.“ Jemne prejde prstom po ráme fotky.
„Otec?“ ozve sa syn stojaci medzi dverami s batohom cez plece.
„Si v poriadku?“
„Áno som.“
„Tak ja idem do školy. Čau.“
Teichi sa otočí a odíde.
Itachi sa znova pozrie na fotku.
„Sľubujem ti, že mu to poviem. Až bude vhodná doba.“
Teichi otvorí dvere triedy, kde je už väčšina žiakov, ktorí sa medzi sebou v skupinkách rozprávajú. Ako prechádza miestnosťou, čelí divným pohľadom svojich spolužiakov a trápnemu tichu. Keď sa usadí, chlapci z pravej aj z ľavej strany si odsadnú o miesto ďalej. Teichi sa za nimi nechápavo rozhliadne, ale učiteľ práve vchádza do triedy.
Po príchode domov si všimne strýka Sasukeho, ktorý práve odchádza. Nemá náladu sa s ním po dnešnom dni baviť, tak len kývne hlavou na pozdrav a vojde dnu.
„Ako bolo?“ začne hneď Itachi.
„Fajn,“ povie ľahostajne Teichi.
„Čo škola?“
„V pohode,“ mykne plecom.
Vtom Itachi začne niečo tušiť.
„Robili ti zle? Čo sa stalo?“
„Nič sa nestalo.“
Teichi odíde hore do svojej izby.
Druhý deň, kým bol Teichi v škole, Itachiho znova navštívi jeho brat Sasuke. Mali totiž nedokončenú tému.
„Kedy mu to povieš? Stále to pred ním tajíš,“ povie Sasuke.
„Až vyrastie. Teraz by to ešte nepochopil.“
„Dokedy chceš ešte čakať? Chodí do školy, už dávno dospel. Čím viac to budeš odkladať, tým viac ťa bude zato nenávidieť. Veď už sa na to pýtal ako malý. Pretože sa teraz nepýta, neznamená, že na to zabudol.“
„Hovorím ti, Sasuke. Je to môj syn. Ja sám uznám, kedy príde správna chvíľa.“
„Ako myslíš. Ale mysli nato, že som ťa varoval.“
Medzitým majú deti v škole prestávku. Teichi kráča po dvore, keď vtom mu podtrhne jeden z chlapcov nohy a on spadne na zem. Všetci naokolo sa začnú smiať a rovnako aj chlapec, ktorý mu podrazil nohy. Keď všetci stíchnu, chlapec zvážnie, pozrie na neho a povie.
„Syn vraha!“
Potom ho aj s ostatnými členmi partie opľujú.
Po zazvonení na hodinu, všetci odídu do budovy až na Teichiho, ktorý sedí na zemi.
Keď príde domov, zopakuje sa rovnaký scenár ako deň predtým. Odchádzajúcemu Sasukemu len kývne na pozdrav a otcovi odvrkne, že v škole bolo fajn.
Keď príde do izby, hodí tašku na zem a ľahne si na posteľ. Hlavou mu chodia stále slová jeho spolužiaka.
„Syn vraha... Syn vraha...“
Nevie sa toho zbaviť. Napokon zaspí.
Zobudí ho klopanie na pootvorené dvere, v ktorých stojí Itachi.
„Večera,“ povie.
Teichi si pretrie oči.
„Prídem,“ odpovie a otočí sa na chrbát.
Keď príde po večeri späť do svojej izby, postaví sa k zrkadlu a pozerá sa doň.
„Syn vraha?“ hovorí samému sebe do zrkadla.
„Moja mama predsa umrela vo vojne. On ju nezabil. Alebo?... Nie!“
Okamžite si tú myšlienku vyhodí z hlavy.
„Môj otec by nikoho nezabil. A už vôbec nie moju mamu. Smúti za ňou rovnako ako ja,“ kývne svojmu odrazu v zrkadle a ľahne si spať.
Sú dve hodiny ráno a Teichi sa stále prehadzuje v posteli. Ešte stále nemôže spať. Otvorí dvere svojej izby a nakukne do chodby. Všade je tma. Odchýli dvere otcovej izby, kde v posteli spí Itachi.
„Oci,“ zašepká.
Keď nereaguje a ďalej spí, potichu zatvorí dvere. Kráča ďalej po chodbe a otvorí dvere knižnice. Rozsvieti svetlo, ktoré rozžiari police plné kníh. Teichi kráča k jednému regálu a vyberie z neho knihu. Sadne si za stôl a listuje.
„Šaringan... Uchiha clan založil políciu... Tragédia v rodine Uchihov.“
Zarazí sa a list, na ktorom to stálo, otočí späť. Začne čítať.
„Tragédia rodiny Uchihov otriasla Konohou. V jeden deň prišiel o život celý klan. Prežili len dvaja ľudia. Sasuke a Itachi Uchiha. Dvaja bratia a synovia Fugakua a Mikoto Uchihových.“
Teichi vypleští neveriacky oči po správe, ktorú si prečítal.
„Čo sa... stalo?“
Teichi sa postaví zo stoličky, vytiahne z police knihu „Kronika rodiny Uchiha“ a položí ju na stôl vedľa tej, ktorú práve čítal. Keď sa ju pokúsi otvoriť zistí, že je na nej zámok. Rozhliada sa teda po stolíku, či nenájde kľúč. Pozrie sa do stojanu na perá, otvorí všetky šuplíky, no nikde nie je.
„Otec, čo mi tajíš?!“ oprie si zúfalo lakte o stôl a dlane položí na tvár.
Ráno Itachi chystá na stôl raňajky.
„Teichi. Poď sa najesť. O chvíľu je škola,“ zavolá na syna. Za iných okolností by sa zhora ozýval hluk a o chvíľu aj dupot dole schodmi. No teraz je tam ticho.
„Teichi?“ zarazí sa Itachi.
Za okamih je počuť dupot po schodoch. Teichi príde dole bez batohu a stojí nahnevane medzi dverami.
„Kde máš batoh? Nestihneš školu.“
„Do školy nejdem!“ povie namrzene s prekríženými rukami na hrudi.
„Teraz nie je čas na hry. Naozaj zmeškáme.“
„Hovorím, že nikam nejdem!“
„Teichi!“
„Nejdem, kým mi nepovieš, prečo som syn vraha.“
Itachi celý stuhne.
„Odkiaľ to máš?“
„Najskôr som to nechápal. Všetci v škole ma ignorujú, odťahujú sa. Potom som sa to dozvedel,“ sklopí hlavu so slzami v očiach.
„Teichi!“ Itachi sa k nemu skloní a chce ho chytiť, no chlapec sa odtiahne.
„Nechaj ma!“
Teichi obíde Itachiho a vydá sa preč, pričom zaplesne dverami. Itachi si nahlas povzdychne a privrie oči.
O hodinu, keď sa všetko dozvie aj Sasuke, príde za bratom. Stretnú sa na ich dvore.
„Už si ho našiel?“ opýta sa.
„Nie. Bol som aj pri hrobe jeho matky. Keď tam nebol, myslel som si, že sme sa minuli a on šiel domov. Ale stále tu nie je. Mal si pravdu. Mal som mu to povedať skôr, akoby sa to dozvedel od cudzích.“
„Teraz nie je čas na výčitky,“ povie Sasuke s úplne kamennou tvárou - pre neho typickou - a odíde.
„Kam ideš?“
„Priniesť ti syna späť,“ otočí sa Sasuke v strede cesty, a potom pokračuje ďalej.
„Ale kde chceš ísť?“
Bez toho, aby Itachimu odpovedal, kráča ďalej.
Teichi sedí pred zapáskovaným sídlom, ktoré kedysi patrilo klanu Uchiha. Kolená má spojené pri tele a rukami ich drží. Vtom vidí, že sa k nemu blíži tieň. Keď je už takmer u neho, Teichi zdvihne hlavu a spozná strýka Sasukeho.
„Tvoj otec ťa hľadá,“ prednesie chladným pohľadom na neho.
Teichi sa postaví a uhne pohľadom.
„Ja nikam nejdem. Klamal mi.“
„V čom ti klamal?“
„Nepovedal mi, že je vrah. Celý život mi klamal.“
„Klamať a niečo nepovedať, je odlišné,“ povie Sasuke a pokračuje, „keď si sa to dozvedel, spýtal si sa otca, čo sa stalo?“
Teichi len ticho uhýba zrakom.
„Dal si mu priestor, aby ti to vysvetlil? Alebo si len zbabelo ušiel bez toho, aby si poznal skutočnú pravdu.“
„Ja som...“
„Tak vidíš. A teraz sa posaď.“
Sasuke mykne hlavou a Teichi si sadne. Strýko si prisadne k nemu.
„Niečo ti vyrozprávam, tak dobre počúvaj.“
Teichi pozerá na Sasukeho, kým rozpráva.
„Ale ako potom...“ opýta sa Teichi po monológu, ktorý si od strýka vypočuje.
No kým otázku dokončí, Sasuke ho zastaví.
„Ostatné si musíš vypočuť od otca.“
Sasuke sa zdvihne a prejde pár krokov. Potom sa otočí k synovcovi.
„Pokiaľ ťa to zaujíma, zvyšok sa musíš dozvedieť od neho. A ísť teraz so mnou. Alebo ostať tu. Rozhodnúť sa musíš sám.“
Teichi sklopí zrak.
Itachi sedí na pohovke a nervózne klepe nohou, pričom pozerá na fotku svojej manželky.
„Asi som mu pravdu mal povedať skôr. Teraz by to takto nedopadlo,“ stále si kladie za vinu.
Vtom sa ozve kopanie na dvere. Itachi ide rýchlo otvoriť. Vo dverách stojí Sasuke. Keď sa pozrie nižšie uvidí svojho syna.
„Teichi,“ osloví ho.
Teichi vystrie hlavu k otcovi.
„Chcem počuť všetko, čo si mi chcel povedať. A nič nevynechaj!“ pozrie sa na neho prísne syn.
Itachi sa usmeje.
„Poviem ti úplne všetko. A to, aký si spravíš názor, bude len na tebe.“
Teichi s kamennou tvárou kývne a vojde dnu.
Obaja bratia na seba kývnu.
„Dík,“ povie Itachi.