Kvet lásky 1

V Konohe to v to ráno absolútne nevyzeralo na krásny a slnečný letný deň, práve naopak. Po celej oblohe viseli sivé mračná, cez ktorých nepreniknuteľnú hradbu nebolo vidno ani malý kúsok blankytu.

Ino zívla, lenivo sa zahrabala späť pod prikrývku a na pár chvíľ sa nechala unášať driemotami. Slnečné lúče, ktoré ju zvyčajne prebúdzali, sa dnes omeškali.
V podvedomí sa jej miešali sny predošlej noci s realitou a práve tá ju prinútila s údesom otvoriť oči.

„Koľko je hodín?" zašepkala sama pre seba a vyskočila z postele k náramkovým hodinkám, položeným na stole. Výsledok dovŕšil jej prebudenie.
Náhlivo si navliekla pracovné oblečenie z predošlého dňa, ktoré bolo iba trochu pokrčené a obula sa. Vzápätí už bežala dolu po schodoch, upravujúc si pri tom vlasy do svojho typického vysokého copu.

Utekala do zadnej časti kvetinárstva, kde mala pripravených zopár nádherných kytíc zo sušených kvetov, po ktoré príde kuriér už za pár minút. Ešte raz si všetko zrovnala, skontrolovala či nič nechýba a bežala odomknúť dvere do kvetinárstva.

Dnes sa biznis rozbiehal pomalšie, a už sa aj sama sebe smiala, ako sa ráno ponáhľala. Otvoriť kvetinárstvo nie je otázka života a smrti. Teraz však záviselo iba na nej. Rodičia odcestovali hľadať nové rastliny a nakupovať semienka a sadenice zvláštnych kvetov. Mali byť preč zo dva mesiace, čo bolo trochu pridlho aj pre Ino, ktorá sa sprvu potešila, že bude mať dom iba pre seba. Prešiel už mesiac a všetka zodpovednosť za obchod ostala na nej.

Konečne, dnešný prvý zákazník rozozvučal zvonček pri dverách.
Bol to Sai. Vyzeral medzi všetkými tými kvetinami trochu stratený. Ino sa musela prinútiť zachovať vážnu tvár.
„Ahoj Sai, môžem ti nejak poradiť?"
„Ahoj, krásavica" nazval ju prezývkou, ktorú jej kedysi dal a ktorá ju zakaždým naplnila sebadôverou.
„Chcel by som zakúpiť jednu červenú ružu." Ino na neho vrhla podozrievavý pohľad. Komu by už len on dával kvet symbolizujúci lásku? Pocítila malý osteň nelogickej žiarlivosti, ktorý cíti každé dievča pri pohľade na pekného chlapca na ceste do vzťahu.
„Mám ju nejak ozdobiť?"
„To nebude potrebné." Ino prikývla. Vybrala ružu s mierne rozvitým púčikom a prešla k pultu, kde ju začala baliť.

V duchu si zatiaľ premietala všetky možné adresátky, no nemohla prísť na to, ktorá by to mohla byť. Sai bol síce pekný, ale správal sa trochu čudne, čo väčšine dievčat prekážalo. Keď sa už zamýšľala nad peknými chlapcami a ich čudným správaním, automaticky jej línia úvah zamierila neželaným smerom.
V duchu sa zháčila, keď si spomenula na svoje nešťastné zaľúbenie sa...

Jednému konkrétnemu chlapovi by zniesla aj modré z neba a on ju bral iba ako príťaž. Nech sa k nej správal akokoľvek hrubo, neustávala v snažení upútať jeho pozornosť. Ak by jej on dal v tom období takúto červenú ružu, bez váhania by ju prijala. Podvedome si vydýchla pri pomyslení, že už nad ňou nemá moc.

Na druhú stranu, možno to len preháňa s premýšľaním a on si tú ružu kupuje, aby ju nakreslil.

„Tak prosím, bude to päť ryu." usmiala sa na mĺkveho shinobiho, ktorý bol napriek všetkému potešením pre oči. Snáď do toho znova nespadnem, pomyslela si.

Bez slova jej zaplatil. Keď si bral ružu, vyzeral zamyslene.
„Máš veľmi zle spravený účes. Neupravení zamestnanci sú znakom nedostatočnej pracovnej morálky." povedal bez škrupúľ, čo ju prinútilo neveriacky otvoriť ústa. Nevedela čo skôr, či sa uraziť, ísť upraviť, alebo ho dôrazne napomenúť. Po príjemnom pozdrave ju šokoval, navyše urazil jej profesionalitu.
Uvedomila si však, že výbuchom by mu iba potvrdila toto absurdné obvinenie a tým vrhla zlé svetlo aj na kvetinárstvo. Navyše, ako ho poznala, aj toto si niekde iba prečítal. S vypätím vôle to prekusla a poďakovala za upozornenie. Rýchlo si upravila vlasy, zatiaľ čo na ňu hľadel.

„Lepšie?"
„Trochu lepšie." povedal. Otočil sa a odchádzal k dverám, zatiaľ čo sa svetlovlasá kunoichi frustrovane chytila za čelo.
„Ino-san."
„Áno, Sai?" rýchlo sa narovnala a ruku pripažila k telu.
„Moja predošlá poznámka bola nevhodná, hoci pravdivá, ale bola to aj skúška. Potrebujem tvoju pomoc a ty si ma ako jediné dievča neudrela, čo značí, že máš vyššiu úroveň sebakontroly."
Ino vybuchla do smiechu.
„To mi chceš povedať, že ťa udrela ešte aj Hinata?"
„Nie, keď som ju skúšal, bol pri nej aj Naruto a udrel ma on." Ino sa znova rozosmiala.
„A s čím to chceš vlastne pomôcť?" spýtala sa ho, keď sa ako-tak upokojila.
„Iste si si všimla, že mám problém s nuansami správania vyskytujúcimi sa v medziľudských vzťahoch. Moje úprimné a logické reakcie sa doteraz preukázali ako málo účinné."
„Nehovor."
„Nuž, je to tak. Nauč ma ako chápať správanie ľudí a ako sa primerane zachovať v istých situáciách. Snažil som sa žiadať o pomoc mužov, ktorí lepšie chápu podstatu môjho bytia, keďže zdieľame pohlavie, no po istých skúsenostiach som zistil, že sa vo vzťahoch neorientujú tak dobre, ako ženy." povedal s typickým úsmevom, no keď mu pozrela do očí, zdalo sa jej, že sa v nich zračí niečo nové.

Musí byť veľmi osamelý, pomyslela si. Už sa nesmiala. A musela si priznať, že sa jej zapáčilo, ako hovoril o ženách.

„Dobre Sai, presvedčil si ma. Môžeme to skúsiť zajtra po zatvorení kvetinárstva." povedala a venovala mu povzbudivý úsmev.

---

Na druhý deň na ňu už čakal pred kvetinárstvom.

Včera večer uvažovala nad tým, na čo sa podujala. Ako to bude vyzerať v očiach ostatných? Možno to bude musieť držať v tajnosti, aby sa nezačali šíriť reči. Inokedy by ihneď telefonovala Sakure, aby jej to vmietla do tváre, no rozmyslela si to. Radšej jej o tom nepovedala a sama nad sebou žasla. Sai sa jej síce páčil, ale to bolo zatiaľ všetko. A po skúsenosti so Sasukem vedela, že verejné vyznania a pretriasanie vzťahov rovesníkmi, sú pre dotyčného skôr odpudzujúce. Nechcela ich vzťah, hoc aj kamarátsky, zabiť tým, že sa bude chovať ako stará Ino.

Navyše, vtomto období bolo ich priateľstvo so Sakurou asi v najlepšom stave vôbec a tá sa stále hnevala na Saia za to, že ju nazval škaredou.
Keď už Ino netúžila po Sasukem, stratila sa ich rivalita v milostnom živote a to zapríčinilo väčšie zblíženie. Sakura sa síce stále usilovala o Sasukeho, ale omnoho umiernenejšie. Aj napriek všetkému sa medzi štyroma očami vyhýbali téme Sasuke.

Ino chápala, že keď ho vidí každý deň, je pre jej ružovovlasú kamarátku veľmi ťažké vzdať sa ho. Oveľa ťažšie ako to bolo pre ňu. A hoci chcela, aby sa aj Sakura dokázala odpútať od tej nezdravej náklonnosti, nemohla a nechcela jej kaziť ilúziu, ktorá jej dodávala nádej. Keď si k tomu prirátala aj problémy v ich domácnosti, bola rada, že má Sakura kam upriamovať svoju pozornosť, keď práve nepracuje v nemocnici alebo netrénuje. Dobre si spomínala na ten pocit, keď láska, hoci aj neopätovaná, povznáša dušu.

Napokon, o nič predsa nejde, pomyslela si. Nikto o tom nemusí vedieť. Všetci zbadajú pokrok v Saiovom správaní a to stačí. A ak by ich riešila celá dedina, asi by sa to nepáčilo ani Saiovi. Vedela ako rýchlo sa klebety šíria a mnohokrát aj vďaka nej. Tentoraz to bude iné, zaviazala sa.

„Idem sa zatiaľ prezliecť z pracovného, ale poď dnu a môžeš počkať v našej záhrade." povedala a keď vošiel, zamkla obchod.

Keď zhodila mierne zamazanú uniformu a vymenila ju za pohodlné fialové šaty, mimovoľne si skontrolovala účes. Bola trochu nervózna zo svojej roly a dúfala, že na Saia bude mať dostatok trpezlivosti a dokáže mu pomôcť.

Vyšla do záhrady, kde pri levanduľovom kríku čupel Sai a žmolil drobné kvietky.
„Ahoj," povedal, keď si všimol jej prítomnosť.
„Páči sa ti tá vôňa?" opýtala sa.
„Je veľmi výrazná, ale áno." Usmiala sa. Narovnal sa a pristúpil k nej trochu príliš blízko na jej vkus. Keďže jej dnes nič prudko úprimné nepovedal, na líca jej sadol ľahký rumenec. Musí byť taký pekný?
„Si pripravený na zmenu?"
„Som."

Spolu sa utiahli do tieňa veľkého ginka, ktoré rástlo uprostred záhrady.
„Ešte než začneme, rada by som ťa požiadala, aby sme to, že ti pomáham, nikde nerozprávali. Stretávať sa budeme tu v našej záhrade. Verím, že pre teba nebude problém dostať sa sem nepozorovane."
„To nie. Prečo o tom však nemám nikomu povedať?"
„No..." svojou otázkou ju dostal do rozpakov. „Nechcela by som, aby si ľudia mysleli, že spolu niečo máme a klebetili."
„Čo niečo?"
„No, ľúbostný vzťah." zapýrila sa nevoľky.
„Toho sa nemusíš sa báť. Ja k tebe také niečo necítim." Ani si to neuvedomil, ale dotkol sa jej. Vedela že to tak nie je, ale počuť to takto priamo zabolelo. Nuž dobre, aspoň ma táto jeho úprimná stránka udrží pri realite, pomyslela si.
„Viem, ale ľudia ti nemusia veriť." Sai už otváral ústa, ale radšej ho prerušila. Nechcela sa dozvedieť viac o tom, ako k nej nič necíti.
„Prvá vec čo ťa naučím, je - nechaj si svoje myšlienky pre seba, kým ťa o názor nepožiada niekto iný. Obzvlášť ak sa to týka výzoru." rukami si dôrazne uhladila sukňu, spomínajúc si na dnešné ráno a aj na Sakuru.
„Nechcel som hovoriť o tvojom výzore." zahanbil ju opäť. Bude sa musieť zbaviť tejto predpojatosti, že zakaždým tresne niečo nevhodné. Veď čo také povedal? Nič, iba pravdu.
„A o čom?"
„Chcel som povedať, že budem rešpektovať tvoje želanie, krásavica." povedal a usmial sa.
„Ďakujem, Sai."
Vedela, že sa snaží prekonať akési bariéry, vo svojom vnútri aj medzi nimi, a to si cenila. V duchu sa jeho nenápadnému žartu zasmiala.

Chvíľku mlčali. Ino si v hlave formulovala monológ na tému zdvorilosti a Sai nad niečím uvažoval. Po chvíli sa ozval:
„Ľudia sa správajú nelogicky."
„To máš pravdu." zasmiala sa.

---

Ich stretnutia pokračovali už dva týždne, vždy s odstupom dvoch dní. Väčšinou jej Sai predostrel nejaký problém, na ktorý narazil pri komunikácii s ľuďmi a ona mu potom poskytla radu. Rozprávali sa aj o iných veciach a ona ho viac spoznávala.

Ino sa na stretnutia naučila tešiť, pretože Sai už vykazoval značné pokroky. Stále v jeho prejave prevažovala úprimnosť, dokázal ju však zaobaliť do prijateľnej dávky zdvorilosti. Na tretí týždeň, počas prípravy a prezliekania na ďalšie stretnutie sa pristihla, že siaha po šatách, ktoré raz Sakura označila ako „slúžiace na oblbnutie muža, že z teba bude dobrá a poslušná, pôvabná, domáca žienka". Boli biele s drobnými fialovými kvietkami a dlhšou sukňou.

Chvíľu stála pred zrkadlom so šatami v rukách, akoby bojovala sama so sebou. No po chvíľke iba mykla plecom. Je krásny letný deň, ale trochu sparný. Dlhé, padavé šaty zachytávajú vzduch a ochladia ju. Dôvod, pre ktorý si rozpustila vlasy už však hlbšie neskúmala.

Keď vošla do záhrady, našla ho, klasicky, pri levanduli. Stál a so zatvorenými očami vdychoval výraznú vôňu, ktorú slnko a vánok roznášali po okolí.
Pozdravila ho a keď k nej pristúpil, aby sa spolu presunuli na trávnik pod ginko, opäť si uvedomila, že pri nej stojí príliš blízko. Doteraz ju to trochu vyrušovalo, no v tejto chvíli ju isté poznanie ovalilo po hlave. Páčilo sa jej to. Až priveľmi. Keď stáli na trávniku, sama to nadhodila ako súčasť účelu ich stretnutí.

„Dnes by sme mali prebrať osobný priestor. Vždy, keď prídeš na záhradu a prechádzame pod ginko, si v mojom osobnom priestore. Nevedela som či si to uvedomuješ, ale pre každý prípad si na to skús dávať pozor."
„Takže ak to správne chápem, chceš, aby som od teba stál ďalej?" uhla pohľadom.
„Každý má iný rozsah, niekto menší a niekto väčší." vyhla sa otázke.
„Chápem. Pokúsim sa nezasahovať do tvojho." povedal. Ino to zrazu bolo ľúto.
„To je v poriadku, Sai, neprekáža mi to. Ale mohol by si s tým mať problémy u niekoho iného." usmiala sa, aj napriek tomu, že sa jej to opäť nevdojak dotklo.
„Môj osobný priestor je teda menší."
„Podľa všetkého áno. Na prvý pohľad by som to netipovala."

Obaja chvíľu mlčali. Často mlčali. Ino to, na vlastné počudovanie, vyhovovalo. Väčšinou sa v tichu necítila pohodlne a zaháňala ho aj za cenu toho, že sa strápni. Tieto úvahy prerušil Sai.

„Viem, že to pre teba možno bude nepríjemné, ale chcel by som ťa požiadať o láskavosť. Rád by som zistil, kam až siaha môj osobný priestor. Pomohla by si mi? Doteraz som k tomu nemal príležitosť, pretože som nikdy nebol pri nikom dostatočne blízko." povedal. Ino takmer vyhŕkli slzy do očí. Prikývla, aby ju nezradil hlas.

Postavili sa od seba na pár krokov.

„Keď budeš mať pocit, že je ti to nepríjemné, povedz." Vánok Ino trochu nadniesol sukňu, na čo zvýskla, pridržala si ju a vzápätí sa zasmiala. Na počudovanie sa Sai, ktorý takmer nikdy nevyjadroval tvárou emócie, usmieval. Nie tým svojím falošným úsmevom. Tento bol úprimný.

Vo vzduchu sa vznášala vôňa levandule a v popoludňajšom tichu vibroval zvuk cikád. Ino sa pomaly blížila k Saiovi s úsmevom, ktorý vyvolala táto situácia. Ako obyčajne, hľadel jej do očí. Vzdialenosť medzi nimi sa zmenšovala. Bola od neho už len na na krok a on stále mlčal.
Skrátila diaľku medzi nimi o polovicu.

„Je to zatiaľ v poriadku?" spýtala sa ticho. Prikývol. Prekonala ďalších pár centimetrov.
„A teraz?"
„Je to v poriadku." povedal hlasom, ktorý takto zblízka znel akosi chrapľavejšie. Nevedela si vysvetliť prečo to tak je, ale dych, ktorý mu pri tých slovách vyšiel z pier, mu voňal sladko.

Očami už neskúmal tie jej, namiesto toho sa jej zadíval na ústa. Uvedomovala si, že sa takmer dotýkajú hruďami. Tentoraz sa k nej priblížil on a znova sa mu na perách rozhostil ten nádherný úsmev.
Vedela, že teraz už nemá inú možnosť, než...

V dome sa rozdrnčal zvonček a Ino, vytrhnutá z tohto nežného momentu, takmer podskočila a otočila hlavu za zdrojom zvuku. Už len cítila, ako jej Sai vydýchol do vlasov a s ospravedlnením sa rozbehla k dverám, pretože ktosi bez milosti útočil na zvonček.

„Sakura!" skríkla, keď zbadala svoju najlepšiu priateľku. „Čo tu robíš?"
„Jak, čo tu robím?" vystrúhala nechápavú grimasu. „Dnes máme dámsku jazdu s Hinatou a Tenten, zabudla si?" pretisla sa popri nej dnu.
„Prišla som ťa vyzdvihnúť. A súrne potrebujem na záchod, prepáč!" skríkla, bežiac do kúpeľne. Ino si zhlboka povzdychla. Dnešné stretnutie so Saiom jej z hlavy vymazalo čokoľvek iné.

Vybehla po schodoch do izby, aby sa prezliekla do niečoho vhodnejšieho na dámsku jazdu. Z okna vrhla pohľad do záhrady. Ako očakávala, Sai sa kamsi vyparil.

Kým ešte bola v svojich pôvabných šatách, zakrútila sa pred zrkadlom s radostným pocitom v duši.