Cesta piesočného nindži

Už od malička som bol sám. Nikto ma nechcel, každý sa ma bál. Na rodičov si pamätám iba matne, no na ich lásku ku mne vôbec. A tak som v jeden deň od nich navždy odišiel. Stále rozmýšľam kedy, a či vôbec si všimli, že som preč.
Bolo to v deň, kedy som ich počul rozprávať sa. Bol som v izbe ako každý deň poobede. Zišiel som dole na zvuky hlasnej hádky. Sadol som si na schody a cez zábradlie som potichu načúval.
„Je to tvoj syn,“ naliehala matka na otca.
„A to má byť ospravedlnenie?! Pozri na tie škody. Čo všetko spôsobil! Pánovi a pani Tezuki stále dlhujeme za strechu. A starému Yazukovi takmer pochoval pod pieskom syna.“
„Neurobil to naschvál. Vieš, že to ešte nevie poriadne ovládať. No on sa to naučí.“
„A jeho tréneri, ktorých som najal? Už traja od nás odišli. Zbytočne vyhodené peniaze. Nezvládli ho. A ani sa im nečudujem, pretože my ho tiež nezvládame.“
„Je ešte veľmi malý nato, aby to vedel,“ plakala mama.
„Buď už ticho ženská!“
Vtedy som sa odhodlane postavil, vyčíhal možnosť, kedy bol vzduch čistý a odišiel som. Stále som cítil nutkanie otočiť sa, ale dokázal som sa ovládať.
Prespával som, kde to šlo. Na lavičke v parku, v lese pod stromom... Za jedlo som robil hocijakú podradnú prácu od čistenia dlážky až po obsluhu majetných pánov.
Jedného dňa, keď som kráčal po ulici a hľadal, kde by som pracoval, aby mi dali aspoň trochu chleba, sa zdvihla obrovská piesočná búrka. Všetci ľudia v zmätku utekali do svojich obydlí, či do najbližšej budovy, kde by sa mohli ukryť. V tom chaose som ani nevedel, kde som. Okolo mňa v panike bežali ľudia. Matky brali na ruky svoje deti a utekali. Majitelia rýchlo zatvárali svoje podniky. Ani neviem, ako sa to stalo, ale cítil som haldy piesku, ktoré ma pohltili. Piesok ma takmer pochoval zažíva a nevedel som nájsť cestu von. Myslel som len na svoj koniec.
Ani neviem, ako dlho som bol v bezvedomí. Oči som otvoril až na cudzie hlasy.
„Je tu ďalší chlapec!“
Keď som otvoril oči, nado mnou stáli dvaja nindžovia. Jeden z nich zobral na ruky moje takmer nevládne telo.
„Neboj sa chlapče. Už je dobre.“
Nakoniec som skončil v sirotinci. Po tej katastrofe ma brali ako sirotu, ktorej umreli rodičia následkom živelnej katastrofy, a tak som skončil v domove spolu s ostatnými deťmi.
Tam som však dlho nepobudol.
Potom, čo ma vyprovokovala partia chalanov a ja som znova vybuchol, ma vyhodili na ulicu. Spojili si to totiž s tou piesočnou katastrofou a pripisovali ju mne.
A tak som bol znova sám a opustený na ulici.
„Čo som komu urobil?! Čo som komu urobil?!“ hovoril som si.
Emócie sa vo mne miešali cestou, keď som kráčal po piesočných dunách za mestom.
Tu aspoň nikomu neublížim - hovoril som si.
„Prečo!“ dupol som nohou s krikom.
Vtom sa piesok pod nohami začal zľahka natriasať. Vedel som, čo to znamená. Už som to nespočetnekrát zažil.
„Nie. Prosím, už nie! Ovládaj sa!“
Nervózne som dal ruky k sebe držiac pravou rukou ľavé zápästie, pričom som ľavú ruku zvieral v päsť.
Piesočné duny sa zdvihli a utvorili tornádo, v ktorého oku som sa nachádzal. Nevedel som to zastaviť. Slzy mi stekali po tvári. Kľukol som si a čakal, kým to prestane. V duchu som sa modlil, aby som to dokázal zastaviť.
Zrazu... Po chvíľke sa piesok upokojoval.
„To... To som spravil ja?“ pošepol som.
Zrazu sa z prachu piesočných dún vynárala postava. Kráčala ku mne. Čím viac sa približovala, tým viac som ju videl. Bol to muž. Mal sýto priam krvavo červené krátke vlasy, čierne nohavice a vínovo červený plášť s dvomi hnedými opaskami.
Zo začiatku som mal strach. Hovoril som si, že mi určite vynadá tak, ako všetci počas môjho života.
No nie. Podišiel ku mne, jednou nohou si kľukol, aby sme si boli tvárou v tvár.
„Naučím ťa, ako ovládať piesok,“ povedal.
Keď som si utrel tvár od sĺz, videl som, ako sa na mňa usmieva. Bol to nezvyčajný pocit. Ešte nikdy som to nezažil. Natiahol ku mne ruku. Opatrne som vložil tú moju do jeho. Postavili sme sa.
Od tej doby som mal rodinu. Niekoho, kto ma berie, aký som.

Poznámky: 

Je to tak. Už som zase tu
Po dlhom čase som znovu niečo napísala. Pravdu povediac, mala som zlé obdobie kde som mal pocit, že sa mi nič nedarí a tak... niektorý to možno poznáte. Inšpirácia bola na bode mrazu ale to je už- dúfam- preč
Dúfam, že aj moja ďalšia poviedka sa bude páčiť.

Skrytý obsah

Zase písaná v noci